ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dúbravčík sa zberal. Čo by robil tu ešte? Nepije, netancuje, nevie podkiadzať domácemu pánovi ani predstaveným. Čo získal, že prišiel? Zadovážil si zjavné nepriateľstvo na všetky strany. Smradľavý motúz! Aspoň pozatínal, koho bolo treba; poodkrýval, čo sa tutlalo. Predstavený sa vypomstí. Čo preto? Lepšie zvedieť odrazu, ako veci stoja a nečakať, kým padne zavesený meč. Preložia ho do iného vidieka. Čo preto? Tu čert, inde diabol. A ktovie, či sa dá preložiť. Bolo by najlepšie zhodiť okovy. Azda je to služba ľudu, ako si predstavoval? Veď slúži nahnitej, z hrobu vykopanej veci. Tu by vycivelo všetko, čo je ešte v ňom dobrého a živého.

Bol by sa zobral pred večerou, ale ho zadržal Zemän. Ten si nevedel miesta, horel pomstou. Ako ho šudili, využívali, tisli do špinavých vecí a smiali sa mu za chrbtom, ako robí proti sebe! „Ostaneme, Ondrej,“ šepkal mu zadychčaný. „Beztoho večera bude onedlho. Pozriem ešte raz do jedných očí, nahnevaných: len raz ešte! Vieš, my sme im tŕň v päte, všetkým rad-radom. A tŕň bolí, kým je tamdnu. Odísť znamenalo by vytiahnuť im ho. A ja nechcem. Zabodneme ho hlbšie,“ šepkal mu náružive, tuším i zaškrípal. „Nech zabolí. Pohýbeme ho, poskrúcame. Nech zabolí. Do srdca im vohnať bolesť, od samého stržňa. Nech osŕkajú!“

Na večeru zvolával hostí sám Geňuško. Bol vyobliekaný, napomádený. Zemän bol veľmi veselý. Pri stole Slovákov bolo živo. Keď prišiel Geňuško, chytil ho za rukáv čierneho kabáta so zamatovým golierom. Mladý Habarčiar sa strhol. Pozrel naň placho lenivými očami spod mihalníc čosi mäsitých o vyhrnutých, sprehýbaných riasach. I ústa pootvoril trochu. Spod žltkavých fúzikov vykukovali dva zuby, široké ani lopata. Ako vidno, zaberali viac miesta, ako sa pýta; nos potisli trochu dohora. Nebol švárny. Sestra Hana, keď prišla za ním, odkotúľala sa ďaleko od neho, ku plotu, spoza ktorého delia krásu. Čo doniesol nesúceho na svet, dostal od otca; začal sa i zaokrúhľovať ako on. O pár rokov ponesie výsypok pred sebou.

„Čo ste to nahovorilil sestre o mne, amice?“^[40] spýtal sa ho dosť hlasno, aby ho bolo počuť. Geňko vyvalil oči. Keď sa sňali s iskrivým pozorom, ktorý sa mu priblížil hádam priveľmi, zažmurkali. „Že sa neožením, lebo som vraj sľúbil Štúrovi, že budem žiť národu? Či bolo tak?“

„Tak sa hovorilo vtedy v Mikuláši,“ riekol, búchajúc jazykom do širokých zubov. Trochu sa i zajakal, i hlas mu ofufnavel. Naľakal sa rozpajedeného. Kde by nie! Bol v divej družine kdesi pod Leopoldovom a Komárnom. Hádam i bruchá páral, lojové sviečky jedol, jelene strieľal grófkam.

„A viete, čo je národ, Geňuško? Vysvetlil vám to pán otec? Alebo vás nič neučili, iba faky poháňať. Viete, čo ste sa naučili dosiaľ s liacami, to vie lepšie hociktorý Jano. Ale sa usilujte. O pár rokov mohol by i z vás byť ešte tak kočiš. Viete, čo znamená ľúbiť ženu? Naučte sa aspoň tušiť, čo je ľúbosť, to by mohlo urobiť z vás človeka. Ale vy sa nechcete poddať lepším citom. Chystáte sa vraj odpadnúť od Slovákov: vidíte, nerobíte dobre. Držte sa ich sprvoti, kým nevykrešú z vás niečo, a len potom choďte. Spýtajte sa pána otca, ten vám to lepšie vysvetlí; ale i sám uznáte, že kým ste nič, nedajú za vás deravý groš.“

Geňko sa zmiatol; nemohol ani stopovať dobre, čo všetko mu povedal. Oprel sa o rám dverí a rozvažoval. Čosi sa mu menilo, že ho znosil, ako chlapca. Šiel rovno k otcovi žalovať, čo sa stalo.

„Len usádzaj hostí, pekne, ale tých dvoch nie; keď ich vidíš vchodiť, ujdi do pitvora. Pištovi nepovedz nič, ani Hane.“ Geňko pokrúcal hlavou. Skôr by povedal niekomu, alebo by ho dal nabiť od paholkov, keď pôjde zo dvora. Ale paholok by sa bál valašky. Otec videl, že by sa chcel pomstiť. Bál sa galiby, a preto mu riekol: „Len ty to nechaj na mňa, ja ich už obriadim“.

Geňko šiel do jedálne dosť nevďačne. Radšej by sa vŕšil, len vedieť, ako. Habarčiar šiel do dvora prejsť sa, aby ho jed prešiel. Jedoval sa na nich, ale i na Maru. Vinšovala mu mena zaránky, on sa chcel odmeniť, pozaliečať sa. I odsotila ho, surová. Dal jej dva tvrdé toliare. Vzala ich vďačne. Vyzradila ho zaraz, ale s toliarmi sa nepochválila. Možno, čaká viac. Nech len čaká do starého Vida. A vôbec je svet čím hore, tým dolu. Keď bez lykožrúta nikam. Pišta mal udrieť na Gutmanna, a nie na krivého: Gutmann podpisuje, krivý len posýpa podpis čiernymi pilinami. Ale Gutmann je Gutmann, hľadal záderku vysánkovať ho. Bude sa lahodnejšie podpisovať, keď posýpku nebude dávať Slovák. Babráci, najmä títo prepiati, záderčiví.

