ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zemän si nevedel miesta v dome. Nieto nikoho, komu sa zveriť, vyžalovať. Srdce sa búri, v ňom vrie horúca vára. Bude ľahšie, len vyhádzať, čo je horúcejšie; potom nech preteká srdce v tichom žiali. Len ako stíšiť var, pridusiť oheň. Účasť a slovo útechy ho neuhasí. Azda by ho schladil výbuch, ktorým by sa vyšmarili rozpálené trosky a peny.

Na koho vylievať, na kom hasiť páľu? Všade všedné, ľahostajné tváre. Mnohá sa rozjarila, ale vínom, i oči svietia. V iných sa pridusili ohne, pozerajú tupo, bez myšlienky a smeru.

Ale Rudy vstrčil kučeravú hlavu do dverí prvej izby. Zavrzol husle pod vyholenú bradu, začal ťahať smutnú, sťaby nadieval žiale na kúdeľ a drugal z nich dlhé motúzy s hľuzami, pre ktoré cimbal zadrnčí a barbora zadudre. Spoza stolov sa repetia zasedení hostia, preťahujú strnuté hnáty. Okolo steny za stoličkami ich už stojí riadok. Z dnukajších izieb sa vyhrnula hŕba nových postáv. Ich oči nedriemu, nehasnú; pozerajú veselo. Mnohé zovú, vábia.

Zubotinszky je už v prostriedku. Drží tanečnicu za prsty, vodí ju sem-tam šuchavým krokom. Oči mu iskria, mihajúc v nich plamienky. Ona drží druhú ruku s bielou čipkovanou šatôčkou na popolavej nadutej sukni, s jasnobelasými lesklými mesiačikmi. Plná hruď sa dvíha ledva čujne nad tenkým pásom. K nej sa kloní čosi nabok osmahlá tvár ani zrelá broskva s rovným nosom, ktorého krídla akoby sa chystali zachvieť. Mihalnice sú spustené, ale sa trhnú tu i tu, akoby sa im žiadalo nezavadzať očiam.

„Ej pozrieš ho raz, pozrieš! Strasieš sa ako osika, keď ťa zatnem okom. Neujdeš, falošná — darmo uhýbaš!“ Stojí nachýlený napred, sťaby sa chcel rútiť. Zaťal päste, stisol zuby, pozerá ohnive, besne na spustené mihalnice. Nemohli odolať zovu, podvihli sa. Čierne oči ani trnky šuchli po izbe zlodejsky. V letku sa predsa len potkli o mračný, úporný pozor. Zastavili sa na ňom. ,Pozrela si, pozrela‘, počul v sebe rev, horúce pleso sa rozbúrilo, čiapka mútnu penu na čierne braliská. ,Neujdeš mi, neujdeš!‘

Oči uhli na stranu, ale sa vrátili. ,Nevydržali — museli nazad!‘ výskalo divo. Hej, zjašené sú trochu; možno plaché, hádam chcú uhnúť zasa. Pozrel do nich besne, s hrozbou. Oči ako trnky nezľakli sa, stoja pevne, nepoddajné, rovno do mračných.

,Čo chceš ešte?‘ spytujú sa. V nich je i smelosť, i vzdor. Rudy sa počal ponáhľať. Nesúkal motúzy, zahudlikal do skoku. Chlapci držia dievky okolo pása, cifrujú, dupocú, sťaby chceli vydupčiť zo zeme taje zajtrajšieho dňa. Ktosi zvýskal.

Málo tanečníc na toľkých chlapcov, hoci každá zaberá hneď tri miesta pre tie obruče v sukniach. Upriamil sa čakať, čo by rok, na tanečnicu, ktorú si vyhliadol. Oznámil jej očami, že ju čaká, nepohne sa z miesta. Ona jemu: ,Len chvíľku — nebudeš čakať rok — ani deň.‘

Rudy sa usiloval všakovak. Ponáhľal sa húsť; knísal a klaňal sa, skrúcal sem-ta, okále zabádal do povaly, zas ich držal priviazané meravo k akýmsi divom z iných svetov. Sypal pesničky jednu za druhou, rezko, divo. Páry cifrovali, drobčili, šatôčky sa oháňali pri hlave, zvŕtali sa s rukou sem-tam. Často zvýsklo z rozhýbanej hŕby; tváre sa premenili, akoby ich bolo vychytilo niekde naširoko, kde nieto ničoho dnešného, prilepeného k čiernej zemi.

