ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysoká chudorľavá nepohla sa od neho, neprestala mu vyhúdať, kým sa nezobral.

„Akože sa máte, ľudia?“ spýtal sa, oprúc dlane na bedrá pod kabátom. „Nechybí niečo?“

„Všetkého dosť!“ zvolal Zemän. „I jedla i pitia, pohostinstva i lásky, priateľstva i slovenskej úprimnosti.“

Boženík Sluka sa zahniezdil, keď počul slovenskú spomenúť.

„No, veď tak,“ riekol krátko. Šibla ho zasa tá slovenská. Jeho oči hľadali vývod a stretli sa s iskrivými pohľadmi. Nie veru, nebadať v pozoroch lásky, ani priateľstva. Ale čo zato? Vari sa ich durí? Začal sa vyhovárať, ľutujúc, že práve ich zastrčili na toto miesto. „Škrelo nás, mrzelo.“ I teraz sa škrabal za uchom. „Na také miesta dávajú na svadbách a karoch mendíkov, keď prídu s vinšom, alebo nezvaných.“

Slováci sa pohýbali, jednako len povedal primnoho, hádam nevdojak vyšla z nerozvážnych slov surová urážka. Boženík Sluka mykal sa sem-ta, jeho sivé oči jastrili. Dúbravčíka zabolelo ukrutne koleno, sťaby mu vbíjali klin doň. Najradšej by skočiť, zdrapiť ho za prsia. Zemän mu stal na nohu i pozeral naň prísne, aby sa neopovážil.

„Oj, nás neuráža ostatné miesto,“ riekol veľmi vážne. „Verný, osvedčený Slovák mal mu kedy privyknúť. Koľko ich sedelo dosiaľ na vyvýšenom? Hádam jediný Alexander Rudnay, primas-arcibiskup.^[44] I nezaprel, vidíte, keď tam sedel, že je Slovák. Iných nevidno od zeme, a už sa okúňajú, čo sú.“

„Tak je, tak je — on sa nehanbil,“ prisviedčali Slováci. Kňazi podvihli hlavu. Áno, kňaz, nezatajený Slovák našiel miesta v zbore kardinálov. Boženík Sluka podskakoval. Dobre ho rypol, dobre. Radosť ho počúvať! Myslel, že len Dúbravčík vie nájsť žilku — keď tu tento z Lopúchova tiež vie ukázať zuby.

Habarčiar sa rozpajedil, očervenel ako rak. Chcel zažartovať nevinne, ale chorobná prepiatosť vykrútila jeho slová. Hneď z príchodu, ani divá šelma, zaťala doň tesáky. Najlepšie neodpovedať, usmiať sa jednému-druhému a porúčať sa ponížene. Ak sa chcú hrýzť, nech sa hryzú medzi sebou.

Ale Zemän vycítil, čo zmýšľa. Vstal z miesta, odstúpil k samej stene a ukázal mu svoju prázdnu stoličku.

„Či by sa vám nepáčilo na chvíľku s nami?“ Habarčiar očakával, že ho ponúknu sadnúť; mal naporúdzi slušnú výhovorku, že hostia, že obsluha a iné starosti, že iným časom, kedykoľvek vďačne. Ale Zemän ho predbehol; prv, než Habarčiar otvoril ústa, dodal: „Ak sa vám nehudí medzi nami.“

„Ale mne! Mne — ha-ha?“ Tľapol sa do stehna od divu i jedu. „Nuž tak mne?“ Obrátil sa na toho i iného, ale nik nepovedal slova; pozerali napospol na stôl. „Prečo by — prečo?“

Zemän len stisol plecia, nepohol sa od steny, kým Habarčiar sa mu tisol pred samý nos a opakoval jednostaj: „Prečo — povedať rovno!“ „Prečo?“ nadvihol Zemän ruky v rozpakoch. „Čo ja viem? Najskôr pre ujmu — áno, veľkú štrbinu na dobrom mene, alebo nie: pre veľký fľak na spoľahlivosti a či skôr vychýrenosti.“

