ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nevedel, keď tancoval s ňou, že prišiel Habarčiar do izby a pozeral na tanec, pozeral. Videl Zubotinszkého v kúte zabávať sa s kamarátmi, smiať sa, kým dievka okolo Zemäna cifrovala. Chytil sa rukami za krajíček vesty, hryzkal podstrižené fúzy; tu i tu odhrnul sivkasté vlasy nabok. Hej, svedčí im spolu, dobrovoľníkovi z Lopúchova s praslavian-valaškou a Hane. Bol by dobrý pár; Hana by cifrovala okolo neho, bola by dobrovoľníčka. Mali by detí, najskôr mnoho; bol by štabarc po dome. Keby prišiel domov starý otec, kŕdlisko by letelo proti nemu do pitvora. ,Starý otec — starý otec, daj orech — poďme vybrať straky!‘ Trhali by ho za krídla kabáta, napchávali by mu fajku-penovku a doniesli na lopatke žeravý uhlík alebo horiacu hlaveň z ohniska. Šiel by k námestníkovi alebo na vysokú radu orodovať zaň, potískať ho. Spravili by ho komisárom pri stolici, alebo radcom pri námestníkovi. Hana by bola osvietená pani. Jej otec v Slabušanoch, ale by chodil sem-tam, zháňal a dával by národu, na noviny väčšie sumy, na Tatrín. Slováci by otvárali oči, odkiaľ sa vzal taký dobrodinec; nosili by ho na rukách. Sú uznanliví, za každý priateľský pohľad, za najmenší úsmev, sľúb im čo-to, skáču od radosti. Daj stovku, si veľký národovec, výtečník! Dal by im dve tisícky, päť tisícok. Po smrti by mal pomník. Dobre by bolo Hane, dcére najväčšieho Slováka. Pýšila by sa.

„Driečny pár — nie? Tancujú s ohňom. Šťastná mládež. Závidím.“

Habarčiar sa strhol. Zhasli národné fakle. Ako si zarojčil! Slovák je taký: ak nič neurobí, aspoň si zarojčí. V myšlienkach sa prechodí v raji, ktorého ešte nevidel. Škoda, vyhnali ho z raja; suché omelo sa kníše pri ňom, Leopold Gutmann, forštand.

„A čo s Dúbravčíkom? Nahovoril ho priateľ z Lopúchova?“

Raje sa prepadli kdesi do skalnatých slují. Hrýzol obstrižené fúzy, odhŕňal vlasy. Slováci ho nechcú za dobrodincu, za najväčšieho Slováka. Majú ho za filistra, za krčah na hnojovku, za štepeného zajaca, ktorý keď reve, myslí, že krasoreční; za kohúta, ktorý nevidí ďalej od hnojiska. Za takého majú nevďační jeho, ktorý by ich obsypal tisíckami, byť skutočnosť rojčením. Keď tak, nuž tak! Dvíha sa jed v prsiach, odvracia sa od národa, tisícky upratuje do veľkej tobolky. Jed, jed; bude srdoš; srdošovi ľahšie príde odhodiť sa.

Stiahol obrvy, oči hľadeli hrdo spod tučných mihalníc.

„I Dúbravčíka najlepšie vysánkovať, i tohto z Lopúchova. Že sú Slováci? Slovákov nemajú za nič. Zadierajú do spokojných, badurkajú nespoľahlivých. Ta ich na Dolniaky, medzi Maďarov. Nech ich tam hlušia, nezmestníkov!“

Odišli do druhej izby, radili sa pri dverách. Forštand rozmýšľal. Na Dúbravčíka má korbáč. Guľka je hotová, môže ho podstreliť kedykoľvek. Ako pristúpiť Zemänovi?

Keď prechodil tadiaľ po tanci, zastavil ho. Keď sa pozdravili, začal veľmi odobrovať.