Tanečnice sa držali, nezadychčali sa, neutierali znoj. Predošlí páni sa rozohnili, zabudli na otupný dnešok. Bolo im ako pred revolúciou, keď sa hruď dvíhala nádejami. Noví páni vydržali chvíľu, ale ako sa oheň chytal cigána, tak vystávali. Tanec naučený — nebolo v nich paliva na také vatrisko. Pustenej tanečnici nedali sedieť; predchytávali si ju, ktorí už striehli na ňu, keď zbadali, že tanečník mláti z posledného.

Čakal, či príde naňho rad. Ale ako? Zubotinszky bol najlepší zo všetkých; tancoval, akoby sa netýkal zeme, zvŕtal ju tu zľahka, tu divo, že sukne krúžili ďaleko naokolo. Nebadať mu, že by sa bol zadychčal. Preklínal ho, prestupoval na nohách. Tu pri jednom zvrate povedala čosi tanečníkovi, pustila sa ho. Zubotinszky sa jej poklonil, a už bol pri nej Zemän.

„Vládzete ešte?“ spýtal sa, pozrúc jej do čiernych očí.

„I do rána,“ odpovedala.

„Pekne. Do rána vás nepustím.“

„Nedbám. Čo čakáte? Hore ju!“

Zvýskal divo, zabudol, čo chce. Začal cifrovať, akoby nemal nové štíble majstra Félixa, nevychodené ešte. Zasa bolo ako v Mikuláši na stoličnom dome a či pod Komárnom, keď sa spievalo: ,Dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.‘ Niesla sa pri ňom ako víla, poddávala sa, hľadala ho. Neviedol ju; bola s ním jedna myseľ, jedna duša? Kto by vedel? Ale bola kde on, tam ona, bez mihu, bez volania. Nebol u Habarčiara, ale kdesi vo voľnom okrese, bez patentov Jozefa II. Hľadel z neho ďaleko; videl minulosť a budúcnosť, bez ohrád a plotov. Mal rozviazané perute.

„Či je ešte nie dosť?“ počul jej hlas.

Zobzeral sa. Páry sa púšťajú, alebo idú izbou. Rudy popíja v pitvore rizling s barnavou družinou.

„Škoda byť!“ vzdychol. „Len čo som začínal vchádzať do ohňa. Tancoval by s vami celý vek: do deväťdesiateho deviateho roku. Pristanete?“

„Ďakujem. Mám tanečníka na všetky tance, až kým nepodkľaknú nohy. Tento kúsoček som uštipla z jeho poriadku; viac ani zvrtu. Taký je poriadok.“

Stáli proti sebe. Jej smuhlá tvár horela, v očiach blčali vatry. Vyšnú peru zodvihla, po nej brnel temný chumeľ. Krútila sa mu hlava, zaťal zuby. Farebné sklíčko spadlo, rozdrvilo sa na prach. Ukázalo sa všetko, ako je, bez ružového nádychu.

„Čiže sú falošné tie oči!“ riekol cez zuby. „Idem od svitu vŕškami popod Zubotín zo samého Lopúchova: náročky, pre ten mládnik rozmajrína. Viete ešte?“

Prikývla hlavou, blysli proti nemu biele zuby. „Ten z Mikuláša? Sľúbila som vám na perečko. Pamätám. Zošaleli sme boli, vy i ja. Čo som ja vedela, čo bľabocem! Ale potom hojdalo v koči, v bunde bolo teplo, i nohám bolo dobre vo vlčom vreci. Zaspala som ako v oleji. Predpoludním som sa strhla, šli kŕmiť a my chlípať kapustnicu s klobásou. Hľadala ja mládnik, všetko sprehádzala, nikde nič. Vypadol, neborák, hádam koleso prešlo cezeň. Bolo mi všakovak. Kapustnica mi nepadla dobre. Banovala som ja za ním, ľutovala. Ale onedlho som sa smiala. Veď sme len šaleli. Rozmajrín je už nie v móde u nás, len u sedliakov. Načo by mi bol býval? Ani perečko dávať nie je v móde. Dostávať nerečiem, ale dávať — to dávno zabudli, dávno. A dobre majú.“

„Nie dobre — veľmi zle. Sľúbili ste.“

Pohla plecom, pozrela naň posmešne.

