ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dúbravčík dokrivkal po biede o hrčavej borôvkovej pred hospodu kdesi pri „Spodných hradách“. Domov za jeho hospodou už nebolo. Počali sa hneď šíriť polia po vŕškoch a údoliach. Okolo zákrut Slanej, ako vyhýba kopcom, stelú sa sťa dlhočizný koberec kvetnaté lúky až hen kdesi k belasým vrchom. Sponad prváka z nich, Zubotína, tisnú sa biele komíny, rastú samy zo seba, sťa dobre nadeté periny. Po lúkach sa belejú košele a nohavice koscov; ale zredli. Slnce pripeká, vytiahlo rosu, kosa nechytá. Podchvíľou scvendží pod osličkou a blysne na slnci. Ženy a dievky idú s hrabľami, tiež v bielom, ani kŕdliky husí.

Zemän sa musel najprv očistiť. Koniec cesty prešiel hradskou v prachu; v hore a po vŕškoch nebol by sa tak doriadil. Pribehla mu pomáhať sama gazdiná; začala čistiť čižmy, aby sa nemusel zohýnať v tej spare, po toľkej ceste.

„Ach, horúčava; komíny sa stavajú, ešte sa strhne búrka. Len by nie kamenec, Bože zavaruj! A popod Zubotín z Lopúchova hodný kus cesty. Museli sa pohnúť do dňa.“

„Na svitaní akosi.“

„Svitá o pol štvrtej; deň dlhý, ledva sa dočkať večera. Majú nejakú pilnú robotu, že sa unúvali?“

Pozerala naň zdola bokom, šúchajúc kefou naspamäť i pomimo, či sa jej zverí, čo ho donieslo do Slabušian.

„Len navštíviť,“ odpovedal jej. Nespokojná stvora! V lete sa jej nepáčia dni, lebo sú dlhé; v zime zasa, lebo sú krátke. V oblakoch hneď vidí kamenec a teplo jej je horúčava. Pritom by rada všetko vedieť; nuž len si vytrite zúbky na tento čas! Ale aby dala pokoj, vysvetlil jej: „Navštíviť priateľov. Tak hneď Ondrejka, ako sa má. Ale vidím, nie najlepšie. Kosti dobre trčia na lícach. Vari ho zle chováte?“

Či tak? To je pláca za veľkú opateru? Prestala čistiť čižmy, uprela doň tmavé oči ani pichliače. I pery jej stenkli akosi. Ale ona? Nech povie, ak má Boha pri sebe, čo mu chýba. Chvalabohu, tu neprebiedili prednovku, ako z tamtej strany Zubotína na žobráckych Horniakoch. (Zachovaj si, horniacky hladoš, čo je zadierať do vdovy Chrenkovej!) I teraz sa nájde pšenice v štokoch, hoci nová už dozrieva; jesto z čoho umiesiť halušiek. Netreba ísť požičiavať s koryčiatkom po susedoch. Bude i nová rožkuľka onedlho, bryndza májovka čaká na ňu.

„Nedržíme sa ako u Habarčiarov, to sa vie, ale zato ani nebiedime.“ Zemän pri tom mene sa strhol, ani keď blesk rozsvieti tmavý, nočný kraj, ukážuc jeho veľkú krásu. Otvorili sa výhľady hen doširoka, prsia dýchajú voľno, v nich hrejú prívetivé plamienky. „A nerečiem,“ pokračovala už trochu udobrená, „mohlo by i horšie byť. Koľko sa ich zbehlo všakových do Slabušian! Všetkým dať papu, samí hladoši, ani jeden zažitý.“ Prestala čistiť, vystrela sa a riekla mu, skoro udobrená, veľmi ticho: „Dokedy budú ešte? Nezoberú svoje batôžky?“ Pozerala naň veľmi bedlive, oči sliedili po jeho tvári. Keď stisol v neistote plecia, vzdychlo sa jej sklamaním.

„Či vám toľme zavadzajú?“ usmial sa.

„Ako by nezavadzali! Všetko zdraželo. Funt baraniny bol päť groší, funt soli pol druha, a tu toľká dražoba! I dohán pokúpili úvalom na koreni, korene čítali; mali ho odpoly darmo a teraz ho predávajú za drahý groš i s klkmi a motúzmi. Toľkí financi! Na všetko plať porcie. Keď si ide mládež zatancovať, nech si kúpi prvej orlíka. Všade samý žandár, akoby sme boli zbojníci. Peniaze premenili. Nevidíš rimštiaka ani dvadsiatnika, tobôž toliara. I šesták vymysleli z papiera! Na papieroch samé pekné panie: ale čo z peknoty? Z peknej misy sa nenaješ.“

„Nie je to všetko tak, ako sa nám mení!“ Bol čistý, ako zo škatuľky. Vari preto sa jej smeje! Šaty mu pristanú, ako uliate. Nuž, driečny mládenec. Na lícach sa mu túlajú jamky, oči pozerajú smelo a veselo na svet. Jemu je pekný, hoci šomrú naň zo všetkých strán. Pozastavila sa, vari ide pred ňou zastávať nové poriadky? To by mu radila! Pochválili by ho v Slabušanoch. Tu šomrú všetci napospol, i sami hurbanisti, čo ich je štipka. „Vy ste mňa očistili z prachu, za to vám ja očistím trochu okuliare, aby vám lepšie ukazovali.“

Postavila sa mu; nech len čistí, keď je taký majster. Vysvieti mu i ona, čo je svet nový a poriadok.