Habarčiar sa chytil za obrubu vesty, pozeral naň v údive, hryzkajúc fúzy. Čakal vysvetlenie. Keď ho nebolo, obrátil sa k ostatným; ale tí pozerali naňho, čakajúc od neho svetlo. Tu nevedel, čo urobiť lepšieho, skrútil sa obratne a sadol na Zemänovo miesto. „Toľké vyhúdanie!“ vytýkal Zemänovi. „Len by vedieť, prečo, prečo! Akési ujmy — čo je to, preboha, človeče?“

„Ujma na vychýrenosti, štrbina a na dobrom mene vás neminie tu pri nás. Neviete? Užívate dobré meno tam medzi predošlými pánmi i vychýrenosť medzi novými, že ste sporiadaný, rozumný, ktorý sa chcel dostať napred; tu sa vám naštrbí dobrý chýr i zafúľa meno. Sadli ste medzi vyobcovaných, nahnatých do kúta. Pri nich sa veru nepomknete dopredku, skôr cofnete nazad. Pozrite, všetci pozerajú sem, nevedia, čo sa vám robí. Pán Klobasziczky krúti hlavu; nepáči sa mu, čo robíte. Pán Zubotinszky sa vám smeje, že ste pojedli pochabé huby. Pán forštand len čo pozrel, hanblive sklopil oči. Nechce pozerať, ako sa vraciate k nespoľahlivým. Ani vaša dievka neodobruje. Jeduje sa, že sa paprete s nami. Geňuško sa hanbí za vás, že ste si sadli medzi vystrčených na mendícke miesto. To vám bude škodiť, veľmi škodiť.“

Zemän sa nachýlil k stolu a hovoril ticho. Od iných stolov pozerali naozaj zvedavo, o čom sa rokuje na prístavisku tak potajomne. Habarčiar sedel proti Dúbravčíkovi. Stretol sa s očima dievky, ako pozerajú naň zarazene, čo tam robí. Geňuško pozeral zahanbený na stôl. Pán Klobasziczky hodil okom na neho; vidno, uškrnul sa pod fúz, akoby si bol pomyslel: ,Darmo je; vie, kde patrí. Predsa len ustrnul pri nich.‘ Zachytil i pohľad forštanda spod okuliarov; v ňom akoby stálo: ,Slabúch, nemôže sa odtrhnúť od starých hriechov!‘

Habarčiar sa obzeral ukradomky; mrzelo ho, že sa dal chytiť. Ale sa vzchopil, usmial sa odhodlane, akoby povedal: ,Viem, čo robím. Vytriem im zuby. Nedostanú ma!‘ Pozrel s posmechom na Zemäna. Akých fígľov sa lapá! Stal si, kadiaľ by mu prišlo prejsť, ak by sa im chcel stratiť. Akoby sa nevedel vysekať, iba útekom! „Nuž čo, tu som, nedurím sa!“ riekol surovo. „Čo máte, nasoľte razom!“

Zemän stál proti nemu, oči mu iskrili. Bol bokom k ostatným hosťom, skoro chrbtom, ako Dúbravčík k proťajšiemu stolu. Nemal pred sebou nahnevané oči, do ktorých sa smial prvej, ale spurné, tmavosivé pod hrubými mihalnicami. „Vidíte, zazlievajú vám, že ste pri nás. Či nie? A viete, prečo? Myslia si, že je po nás. Našu vec majú za stratenú, ktorá sporiadaných už nepriťahuje, ale odstrašuje. Či ju nemajú za takú?“

Prisvedčil mu a spýtal sa ho: „Vy nie?“

„Ja?“ Podskočil, oči mu blysli, mocné obočia sa nabrali. Dúbravčík udrel niekoľko ráz hrčavou borôvkovou o zem a čechral bradu. Zemän sa vystrel. „Ja nie, kým vidím jedného pravého Slováka. Nie odstúpiť preto, lebo nás bijú, ale pozerám, kde jest pomoci. Chcel by som sa domáhať svojho.“