„V šialenstve! Potom som sa rozobrala. Prišiel druhý.“

„Neverné oči máš.“

„Nie neverné. Len pozerajú trochu lepšie, vidia do kútov. V nich vidia všeličo.“ Pozrela naň posmešne, hrala sa s klincom, ktorý mala v ruke. „I slovenský dobrovoľník má kúty. V jednom je ututlaný sľub, že neobľúbi ženu, zohrdne rodinu a jej rozkoše, ale sa posvätí,“ podkľakla trochu a rozložila ruky, „národu a sedliakom, od hlavy do päty. Dobrovoľník zabudol, čo sľúbil,“ hrozila mu kvetom. „Povedzte mu, nech sa prebudí, nech vstúpi do seba.“

Z jej očí škerili sa mu posmešky, preskakovali z jedného do druhého, aká radosť v nich, že mu rypla do srdca! Vstúpila mu krv do tváre. Ako vedia sprevracať slová, obrátiť na smiech a potupu! To najskôr vyšlo od Geňuška; počul o sľuboch mládeže v Bratislave, i o tom hovorili čosi v Mikuláši. Ale on nebol z bratislavskej družiny, nesľuboval; bez sľubov ponúkol život národu, keď bolo treba. Život mu vrátili, ale služby národu sa neodrieka.

„Budem mu slúžiť, budem, do smrti,“ kládol pred ňou dlaň na prsia; cítil, že je to povinnosť v tejto chvíli. „Čo mám, prislúcha jemu. Ale som nie vodca, len vojak; mám len poslúchať. V dome, rodine som sám svoj, kým ma nezavolá národ; to je môj sľub.“

Zasmiala sa mu. Blysli zasa biele zuby. Smiech bol pekný, ale zabolel, zabolel. „Nebudem sa deliť s nikým. Čo je moje, musí byť moje. Čo je národ? Naši sedliaci, tupí mešťania? Nie, nie,“ odhŕňala sa rukami. „Slúžte si, komu chcete; mne s tým pokoj.“

Vypľaštil na ňu oči, dobre, že mu nevyskočili od divu. Aké reči! Nevie, čo je národ, keď sa vykotúľala z neho ako kurča z vajca. „Veď vy ste národ, jeho čiastka, hoci maličká, ale mne ozorná. Vo vás by ho bol chcel ľúbiť. Čo ste bez národa? To isté, ako bez pôvodu; nebudete vedieť, čia ste, ako pohodené dieťa. Len s národom môžete byť, čo máte byť.“

Čierne oči ako trnky pozerali naň s obdivom. Hlas zunel vrele, zaliečal sa srdcu, ale pieseň o národe nenašla ozveny. Možno, keby ju bola počula častejšie, aspoň od neho, po mikulášskom večere. Miesto nej počúvala pieseň o mocnom, veľkodušnom, bohatom, vyvýšenom národe. K nemu patriť už je česť a vyznačenie. Ale ani jeho osoba už nepriťahuje. Nerozostiera sa okolo nej tá žiara slávy, ktorá ju oslnila vtedy.

Pera sa vyhrnula s tmavým chumelím; preletel tvárou úsmev na slová o národe, i odhrnula ich rukou od seba. Nech si nepíli hlavu, neostane bez národa a pôvodu. „Jeho národ bude môj národ, jeho pôvod môj pôvod,“ riekla, i pozrela naň hrdo. „Či je to nie dobre?“

Prisvedčil jej hlavou, i obledol. Už je teda neskoro; nedá sa vrátiť, čo utieklo. „Ale ako, od čoho táto premena? Povedzte príčinu, odľahne mi.“

Jeho oči upreli sa zasa toľkou silou, že sa striasla. Najradšej by ísť, skončiť tento rozhovor, vlastne preseknúť ho, lebo také rozhovory nikdy nemajú konca. Ale bolo neskoro; musela mu povoliť, čo pýtal.

Nuž áno, bolo čosi i premeny. Ísť podnes, ako sa začalo v Mikuláši na stoličnom dome boli by už dávno svoji. Ale potom bola medzi ,inými ľuďmi‘. Otec ju odviedol na zábavu v stoličnom meste. Tam sa spoznala s Pištom a tak išlo ďalej, kým neprivykla ,iným ľuďom‘. U nich všade tak veselo, zábavne a skvele, ba nádherne a štedro; neráta sa nikdy, koľko švábočiek do hrnca, alebo či upiecť celé kurča a či pol. A potom iné veci, iné. Popočúvala o dobrovoľníkoch všeličo, i o jednej z ich modiel. Nuž keď ju drží na reči, pýta príčinu, prečo nie? Nech mu odľahne.

„Čo to bolo v tom zámku Budatíne? Kde je striebro, hodváby a brokáty i sviatosť oltárna z kapličky?“ Pozerala mu rovno do tváre. Zvážnela. Oči ako trnky sa mu vpili do očí, hľadali čosi, ale nenašli nič, stala sa veľká tma. Vyhasli v nich ohne. Tvár obledla znova, i pery sa triasli, keď chceli povedať čosi. „Boli ste tam?“ naliehala.

