ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zemän sa škrabal za uchom. Čerti mu posvietili doviesť ho so sebou. Pekne mu pomohol získať zdurného otca! Bol by sa tĺkol päsťou do hlavy, že prišiel s ním jedným vrzom a ešte si lopol k nemu, nerozvážnemu, ktorý sa naučil všetky okorenené filipiky Hurbanove naspamäť. Rozháňa sa nimi ani Bomburovým kyjakom.^[29] Nepije, ale nebodaj opíja sa guľkou, ktorú mu vsadili do kolena záskoční Muránčania. Kým mu ju nevyberú, najlepšie bočiť od neho, hoci je dobrý priateľ.

Spoločnosť sa pohýbala trochu. Doktor Bralec vytiera okuliare, lebo mu zašli. Boženík Sluka dobre že sa nezájde od smiechu, hoci sa smeje len do pästi. I ostatní zhŕňali omrvinky po stole. Zemän sa nepozorovane odtiahol od priateľa a vykradol sa hľadať, od čoho muchy kapú. V susednej izbe našiel dvoch. Sú kupci z okolia. Radia sa, kde sa aká žatva ukazuje.

Šiel popri oblokoch, nie pozerať von, ale hľadať, čo je v kvetníkoch. Ani v jednom nieto mladého rozmajrínika. Prezeral si i izbu. Všade pohodlné, mocné náradie. Zariadil sa trvácne budúci tesť, bohatstvo a bohatstvo. Kto sa tu usalaší, bude sa mu bačovať, bude, bisťubohu! Nechcel myslieť na bohatstvo, myslel na dievku: ale čo, keď sa tislo bohatstvo hneď spoza jej chrbta!

Schodil izby rad-radom, prišiel do ostatnej. Musel zastať a diviť sa. Bola väčšia od všetkých. Na stene oproti dva obrazy, chlap a žena, už vo veku. On sa držal dorovna, hoci sivý ako jabloň. Vlasy mal začesané do tváre, zobratej do vrások, najmä okolo úst. Ona už bola nalomená, pery stiahnuté do fercov; vidno, nieto pod nimi zubov. Ale čepiec bol čosi hoden, podistým zlatohlav s čipkami a mašľami. Hľadal v tvárach rodinné známky; na starom by poznal, že je z toho istého koreňa, ako terajší Habarčiar.

V izbe sú tri stoly do podkovy, pokryté obrusmi, zapratané porcelánom a striebrom. Trochu zelenkavé víno sa perlí vo fľašiach; nebodaj potuteľný rizling, od ktorého vrčí v hlave na druhý deň.

V oblokoch samé fuksie, kde-tu ruža.

Ani tu rozmajrína.

Odchýlil dvere v kúte pod obrazmi za prostredným stolom. Cítil: nimi sa dostať najskôr ta, kde ho srdce nesie. Tu sa ide do pitvora, ktorý má i východ nabok, najskôr do záhrady alebo bočného dvora. Za pitvorom kdesi je veľmi živo; rákoš, vrava, samé ženské hlasy; štrkot a brnkot riadu. Nad všetky zvuky sa vynáša tupý buchot v riadnych prestávkach; iste tlčú niečo, hádam mak alebo škoricu, vo veľkom drevenom mažiari. Vystrčil hlavu do pitvora, či nevidí niekde obloka. Obloka nevidel, iba hore neveľký s mriežkami. Ale v ňom niet kvetníkov. V kúte sedela dievka pri stole v bielom oplecku s nadutými rukávmi. Vyberala jahody z košíka a hádzala do veľkej misy. Keď jej prišla medzi prsty veľmi tučná, červená, hodila ju veľmi zručne do úst. Zazrela hlavu trčať spomedzi dverí, nad čelom akoby kôpka čiernych vlasov; zavrela ústa, červené ani malina, a vytreštila naň oči. Boli čierne, usmievavé.

„Na dobrý úžitok, Anička,“ usmial sa jej spod čiernych fúzov i zažmurkal na ňu.

„Nie som Anička, ale Mara,“ odpovedala mu ticho.

„Nuž Marka. Neboj sa, nepoviem nikomu, že paškrtíš. Ale i mne musíš dať jednu.“

„Nech si vezmú.“

Nadstrčila mu košík; vyškerila naň zdravé biele zuby.

„Jaj, nie tak!“ odhŕňal sa. „Z ústočiek pekne, z ústočiek.“

„Hm — čo nepovedia!“ Zasmiala sa a hodila naň čiernym okom. „A keď mi mať nedá, že by bola bledá.“

„To je galiba! Povedz mi, Marienočka, kde držíte rozmajríny?“

Dievča možno nerozumelo dobre z toho prekvapenia. Odpovedalo naverímboha:

„Tu je kuchyňa.“

„A kde je mladá? Panna Hanka sa volá.“

„Oblieka ich frajcimerka.“ Zachichotala sa pre čosi.

„A pekne?“

„Veru hádam! Vyobliekajú sa. Príde frajer.“

Podskočil, sťaby ho bol bodol do boku. A ako vie, že príde? Myslel, že ju prekvapí, prikvitnúc k nim, a ona, hľa, vie, že príde. Najskôr ho videli prejsť cez Slabušany. Alebo hádam ľapta Chrenková, ak zaňuchala niečo. „Ako to mohla vedieť, nevieš mi povedať, čačaná Marka?“

„Bola by to ľúbosť, aby nevedela, kedy príde frajer!“

„Rob! Čo sa zabávaš, Mara!“ ozval sa z protivnej strany mekotavý hlas.