Spurné oči pozerali naň s posmeškom, obzerali si chlapíka. Nuž hej, postavil sa pred povodeň, ako sa rúti dolu dolinou, že ju zastaví, zahatá, ha-ha! Klobúkom. Či je to nie také bláznovstvo, ako chcieť, aby sa odstalo, čo sa stalo? Povodeň sa valí dolinou, uskoč; utopí ťa ako sysľa! Rútia sa na Slovač, áno — zo všetkých strán, vysotiť ju predo dvere. „Či sa je čo diviť?“ spýtal sa jeho i ostatných, nech dobre povážia. „Sám pán Štúr spomína, že Slovák bol utiahnutý dosiaľ do súkromnosti, bol domár, bočil od verejnosti. Skoro i zabudli naň, že je na svete.^[45] Tu odrazu prikvitne, pýtať vraj svoje miesto, ktoré dávno obsadili iní, obhodití. Čakáte, že sa mu pomknú dobrovoľne: vstanú zo stoličky, ako vy, povedia: ,Nech sa páči, tu je teplé miestko!‘ Opozdenec je slabší od nich; vyrútili sa naň, vyhodia ho prosto predo dvere. V živote vám je tak: slabý má najviac nepriateľov, lebo sa dá ľahko degviť.“

„Tak je!“ prisviedčali mu napospol. Trafil klinec na hlavu. Doktor Bralec ho obdivoval: aký bystrý, prirodzený rozum! Fiškál Sitár prikývol. Slovákovi nik nežičí. Prvej ho knošil Maďar surovou päsťou a derešom. Dal palicovať bezohľadne. Len ako vedel obriadiť Slovákov v Lajoš-Komárne, keď si nechceli dať slovenčinu vysúdiť z kostola, alebo udusiť v Nitrianskej povstanie, keď sa dobrovoľníci utiahli za Javorinu. I Nemec si vie poradiť, hoci v rukavičkách.

„Nám je všade zle, pod Maďarom i pod Nemcom,“ riekol Sitár.

„Ako hrachu pri ceste,“ ozval sa boženík Sluka. Ale ho začal naťahovať zádušlivý kašeľ. Keď zdýmol, dodal: „Každý vandrovník šklbne si chlp z neho. Nieto plota!“ Zato sa on ohradil. Odel sa tuho do kaputroka.

„Pravdu máte, neohradil sa,“ prisvedčil Zemän boženíkovi. Ale pozrel na Sitára a pokrútil hlavou. „Neverím, že sú mu najväčší nepriatelia Nemec a Maďar. Nebijú ho oni: Slovák bije sám seba najväčšmi. Načo ukazovať na iných, keď si je sám na vine? Vidíte sami, ako podkľakujú najmocnejšie stĺpy a palesáky. Podjedlo ich odrodilstvo. Najmocnejšie stromy! Slovák nezastane za svojeť, ani za seba. Sám podtína konár, na ktorom stojí.“

Habarčiar sa znepokojil. Vidí dobre, na koho cieli. Zasa potuteľné výčitky na tých, ktorí sa nevystavujú a netreštia. Najprv narážkami, ale vie, udrú i dorovna. Naňho budú váľať vinu, už vidí.

„Nepodtína ho!“ prskol boženík Sluka. Pokašľal, posipel a dodal: „Podjedá lykožrút!“ Stíchol, vložil do úst triesočku sladkého drievka.

„Dobre,“ prisvedčil Zemän. „Ale on je na vine. Načo púšťa lykožrúta podjedať svoju horu? Samé najkrajšie stromiská sa mu núkajú. Pozrite ich tam — všetko naši!“ Hodil okom, kde sedeli predošlí páni. „Ako sa dostali k niečomu, tak sa odhodili od svojeti. Preto nenájsť Slováka na poprednom mieste.“

Habarčiar mykol mrzute plecom. Aká nová myšlienka! Akoby veľký učenec začal dokazovať vážne, že deň je deň a noc, noc.