Pokrútil hlavou, naostatok riekol premeneným hlasom:

„Nebol som vtedy. Bol som pod Leopoldovom.“ Vydýchol zhlboka, farba sa mu vrátila do tváre, z očí šľahli blesky. „Ale sa nevynímam. Rátajte ma, akoby bol býval. To vám všetko Geňuško?“

„Chcete sa pomstiť?“ osopila sa naň prudko.

On pokrútil hlavou.

„Vedieť chcem. Pomstiť sa Geňuškovi!“ pohodil hrdo hlavou, usmial sa opovržlive.

„Geňuško len o sľuboch, iní o inom. O Budatíne stálo i v novinách. Nečítali ste?“ pozrela naň pohrdlivo. „Škoda nečítať. Pekné čítanie.“

Vyrovnal sa, akoby bol narástol. Riekol už pevným hlasom, v ňom sa triaslo iba opovrženie:

„Škoda pekných úst, ktoré žujú takú čiernu smolu, zozbieranú po utrhačných kútoch a smradľavých novinách. Nech ju vychriaknu chytro do úškernej tváre utrhačov, inak sa už nezasmejú nikdy ako v Mikuláši.“ Chcel už odstúpiť, ale sa zas obrátil k nej. V očiach mu už bol výsmech. „Čo by boli tisíc ráz krajšie a zlostnejšie, nezotrú hviezde ani špetky zo skvelého jasu, keď viedla vzkriesený národ hľadať slobodu. Nie, pravda sa jagá čistá, špina sa jej nechytá.“

Bolo jej ľúto, že prišiel k sebe tak chytro. Myslela, že ho Budatín ohluší nadobre. Teraz sa, hľa, jej vysmieva, jej ústam.

„Ešte niečo,“ zastavila ho, ako chcel ísť. Musí ho ponížiť, nech prihne tvrdú šiju. „Len sa nepomstite. Hovoria, že nosíte všade valašku so sebou, ako valasi.“ Zasmiala sa, hoci nie priam od srdca. „Obuli by ste, vraj, i krpce, ale neviete, ktoré by pristali lepšie: budatínske, či muránske. Oba páry sú v chýre.“

Hľa, počula čosi i o muránskej bitke. O nej by sa vedel pozhovárať s ňou Dúbravčík. On nosí z nej pamiatku v kolene. Nuž púšťa zlomyseľné šípy, ktoré nemôžu zabiť, len ujesť, ako žihadlo osy.

Usmial sa bezstarostne, temer veselo.

„Nebojte sa o Geňuška, ani o iného; nedotknem sa ich. Bolo by škoda valašky, a potom nie som srdoš. Srdoši sú iba odrodilci; vidíte sama, ako trhajú od srdu vlastné mäso.“ Postavil sa pred ňu hrdo, vypučil prsia, v očiach horúci plameň. „Hoci o valaške a v budatínskych krpcoch, som, čo som, slovenský dobrovoľník, syn súkenníka a sedliaka, Michal Zemän. Netreba mi koča, ani tátošov, fakov alebo oceľovej farby, aby mohol byť niečo. Lykožrút ma nemusí ratovať.“

Počerná tvár ostala ako hlina: oči sa zatiahli ani zrkadlo, keď ho zadýchnu. Bledé pery sa trhli, že povedia niečo, ale hlas zaseklo kdesi v hrdle. Pozrel na ňu s ľútosťou, poklonil sa hlboko: nechal ju samú v prostriedku dvorany.

Šiel pružným krokom z izby. Podobalo sa mu, že sa netýka zeme. Bolo mu voľno, veselo. Srdce vykydlo horúce pleso rovno na jej hlavu. Ostalo slobodné, sťaby sa bolo odviazalo z okoví. Šiel vysoko, vysoko; bez menistého sklíčka pozeral na svet. Ju videl. Kdesi dolu v hmýre množstva — hm, všedný zjav, hľadiac z vyšších končín pozorným okom. Načo sklíčka, lepšie vidieť bez nich. Ozaj malá, nepatrná; oddelená od svojeti, tam ustrnula kdesi, dupoce nohami, zožiera sa v srdce. Odrodilstvo zožiera, suší. Hľa, ako jej ubúda, čím ďalej, tým väčšmi. Iba oči horia a ona sa scvrkáva, zoschýna. Ostala ako tá vysoká, chudorľavá, iba že je nízka, malá; chumeľ pod nosom zhustol, na brade sa ježia ostré škutiny.

Na prahu sa obrátil ešte raz; tam je na tom istom mieste. Pozerala za ním, oči jej horeli. Jeduj sa, jeduj, srdoško; odrodilec má byť srdoš. Zoschneš. Vyfučí pýcha, ostane prázdny mechúr, suchý; budú v ňom hrkať tri hrachy. Dobrú noc, mámilá.‘