Sádzal veľké kroky po dvore, držiac ruky na krajíčku vesty o žltých gombíkoch. Vrelo v ňom na celý svet. I boženík Sluka má okále ako jazvec. Pasie za inými spod kaputroka, ako sa driapu na lesu prejsť do širšieho košiara.

Naostatok prešiel do bočného dvora, pojal so sebou kočiša. Vysvetlil mu, kde je Dúbravčík a ten počerný pri ňom: nech si ich dobre obzrie a zachová, ktorí sú. Kočiš krútil hlavou, keď zvedel, čo má robiť, nehodno sa pchať medzi pánov, najmä keď sa hryzú medzi sebou. Prečo sa nehryzú svojimi zubmi, ale si ich idú požičať inde?

Geňuško usádzal, ako vedel. Mládež sa zbila do hŕbky. Medzi dievčatá sa usalašil Zubotinszky, k nemu sa usadila Hanka. Ale nebola živá, ako obyčajne; nedala sa rozosmiať; i obrvy sťahovala jednostaj. Pri Lauruške nechal Geňuško miesto pre seba.

Kočiš stál pri dverách, škrabal sa za uchom; čo má byť, nebude s kostolným riadom. Keď sa ukázala hrčavá borôvková a začala búchať o dlážku, Habarčiar sa stratil ako gáfor, za ním Geňuško. Kočiš ich odviedol na miesto.

Dúbravčík zbledol, čechral si bradu a fúzy trasúcou rukou. Vyše nich bol boženík Sluka, doktor Bralec, čosi povyše fiškál Sitár. Farári prišli dosť vysoko, neďaleko stredného stola. Na koniec stola oproti prišli kupci so zbožím, mäsiar Peľuga a iní mešťania. Slováci sedeli na spodku oboch stolov. Mládež bola tiež oproti až po stredný stôl. Im sa dostalo teda ostatné miesto, na prístavok. Dúbravčík otrčil hrčavú borôvkovú, akoby chcel mlátiť.

„A čo to má byť?“ osopil sa na chlapa z bočného dvora. Zajakal sa od jedu. Pozeral naň divo.

„Veď ja hneď, že bude ošklivosť,“ vyhováral sa sluha, „ale keď rozkázali.“

„Dobre, Janko, dobre,“ potľapkal ho Zemän po pleci. Obzrel sa ta, kde sedel boženík Sluka, strežúci spod kaputroka. „Pekne ešte, že aspoň sluha vie, čo sa patrí.“ Potom sa obrátil k Dúbravčíkovi a riekol mu ticho: „Ondrej, rozum! V cudzom si dome!“ Začal robiť poriadok, ako si sadnú. Mnohí pozerali na nich, čo urobia: zbadali, že sa strhol u nich nepokoj. I čierne nahnevané oči pozreli na nich, obrvy sa nabrali veľmi tuho.

„Tu nám bude veľmi dobre, Ondrej, zabavíme sa. Sadni si ta, nech ti nebije svetlosť do očí, ja oproti tebe. Mne svetlosť neškodí.“ Bol naozaj natešený; obzeral sa usmiatym okom naokolo. Proti nemu sedela ona, za protivným stolom čosi kosom. Usilovala sa ho nevidieť, ale on sa usmieval; či môže zakázať očiam nevidieť, čo je pred nimi? Naostatok už nechcela pozerať priamo; bádali ju výsmešné oči. Zhovárala sa trochu cez zuby so Zubotinszkým, ale viac ešte so susedou; tak jej padlo byť k nemu bokom. Naostatok sa vkradol i Habarčiar zadnými dvermi, za ním Geňuško. Neopovážil sa pozrieť naokolo. Zemän sa smial a riekol Dúbravčíkovi. „Veru tak, Ondrej; tŕň je dobre zabodnutý, i bolí,“ dodal mu skoro pošepky cez stisnuté zuby. „Poobraciame ho, poobraciame.“ Hodil pomstivým okom na ňu, ako sa odvracala, i na Habarčiara, ako sedel medzi forštandom a pánom Klobasziczkým z Porúhadla, bývalým viceišpánom, otcom Laurušky.

Bolo dosť ticho, ťažilo sa im hovoriť nahlas. Predošlí páni sedeli od pána Klobasziczkého až po mládež, noví si sadli tiež do hŕbky, od forštanda po farárov. Nemecky sa handrkovalo najviac, mondokovalo sa^[41] čosi menej.

Prišli veľké misy s vajcami na tvrdo na narezanej šunke. Červenela sa ani pivónia v hrubej slaninovej obliečke. V prostriedku, medzi radmi rezníkov, bol celý násyp natretého chrenu. Roznášali ženy v nakrochmálených, loptavých čepcoch so stužkami na dienku okolo kyčky. Nadudané oplecká sa beleli. Niektoré boli driečne nevesty. Keď si niekto bral trochu okúňave, núkali.

„Nech si len berú. Nech sa neúfajú veľkej trakte, aby, vraj, neostali o hlade.“ Tak ich naučila vysoká chudorľavá s hodvábnym náčelníkom. „Beztak, čo ostane, pôjde psom. Čeľadi varia kašu s drobami.“

Tak posmelení, brali si napospol.