„To je ľudská povaha, alebo už slabosť. Človek sa ťahá, kde mu je lepšie. Ide za svojím prospechom. Nemá ho čo ťahať k nám, ide k nim. My sme chudobní, ide k zámožným.“

„Za kreptúchom!“ zapískal boženík Sluka. „Hľadať ovsík.“

„Chudobní, pravda, lebo nerobíme na seba,“ zvolal Zemän. „Čo máme, dávame iným na rozsievky, na vozy; pre svoje máme len ľahostajnosť a neochotu. Chytilo sa nás odrodilstvo, jedných zjavné, iných hanblivé ešte.“

Sklonili hlavu. Z výčitiek padalo na každú po omrvinke. Ale Habarčiar vycítil, že čo prší, bolo obecané jemu. Každé slovo báda jeho. Bol by ako riečica, keby koža nebola obrnená. Načo sa dal hnať sem od Katreny? Či mu nebolo ako v nebi tam medzi pánom Klobasziczkým z Porúhadla a forštandom? Bol by sa odpratal z kúta, keby nie Zemän, ale ten zahrádzal priechod. Prečo ho tu drží? Iste príde ešte niečo horšieho. Postavil sa mu odhodlane; nech mu povie odrazu, čo má.

„Tajné odrodilstvo stiahne mešec, keď príde obetovať národu, i ten plátenný, s dvojgrošníkmi, z ktorého dávame žobrákom.“ Pozeral na Habarčiara, keď to povedal. Habarčiar zalupkal očima, lebo cítil, že teraz ide byť, čo má byť. „Prvej sme počuli vytýkať vodcom, že šli po peniaze až hen do Rohiča k Michalovi Obrenovićovi, aby bolo čím začať povstanie. Odkiaľ ich mali vziať? Alebo ste im hádam ponúkli vy niečo zo svojho bohatstva?“

„Ja — bohatstvo? Ja sa nevynášam.“

Nabral obrvy a pozeral naň rozdráždeno. Boženík Sluka mal vyskočiť z kože. Zemän sa mu veľmi páčil, vedel sekať zboku, ale sa nebál ani dorovna. Habarčiar zbledol i očervenel. Krv mu búšila do tvári, pred očami mu skákali plamienky.

„Ja bohatstvo? Kde som sa vystatoval?“ Meral ho od hlavy do päty očami, v ktorých horela nenávisť.

Zemän tiež zbledol, i pery sa mu triasli. V prsiach ho bodlo, sťaby mu bol prešiel ohnivý šíp. Riekol priduseným hlasom: „Musí ho byť mnoho, keď stačí na paripy a koče, na bankovky cigánovi. A čo pôjde ešte! Či nemohlo z toho odkvapnúť čo-to i národu?“

Habarčiar sa zdvihol z miesta. Pozeral mu do očí mračno. Bolo by ho najlepšie vyhodiť predo dvere. Ale je mladý, urastený: kypí z neho sila, v pohyboch mu badať hybkosť a zručnosť. Neporadil by si s ním. Ale pošle naň paholkov a kočiša, keď pôjde ulicou, nech ho zmlátia na hniličku.

„Takto vo vlastnom dome: že som vás prijal — uctil.“

Sklopili napospol oči; má pravdu. Hosť z Lopúchova zabŕdol ďaleko, až hen do rodinných záprav. Čo môže vykvitnúť z takej otupnej hádky? Ošklivosť, mrzká príchuť, ktorá potrvá dni. I boženík Sluka sa ohradil kaputrokom.