„Tak treba, kolega, pekne ste tancovali. Závidel som vám.“ Na jeho poctu mnoho ráz poprehadzoval vrásky sem-tam ani mätienku. „Kolega Dúbravčík netancuje. A mohol by, keby chcel. Ja by zasa chcel, ale nemôžem.“

„Ani on nemôže pre guľku. Keby ju bolo vyňať!“

„Dala by sa! Ale kolega sa akiste bojí operácie.“

„Dúbravčík sa báť!“ Zemän sa i smial, ale i jedoval. Bola predsa len veľká neznalosť ľudí, čo prezradil forštand. Či toľká tupohlavosť sa znáša s dôležitým postavením, ktoré mu zverili. „Mali ste ho vidieť pri Starej Turej, keď Myjavania hnali s kosami na cisárskych princa pruského. Dúbravčík šiel pred nimi a ukázal, že sa nebojí dažďa, ani slizkej zeme a ani blyšťavých bielych remeňov a ozorných čákovov. Na Poradí ustupoval krok za krokom, medzi ostatnými na Javorinu. Smelého je srdca. Nebojí sa doktorovho noža.“

Pri rozprávke pozrel na forštanda viac ráz. Nemohol sa zdržať smiechu nad posvätným zdesením, že počúva hovoriť c. kr. úradníka pohrdlive o c. kr. slávnom vojsku, najmä princa pruského: ako zdvihol i mihalnice a vypľaštil oči, ktoré hľadeli naň ako na obludu. Prezeral jeden druhého. Forštand hľadel naň ako na záhadu, Zemän zasa prezeral si zoschnutú dušičku ako mechúr, v ktorom hrkajú tri hrášky: vernosti a oddanosti najvyššiemu trónu a horlivosti k veľadi novej sejby, nasiatej systémom patentov nebohého Jozefa druhého. Zoschnutá dušička uvažovala. Či sa ešte treba trápiť, ako mu pristúpiť? Ako môže slúžiť novým poriadkom zapálenec za národ, ktorého ani nieto? Môže byť cisárovým úradníkom burič, ktorý sa chvastá, ako bojoval proti cisárskym? Burič nemá v úrade miesta medzi spoľahlivými. Svedomitý úradník má čo ukladať, chvalabohu, do hlavy. Patentov a predpisov vyšla hodná zbierka. Pri nich nemôže byť miesta nezrelým bludom. Najlepšie ho poslať na Dolniaky, nech sa mu prevetrie rozum. Hádam potom sa vráti k povinnosti. Zakašľal sucho. Najprv ho použije za klin rozkálať veľmi krutý, hrčavý peň.

„Ja by šiel ešte raz k Dúbravčíkovi. Či by ste mi nepomohli, ako jeho priateľ? Možno, dá sa prehovoriť.“

Zemän bol hotový. Zoschnutý, ale nie váhavý: čo si zaumieni, koná za horúca. Dobre mať takú zoschnutú, vyúdenú hlavu, v ktorej sú upratané len potrebné veci. I on sa rozhorlil. Postavil sa pred priateľa a začal mu dotušovať, prečo nedá vyňať guľku, keď je nie hlboko.

Dúbravčík sa zamračil. Pozrel naň prísne, čo ho domŕza znovu, keď mu už raz povedal, aby dal guľke pokoj. Ešte väčšmi mu mal za zlé, že sa dá zneužívať iným, ako slepý, nepovedomý nástroj. Nehanbí sa prísť k nemu s forštandom, o ktorom by mal vedieť, že nezmýšľa dobre. Spoza Zemänovej hrinty, tvrdej ako kiahnica, videl trčať chĺpok červenkavých vlasov. Zemäna si vzal za štít, i za psa nadháňať korisť; on stojí za ním a badurká ho. Triasol sa od jedu a rozhorčenia. Či už nepredstúpi nikdy priamo, zoči-voči; vždy len tieto skutky-zvratky, podstŕkať iných a dobýjať sa na zadné dvercia?