Zemän sa obrátil. Zazrel vysokú, chudorľavú ženu v tmavých šatách so širokou zásterkou. Padali rovno dolu, nebolo obručí pod nimi. Vyšla z kuchyne tíško, ani mačka. Čujné ucho iste dopočulo, že sa dievka zhovára s kýmsi. Zemän sa vystrel, otvoril dvere úplne; stál pred ňou rovno, ani urastený dubec. Pozerala naň v očakávaní; chcela iste vedieť, čo hľadá v zahájenom, keď nevedia od roboty, kde im hlava stojí. Skoro sa jej bál. Čierne oči, ani trnky, pozerali naň bedlive. I obočia sa stiahli o poznanie. Hádam by chcela uhádnuť, kto je pred ňou. Pod nosom akoby brnel tmavý chumeľ, ba i z brady trčia osamelé škutinky. Niektoré už sivejú. Na hlave sedí široký čepiec s tmavými čipkami. Pod ním je lesklý, hodvábny náčelník s veľkou belasou mašľou. Vlasov iba nad uchom vidno neširoký pásik. Sú temer ako srieň.

„Ja som Michal Zemän z Lopúchova, úradník pri okresnej vrchnosti. Prišiel som vŕškami popod Zubotín, len tak prirodzeným foršpontom, lebo na tej ceste by sa os dolámala. Nechcel som chýbať v Slabušanoch v takýto slávny deň.“

Zložila ruky na zástere, vypočúvala ho pobožne. Tuším i hýbala zvädlými perami, opakujúc jeho slová. „Hej, veru, zhŕklo sa ich, zhŕklo, do bydlíčka. Len či ich opatrím, toľkých!“ S tým už boli vo veľkej svetlici. On sa cofkal po troche, ona za ním nečujnými krokmi. Vyšli aspoň zo zahájeného. Obzerala si ho veľmi pozorne.

„Dala som ich i čítať; ale Geňuško neviem, či nepochybil. Na mladosť sa nespúšťať v dnešných časoch. Pasie iba za módou, a rok po rok nová, i tie obručiská! Za môjho dievoctva móda vychodila akoby raz za päť rokov. Veru neviem, či niektorý neostane bez sedenia. Nebohý svokor hovorieval, Pán Boh mu daj slávu večnú: ,Dievčička, radšej ostaň bez zubov, ako hľadieť na hosťa v dome bez miesta.‘ I cigánov sa nahrnulo, ale tí pôjdu do čeľadnej. I tých Nemcov do bydlíčka, čo hovoria rozličnými jazykmi, keď sa opijú. Či by ste ich, reku, nesčítali, keď ste už prišli tou mrcha cestou popod Zubotín?“

Zemän rástol od radosti. Stará ani nevie, koho má pred sebou, a už zachodí s ním ako so synom. Ba má ho za viac, ako za syna, keď ho posiela, lebo sa nechce spustiť na Geňuška. Bol by šiel naskutku sčítať tie hlavy, ale ho zastavila.

„A možno vám treba niečo? Dve-tri fánočky, alebo zaliepanec? Vyhladli ste tou cestou popod Zubotín.“

Zaďakoval jej, skoro pohnutý nad toľkou starostlivosťou.

„Prišiel som len pozrieť, či by nenašiel rozmajrín niekde. Nevedeli by ste, kde je?“

„Rozmajrína veru nenájdete. Iných kvetov máme v oblokoch, ale i v záhrade. Geňuško bol v Pešti tej zimy; dones, reku, semiačka na kvieťa. I doniesol, neborák, ale keď vzišlo, bola mrkva a priesada. Ja že budú tie akési ďordínky, vynašli ich vraj voňavé. O rozmajrín som mala starosť; treba na perečko svatom, keď sa už má vydávať. Ale, vraj, vyšiel z módy rozmajrín. Nuž sama neviem — samá premena!“ Pokyvovala hlavou, i drgla ho do ramena. „Vyňali by radšej z módy, čo zjedá: starosti a hryzovisko. Toľký groš s dievkou! To vyňať z módy, to!“ To mu už hovorila temer pošepky, i obzerala sa, či ju nepočujú. „Radšej vy rozmajrínov, čo priam fúru, ako rimštiaky merať na merice. Ale keď je família a, vidíte, nie hrdý.“

„Čo by sa mal nadúvať!“ pohodil s úsmevom. „Nebudem sa vynášať. Môj otec je súkennícky majster a gazda. Família ako família. A o rimštiaky nestojím; načo by mi boli? Ja pozerám na dievku!“

Krútila hlavou, nech nepletie do sveta.

„Jedno je súkenník, a druhé je dobrá família. Náš Pišta je, čo ako, z chýrnej. Tetka je grófka! Pomyslite! To už hej, je família.“

Zemänovi stúpala horúčava do hlavy, ani od tokajského samorodného, kým húdla o dievke, o vydaji, o rimštiakoch. Ale Pišta ho udrel po hlave, ani čo by bola na ňu padla šupa z vôdra. Nevedel odrazu, kde je, čo sa robí. Akési mocne pletivá sprašťali, tamdnu prirastené o divné priehrady. Skydli sa na vŕbu, keď im vyrútilo kolík, že zhrmelo, akoby naň padal krov rozložitého domu. Ach, a zabolelo ukrutne, akoby mu obracali ostrý nôž v prsiach. Myšlienky sa rozleteli, sťa splašený kŕdeľ jarabíc. Rozbehol sa, ako bez hlavy za nimi. Prvá, ktorú schytil naveľa a začal sa jej pripačovať, či ju pozná, bola, že takým činom fáral podaromnici od svitu popod Zubotín. Aké márne reči bľabotala na tom bále! Načo ich vypustila z úst?

,Mládnik zasadím, narastie dúži rozmajrín uviť perečko pre milého.‘