„Za úctu a pohostenie ďakujeme,“ riekol Zemän už ticho, i hlas sa mu zatriasol. „Uhostili ste Slovákov, ako tých tam; nemáme sa čo ponosovať. Ale čo je z toho? Národu ste nedali, čo je hlavné, svoju krv. Bez nej chradne a zmiera.“

Habarčiar sa hodil nazad. Rozosmial sa od jedu, ale i od ozajstnej veselosti. On prelievať krv! Naložiť si pušku a ísť na Myjavu alebo na Brezovú? „Moja krv sa usadla,“ riekol v zlostnom smiechu. „Necháme už len mladým tie hrdinstvá.“

„Váš príklad by bol strhol celý kraj,“ ozval sa Dúbravčík. „Usadnutá krv — výhovorky! Mali ste ísť!“ Buchol o zem hrčavou borôvkovou.

Habarčiar sa prestal smiať. Mihlo mu v hlave, akoby sa bola pohýbala sedľač hádam v celej stolici, keby sa jej bol postavil na čelo. Bol by nastal poplach, páni by boli zutekali. Mohol byť pánom stolice zasekať cesty gardám, rozprášiť ich. Boli by ho spomínali na večné časy na Slovensku, ako Štúra, Hurbana a Hodžu. Meno Habarčiar by bolo zapísané v dejinách meruôsmeho. Z tichých dúm vytrhol ho hlas Zemäna. Znel akosi mäkko, a či sa to len jemu menilo. Ochmelila ho sláva, ktorú si zameškal vydobyť.

„Nepýta národ usadnutú krv, ale sviežu, mladú. Kde sú deti? Či ste ich doviedli národu: môj chudobný národ, tu máš môj dar, môj prínos; čo mám najmilšieho, dávam tebe na zveľadok a česť. Škoda i Geňuška, mohol znamenať niečo medzi nami. Ale ona, dievka! Pýcha a ozdoba domu! Utarmoniť skvelú parlu nemilobohu, s ňou i svoje mozole! Iným všetko, cudzím a protivníkom, i krv i statok a nábytok: a národu ani toľko, čo by za necht vošlo. Vidíte, čo robí lykožrút v krásnej hore!“

Habarčiar hľadel tupo pred seba, ako ohlušený. Divný obrat sa stal. Jedoval by sa, ale nemôže. Uráža ho i bije, ale nebadať zlosti pri ňom. Ako hovoril o dievke! Pohýbal mu v prsiach niečo veľmi teplého; zachodí ho žiaľ i tesnoba.

Zato sa rozpajedil Zemän sám na seba. Držal sa vcelku babsky. Chcel ho znosiť, pošliapať pred rodákmi, a čo? Dal sa strhnúť k chlapčenskému chválospevu na dievku. Hanba — hanba!

Habarčiar pobadal, že sa zvada akosi zvrtla, dosť smiešne. Hrmelo, blýskalo, a hrom neudrel, nespustil sa kamenec. Fuky idú vyfúkať naprázdno. Nebo je plné mrákav, ale už sotva udrie, keď neudrelo dosiaľ.

„Mladé srdcia nedajú sa viesť ako junce na pašu. Hľadajú svoje cesty,“ vysvetľoval mu Habarčiar spokojne, temer udobrený. „Ich si zaberú pomery; tie ich vychovávajú a prerábajú na svoj obraz. Kto rozkáže pomerom? My sotva, nemáme ich v moci. A mladé srdcia idú, kde ich pomery nesú; nie kde volá národ, ktorý sám je nimi nesený a socaný, lebo slabý a neustálený nemôže sa im postaviť. Nech hľadí prvej zmocnieť a zbohatnúť vo vzdelanosti i v spoločenských výhodách; nech dá svojim žiť pohodlnejšie a voľnejšie, vtedy skôr bude môcť schytiť i mladé srdcia. Kým habká po tŕnistej ceste slimačím pochodom, chudák, nestrhne nikoho, skôr jeho strhnú a odsotia. V tej biede, ako je, poodpadúvajú i tí, ktorí sa vybrali ciepkať za ním. Deťom sa páči, čo žije, čo sa kýva; hľadajú veselosť a silu. Načo všetky kázne a výčitky? Radšej sa hýbať, do roboty! Veľaďte národ, nech speknie, zmocnie a zbohatne; tak nebudú odbehávať od neho deti. Pobežia za ním vďačne, i cez ploty a priekopy.“