„Povedal som ti už raz, Mišo, nestar sa do toho!“ okríkol ho temer surovo. Ustarané oko blyslo, keď sa dotklo forštanda. „Spravuj sa svojou hlavou; na to ti je rozum. Nebuď trúba, na ktorej trúbia iní. Neťahaj cudzie gaštany z pahreby. Popáliš sa.“

Zemän si ho obzeral, čo sa mu robí. Okrikuje ho ako chlapca. Počúvajú starí farári i dýchavičný boženík. Budú sa diviť, ako s ním zaobchodí. A vlastne ani nevie, o čo ide; či netrčí za guľkou niečo, o čom nik nevie? Sám Dúbravčík mu povedal. Videl i boženíka Sluku, ako sa zakrútil do kaputroka; prihrbený strežie, čaká. Čo čaká? Teraz mu žmurkol a ukázal na forštanda od chrbta. Čo ukazuje na ňom, prečo žmurká práve jemu, veď sa čajsi ani neznajú.

Na Dúbravčíkovi už vidno, ako sa mu vypäla každá žilka. Čo čaká od istého času, blíži sa, prihrmelo. Ide sa prelomiť podpílený kolík, ten, na ktorý sa opiera nachýlená búda jeho služby systému. Ako zazrel forštanda kráčať k nemu, mohol mu čítať na tvári hotový výrok. Nuž áno, rozhovor pred rozhodnutím.

Vystrel sa, oči mu zaiskrili. Hodný človek, ide sa s ním zhovárať pred svedkami, v cudzom dome, nie v úrade. Veď tak sa môžu pozhovárať otvorene, ako rovný s rovným. Ej, hodný človek! Môže hovoriť od pľúc, vysvietiť všetko, čo sa ututlalo po kútoch.

Obrátil sa teda k nemu.

„Guľka sa týče mňa, je moja osobná starosť a radosť,“ riekol s rukami na hrčavej borôvkovej. „Načo rokovať o nej verejne? S ňou ma vzali do služby, s ňou chcem slúžiť. Slúžim verne, zo všetkých síl: čo treba viac?“

Zemän sa zasmial. „Pekné stanovisko!“

Forštand, hoci videl, že teraz už okríkol rovno jeho, neobrátil sa k nemu, ale k farárom. Chce ich mať svedkov svojej žičlivosti. „Hľadám jeho prospech, ako priateľ,“ začal im dokazovať.

Dúbravčík pohodil hlavou, usmial sa opovržlive. „Neviem aký!“ zašomral do fúzov.

„Nemôže konať službu, ani len ísť do hory pozrieť, či sa má sťať alebo nie. Stínať slepačky nemôžeme.“

„Nie o to ide,“ odsekol Dúbravčík, položiac päsť na stôl. „Ide o mňa, nemilú osobu. Mňa preháňať pre guľku. O to ide.“

Forštand sa nadul, z úst vypustil vzduch, ktorý mu rozhodil fúzy na všetky strany. Zasa neobrátil sa k nemu, ale k farárom. „Chcel som, aby dozeral osobne na hory. Bol by mu vykonal dozorstvo nad horami v celom dištrikte.^[38] Pomyslite, aká výhoda!“ Farári pozerali na hlavaja. Čo si myslieť o ňom? Drží sa spurne k predstavenému, hádam i nevďačne. Škodí najväčšmi sebe, kazí si budúcnosť.

„Lesníctvo je nie môj obor. Nech postavia za dozorcu horára. Mne nech dajú s horou pokoj; prosil som od začiatku.“ Čo mnoho, to mnoho. Zazlievali mu všetci, najväčšmi Zemän, že je neúslužný a neuznanlivý.