„My ľudia,“ začal jej ukazovať na prstoch, „sme vám taká črieda, ktorá nikam bez valacha; neviete, že by sme sa rozstrečkovali bez neho? Valasi nás pasú na pastvách dobrých, vodia na vodu, zavracajú valaskými psi, alebo i tatarcom. Zato večer i ráno vženú čriedu do strungy, stískajú škurátiky, aby sa vyžmýkalo do ostatnej kvapôčky, čo sa nájde v nich. Či sa ovca má žalovať na valacha, že jej stíska škurát, milá pani Chrenková?“

Mykla plecom a utiera ruky v širokej, hrubej zástere i lupká naň očami.

„Čo by sa mala žalovať, keď nevie hovoriť? Ale žalovala by sa, i kričala by, keby vedela. Ale ovca je ovca; čuší, žuje a meridzia i hrbí chrbát, keď ju bolí.“

Zemän pohodil hlavou, že to nepatrí k veci.

„Vedieť hovoriť, darmo by šomrala na valacha: nech šomre na škurát. Na to ho má, aby sa vyžmýkalo, čo je v ňom. Nechať ho plný, rozpieralo by v ňom. Nemala by pokoja a hľadala by sama, kým by našla, kto ju sprostí mlieka.“

Gazdiná nepozerala naň prívetive. Ľudí prirovnávať k ovciam a ani nepovedať: nehodno primeriavajúc! Aká je to robota? Či v Lopúchove majú taký móres? Ale Zemän nedal nič na jej pohoršenie. Veselé, čierne oči behali posmešne po jej starej tvári, povráskanej ani plánočka v zime.

„Že terajší páni stískajú prituho škurátiky?“ začal sa jej posmievať znova. „Len do tých čias, milá pani gazdiná, kým cvrká z nich. Keď vycvrkne ostatná kvapka, prestanú. Nebyť ich, prišli by iní na ich miesto, najskôr predošlí páni. Ak by prišli, nebolo by nič lepšie. Neverím, že by dali sadiť dohán a neodňali ho. Predošlým by sa tiež zapáčilo vziať ho odpoly darmo a predávať po troche za drahý peniaz. I oni majú dobré päste, vedia žmýkať, ako svedčí. Vieme, ako sa cedilo nešťastným ovečkám sprvoti mliečko, a keď ho nebolo, i znoj, ba i krv. Zabudli ste na dežmu,^[10] robotu, drábov a dereše? Dosť sa nakrčili chrbtov poddaní, ani tie ovečky. Nám nepoddaným žmýkali zasa zdravý rozum z hlavy. Nalievali nám lievikom všakové prekrútené výmysly. Nechceli nám vykrútiť jazyk a vsadiť miesto neho akýsi ,uhorský‘? Vraj v Uhorsku žiješ, ,uhorsky‘ hovor: lebo vraj nemôže byť, ako má byť, kým v krajine nebude jedna reč, jeden národ.“

Zadívala sa naň, čo jej to nahúdol. Pesnička nebola veselá, ale uspokojujúca. Keď je tak, nestalo sa nič zlého. Miesto zodratého, oslabeného jarma naložili nové, trvácnejšie. Nepremenilo sa nič, iba jarmo a pohonič. Rozpovedal jej to veselo. Tak vraj musí byť, ak má byť poriadok vo svete. Duša sa uspokojila: necíti, že jarmo trochu omína. Zato mu ukáže, akú biedu trie u nej jeho kamarát. Hoci vhupol do domu znezrady, bude obed, akoby sa bol prihlásil pred týždňom. Bolo by ho nežiaľ chovať; naberal by inak na seba, nie ako neborák Dúbravčík.

Chcela ísť, ale Zemän ju zastavil. Spýtal sa jej už vážne, čo je jeho priateľovi.

„Z úradu je vždy najedovaný,“ zverovala sa mu. „I to nešťastné koleno, i to ho bude omínať.“ Zemän prisviedčal, že najskôr ono. I prvej videl, čím boli bližšie k domu, tým ťažšie sa mu išlo. Len načo hľadal hospodu na ,Spodných hradách‘, prečo nie na námestí? A či ho privábil na vyhnanec zjav pani Chrenkovej? Dusil smiech v sebe, keď pozrel na ňu. Tvár jej zvráskovatela, i jedno plece je vyššie ako druhé. „Bude tá guľka,“ potvrdila, berúc stolček, na ktorom držal nohu pri čistení. „Bolo mu treba ísť toľké svety po ňu?“

„Hm — on ju nehľadal, ona mu našla koleno,“ riekol a potískal ju do domu za nerovné plecia. Nechce ju zabávať, ešte by prismudla kôprová omáčka. Poometal sa, vyhrnul čierne vlasy, že nad čelom stáli ako do kôpky, kývol jej hlavou uznanlivo, že ho prišla očistiť.

Pri obede uznal, že je Dúbravčíkovi u nej ani muche v kyseli. Obed bol i dobrý i všestranný. Doniesla i kyslastého vína, ktoré chutilo veľmi v tej horúčave. Sotva dofajčil štiavničku, už mu hlava previsla na okrúhlom operadle divána. Ukonaný, sýty, zaspal ani zabitý.

Dúbravčík sa vykradol do úradu. V kuchyni napomenul, aby nebúchala riadom; on príde, čím bude môcť skorej. Tak i urobil. Vybavil menšie vecičky a hlásil sa u forštanda, že musí ísť; má hosťa, dobrého priateľa z Lopúchova. Tvár predstaveného sa uškerila, zložila sa do vrások, najmä okolo očí. Len oči hľadeli chladno. To všetko dovedna tvorilo povestný blahosklonný úsmev, známy už celému becirku.^[11] I červenkavý chĺpok medzi vypučeným čelom a plešinkou zaknísal sa uznanlive dva-tri razy hore-dolu.