Zemän už neodpovedal. Podrazil mu nohy chválospev na dievku. Keď počul chválu z vlastných úst, rozliala sa v ňom ľútosť, a tá zamútila i hnev na Habarčiara. Zato Dúbravčík držal rozvahu v hrsti. Buchol hrčavou borôvkovou o zem.

„Neuznávam! Výhovorky neberiem za hotový peniaz. Rodič vedie deti; nepohodí ich pomerom na pochúťku pod ostré zuby. Jeho dom, jeho hrad, už či o desiatich svetliciach alebo o jednej izbičke. Dom si utvára pomery pre seba i detvu, nevpúšťa cudzie vládnuť v najtajnejších kútoch. Tu na svoj obraz točí a miesi rodič detvu, na svoju vlastnú furmu. Ale len ak ju má. Vy ste jej najskôr nemali svojej. Úlisný a predvídavý sused ponúkol vám svoju, a vy ste ju prijali vďačne.“ Pokyvoval hlavou i dupkal potichu hrčavou borôvkovou. Koleno bolelo ukrutne. „Tak my veľadíme majetok národa, tak!“

Habarčiar stisol plecia. Isté je, že sused točí jeho deti na svojom kolese, miesi, dáva furmu. Pomery sú pomery, tie mačka nevylíže. Podoprel vnútorného človeka, rozknísaného trochu. Chytil sa rukami dobre za obrubu vesty a hodil hlavou. „Naostatok,“ dodal, zberajúc sa od nich, „som slobodný a slobodu vážim si každú. Vychovávateľ som nebol, ani nebudem.“ Sloboda ho už čakala, usmievala sa kdesi v kúte. Najtiaž zaopatriť deti! Vysoká, chudorľavá vstane strán cesty. On pôjde veselo, veselo, povedú ho žiadostivé oči; zastrečkuje po lúčinách, medzi kvieťa, doháňať, doháňať, čo zmeškal.

„To je nie sloboda, ale rozpust,“ riekol Dúbravčík. „Ja si ju nevážim. To je slovenská nevoľnosť samostatnej vôle, tôňa nášho rázu.“

Habarčiar sa zdvihol, pozrel s poľutovaním na nich. „Rob, čo môžeš. Bralo nezrútiš čelom. Videli sme, čo máme z náramného snaženstva rúcať bralá. Z čela sa cedí krv, ale bralá stoja.“ Poklonil sa spoločnosti, že pôjde. Zemän sa mu uhol až k stene, aby mohol prejsť tesninou.

Zostali v dumách, zarazení. Lykožrút, ako vidno, nelenil. Prežral sa až do mäkkej vnútornej kôry, k samej miazge. Črtina začne žltnúť, čochvíľa opŕchať. Čo bude s horou?

V jedálni bol celý rákoš. Predošlí páni sa schápali, zabudli, že je Kossuth v Severnej Amerike. Víno zahnalo chmáry z čela. Zanôtili, dali si vyhrávať. Ale spod vyhrávanej húdla v duši tá, ktorá sa nedá ohlušiť ničím: ,Kossuth Lajos azt üzente…‘ V nej zuní predsa i úfnosť. Škoda, že si ju nemôžu zanôtiť nahlas.