„Pôjdem ja!“ ponúkol sa Zemän. „Vypýtam sa v úrade.“

„Poviem len,“ riekol forštand ustarostený, „že si neviem rady. Nemá kto poprezerať hory a podať výkazy a údaje o nich. Koho poslať?“ „Pôjdem ja!“ ponúkol sa Zemän. „Vypýtam sa v úrade.“ „Pekne!“ poklonil sa mu forštand. „Ale to nemôže byť; protiví sa predpisom.“

Zemän sa udrel do čela: pravdaže sa protiví, nie je v úrade v tomto okrese! Bol nepriateľom skostnatelých predpisov a poriadkov v úradoch. Nemohol sa zdržať, aby nenadhodil: „Myslím, bolo by skôr brať zreteľ na to, či je práca dôkladná, a nie na to, kto ju urobil.“

Dúbravčík podvihol hlavu a riekol mu: „Povedal som ti, daj pokoj. Musíš vedieť, že do hory ísť nesmie nik, len Dúbravčík. Prečo? Lebo nemôže chodiť. Ísť ty miesto neho, nebolo by ho prečo prenasledovať. Zachovaj si; nejde o horu a lykožrúta, ale o dôkaz, že je Dúbravčík hlavatý a neposlušný. Vy máte byť na to svedkami.“ Nikto sa nepohol. Farári začali chápať, o čo ide. Pozerali s účasťou naňho. Boženík Sluka sa zhrbil: číhal, čo z toho vykvitne. Forštand ani nedurnul, akoby sa ho to netýkalo. Dúbravčík zasa hodil naň okom, v ňom zablysla nenávisť. Potom riekol Zemänovi: „Čo sa veci samej týka, môžem istiť, že netreba ísť nikomu na Zubotín prezerať. V horách pána Zubotinszkého neukázal sa lykožrút. Nieto ich prečo stínať.“

Zemän podskočil, akoby ho bol had ujedol. Farári sa zhniezdili. Aha, odkiaľ vietor fúka! Zasa uložiť jednu horu a pustiť dolu vodou. Iba že už bude pozde toho roku, kôra prisychá. Boženík Sluka mal zhltnúť Dúbravčíka od radosti; nesklamal ho. Oj, vedel on, že vie skrúcať kyjakom nad hlavou. Nehľadí, koho zalomázi.

Forštand zodvihol obe ruky dohora.

„Úradnú vec vynášať na ulicu. Či nepovážite, kde sme!“

Dúbravčík pozrel naň zboku. V oku mu blčalo rozhorčenie, odsekol s opovržením:

„Úradná vec teraz, keď som spomenul horu pána Zubotinszkého? Či nebola úradná vec i guľka Dúbravčíka? Keď pretriasať úradné veci v priateľskom kruhu — dobre, pristávam; ale vezmime celý súvis, ako je; nedrobme ho na kúsky. Povedali sme a, musíme povedať i b. Čo je v piesni, nech sa kliesni.“

Forštand pozeral dlhým pozorom naňho. Preriekol celkom spokojne: „Dobre, na guľke si zakladáte; nechže vám bude. Nikdy vám jej nespomeniem.“ Poklonil sa a odišiel. Vedel, čo urobí. Má svedkov, že hľadel vec usporiadať podobrotky.

Čo ostali, pozerali jeden na druhého, ako deti, ktoré prichytili v škode. Tušili, že sa to len tak neprepečie. Jeden zo starcov pohanil Dúbravčíka, že sa prenáhlil. Načo dráždiť predstaveného? A keby prečo, ale pre guľku v kolene! Prečo ju nedá vyňať? Veď teraz uspia chorého, režú do živého a on necíti. „Uvidíte, následky nevystanú, syn môj. Na vás sa zvezie.“

Dúbravčík stisol plecia a čušal. Následky nevystanú, vie i on. Pozrel na ustarostených dumným okom. „Následky už čakám dávno. Povestný meč visel nad hlavou;^[39] vedel som, že sa vlákno pretrhne. Ale nie pre guľku v kolene. Zavadziame my, nie guľka, lebo nesúhlasíme s nimi. Pýtajú do služby naše telo, dušu, presvedčenie; chcú mať otrokov, nie slobodných ľudí. Naša šija sa nechce prihnúť, preto vyfrkne jeden za druhým. Miesto nás zavolajú seberovných.“