Noví páni sa rozdelili na čeľade. Každá mala svoj jazyk, vysvietila svoju národnosť. Ozvali sa, ako povedala vysoká chudorľavá, rozličné jazyky; niektoré až hlasno, vytrčiac radikálne heslá. Jednotné Rakúsko, zdrôtované patentmi, išlo na kusy. Forštand Leopold Gutmann sedel dorovna nad zmútením jazykov, vznášal sa nad storakosťou ako archa Noachova^[46] nad vodami. Je, ako bol prvej, Rakúšan z jedného kusa, bez žilky a pukliny. Vidí z vyvýšeného miesta hradby cisárstva vystavené z pestrých skál, každá inej farby a povahy, ktorých sa nechce lapať mrcha vakovka. Ale on sa už postará o dobrú maltu; bude držať dovedna vykývané kusy. Pritiahne opraty, zavedie tuhý cvik, vezme chlapov do rezu. Odbojných obkreše; ak sa nedajú, vyšmarí zo služby.

Nespúšťal z očú najmä dvoch, tam na prístavku; chvastajú sa, že sa bili s cisárskymi, keď boli v odbojných bandách. Už sa postará, aby im uznali zásluhy.

„A my vždy takto, s opustenou hlavou?“ ozval sa Zemän vytrhnúc sa z ďalekých, hmlistých dúm. „Nevoľnosť samostatnej vôle? Nech ide pod stôl, dobrá vôľa dohora!“ Susedia pozreli naň znepokojení. Azda si vypil a začne šarapatiť?

„Poďme domov!“ napomenul ho Dúbravčík, zamračený, ako vtedy. „Čo robíme tu?“

„Najprv dobrú vôľu dohora; ukážeme ju, že je tu.“ Nachýlil sa k nemu a riekol mu: „I ten tŕň zabodnúť hlbšie, poskrúcať ho, nech strelí bolesť do srdca.“ Stisol zuby a riekol zvlneným hlasom: „Nech zabolí, zabolí!“

Vyňal väčšiu bankovku konvencionálnej mince s peknou, hrdou arcikňažnou, poslinil ju na opasku a pobral sa k Rudymu, ktorý húdol. Odstrčil mu ruku so sláčikom od huslí. „Tu máš, pečovič!“ Bankovku mu prilepil na čelo. „To je moja, nie z lykožrúta!“ Oko mu padlo na mládež. Prichytil na sebe čierne oči ani trnky; zazerali naňho mračné spod nabratého obočia. Mykol ľahostajne plecom.

„Zahraj ,Hej, Slováci!‘“^[47] rozkázal cigánovi.

Rudy sa uškeril, blysli mu biele zuby: „Nevie pán veľkomožný, že je zakázaná ,Hej Slováci!‘?“

„Moje peniaze, moja zodpovednosť, Rudy, hraj!“

Cigán stisol plecia, prikývol barnavou hlavou, že to je už iná vec. Obzrel sa na družinu, mihnúc jej okom.

Zahučala domom ,Hej, Slováci…‘

Zemän si stal k prístavku, začal spievať mocným, hlbokým barytónom. Dúbravčík skočil, ako vymenený: pripojil sa k nemu pekným tenorom. Slováci sa zložili s nimi. Celým domom zvrela zakázaná pieseň. Vnútornými dvermi vošla vysoká chudorľavá, dlane na bedričkách. Oči ako trnky zasvietili; začala vyťahovať tenkým, mekotavým hlasom. Za ňou stála Mara; ústa ako malina, smiali sa Zemänovi, ktorý si pýtal z nich sladkú jahodu. Ďuro, paholci a nevesty v rade za ňou; počúvajú, aká to pesnička rozohriala starú gazdinú. Vyťahovala po starosvetsky. Belasá mašľa sa potriasala, oči žiarili. Čiže dávno, čo nepočula tejto piesne! Kým sa ozývala na divadlách a zábavách pred búrnymi časmi, bolo predsa len veselšie.

Zemän sa zabudol v oduševnení. Nezbadal, že hľadia naň studené oči spod spustených mihalníc. Forštand sedel ani socha. Ani vtedy neobrátil hlavu, keď ktorýsi z podriadených sa zviechal, vstal a začal spievať ,Hej, Slované‘. Iný z nich zdvihol suchú, žilnatú päsť nad hlavu a vybúšil náruživo: ,Jeszcze Polska niezgynęła!‘

Keď odznela pieseň, Zemän sa prebral z opojenia. Našiel na sebe forštandov pozor. I jemu sa usmial, mykol nedbale plecom. Jeden podriadený, červený, plecitý, búšil päsťou o stôl v nastalom tichu a zaspieval: ,Schuselka^[48] nám píše z té německé říše.‘ Tu sa už forštand obzrel; opovážlivého drgol sused lakťom do boku. Poburujúca pieseň zatíchla v prvom nábehu.

Dúbravčík a Zemän sa zobrali. Mládež sa dvíhala tancovať. Vo dverách sa obrátil ešte raz, zakýval klobúkom do dvorany. „Slabušany, hore sa!“

Ozvalo sa: „Sláva, sláva!“ Medzi hlasmi bolo čuť i tenký, mekotavý.

Zemän bol rozjarený. Vo dvore zastal, začal vysvetľovať Dúbravčíkovi.

„Nemáš horšej veci, ako keď sa človek spustí svojho remesla. Habarčiarovci boli ta, kým kupčili s vlnou. Nešťastie bolo, že sa im šťastie usmialo. Nevládali ho zniesť; začali habkať sem-tam. A tu sa už priplichtil i lykožrút, podjedá šľachetné ústroje, kadiaľ by mala pritekať zdravá miazga. Rozpadne sa mocný dom, ktorý mohol byť baštou nášho bytu. Či ostane kameň na kameni?“

Vyšli na širokú ulicu, či skôr námestie, ciepkali popod domy. Slabušany, ako vidno, spia mŕtvym snom. Nikde svetielka, ani šuchu, ani čuchu. Nad hlavou im preletela sova ledva čujným zašumením. Vyšla hádam z vežovej dutiny na nočný zboj. Pes nezabreše, kohút nezaspieva s heslom, že ktosi ešte drží stráž. Nadišla ich teskoba. Čo vyjde z toľkej tichosti, z toľkej tmy?

Dokyvkali sa ako lazári na ,Spodné hrady‘. Tu akoby bolo čosi vidnejšie. Nehovorili; v nemom uzrozumení prešli i dom vdovy Chrenkovej. Bol by voľný výhľad na nebo, na polia, vrchy, ale zaľahla na všetko tma, aby bol pokoj pod jej tmavým rubášom. Na hlbokom nebi sa trasú hviezdy; čím dlhšie pozeráš, viac ich je.

Na vŕškoch a horách všade svetlá, akoby odpovedali hviezdam.

Zastali, uchvátení veľkolepým divadlom.

„Svätojánske ohne!“ zvolal Zemän. „Náš ľud svätí Vajana. Preto je mesto ako vymreté. Pozri, Ondrej, pozri, čím dlhšie hľadíš, viac ich je. Naokolo všade horí. Vatier na našej čiernej zemi, ako tamhore hviezd! Pozri na Zubotín, koľko ich je! Na temene najväčšia.“

Dúbravčík chytil priateľa za ruku a stisol ju tuho. Prvý raz od toľkých čias, čo popúšťa to, čo sťahovalo prsia ako železná obruč. „Mišo, náš ľud ešte bdie, nespustil sa prvobytnej podstaty. Nezaspal na mŕtvo.“

„Drží sa, drží!“ zavýskal Zemän. „Nevykynoží lykožrút našu horu!“ Zarazil sa. Prišlo mu niečo iného na um, niečo ozrutného, na čo nezabudne do smrti. „Pamätáš sa, Ondrej, keď sme išli vtedy Javorinou? Takéto vatry nás vítali od Žalostinej po Myjavu. Bolo ich tiež všade, po vŕškoch a horách. Pred Myjavou nás čakal verný, prebudený ľud…“