ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tmolil sa po izbách, sčitovať, koľko ich je; ale ako, keď sa plietli osoby, miatli sa ako mátohy, drugajúc nohami vo vzduchu. Sčitoval do tretieho, štvrtého razu; nemohol prísť na číslo. Našťastie našiel v kúte lieskovú paličku, hádam na psov. Už nesčitoval, iba urobil zárez do nej za každú osobu. Nech si ich sčituje vysoká chudorľavá, ako vie.

Oprel sa kdesi o dvere, začal sa zbierať do hŕbočky. Ale on vedel, že na jednu stvoru, ako Hanka, môže sa navešať toľko? Ako ho udrela tá šupa, divné priehrady sa zrútili, z nich vypadla Hanka. S ňou sa rozsypalo všetko, čo bolo na bydle; neostalo nič na mieste, všetko dolu hlavou. Príde tu zhľadávať kúsok za kúskom, čistiť z blata, stavať hore koncom, do radu, ako príde. Lebo Hanky už nieto, na ktorej to všetko viselo. Veru niet, ani rozmajrína nieto. A vôbec nieto ničoho, ničoho.

Nevedel sám, ako sa dostal do samého pitvora medzi barnavú družinu Rudyho. Tam halaškovala, vyčkávajúc čosi. Habarčiar jej nedal hrať, že, vraj, nie ešte. Hádam sa mu nesladilo počúvať muziku naprázdno; dosť mu bolo pesničky, čo mu zahúdol Dúbravčík. Dosiaľ mu zalieha v ušiach, hoci sa hľadel rozobrať všakovak.

Z pitvora vyšiel Zemän na trnác; bolo počuť konský dupot a hrmenie kočiarov zo dvora. Zazrel krásne paripy oceľovej farby zalamovať šije a rozhadzovať chlpy bielej peny po piesku, v nádherných šírach s bielymi prackami z pakfongu,^[30] alebo hádam zo striebra. V hintovíku sedel Štefan Zubotinszky, pekný ani dievčina. Bol veselý, smial sa a zaliečal staršiemu pánovi, ktorý sedel napravo. Bol vo všednom obleku tmavohrdzavej farby so šnúrami dosť obodratými. Na hlave mu sedel klobúk s prihnutým vencom nad očami, bez pera. Nehovoril mnoho, pozeral vážne, ba prísne; tu i tu pohladil fúzy alebo plnú bradu.

Za hintovíkom prihrmel druhý, ťažší; v ňom boli zapriahnuté pekné faky tiež v nových temer šírach. Liace držal mladý pán vo vysokom lesklom klobúku. Pri ňom sedel sluha so zloženými rukami. Na zadnom sedisku boli dve dámy, staršia v ľahučkom čepčeku s čipkami, mladšia v klobúku, ktorého klopty zakrývali tvár. Spod žltkavého oblúka vykukovala okrúhla tvárička; pod uchom sedela mašlička zo stúh, ktorými priviazali klobúk pod bradou.

Prvý hintovík zastal, Zubotinszky skočil a dal ruku staršiemu, potom si ometal rukami nový oblek. Zo sedadla vzal veľkú hrsť kvetov, najviac ruží a klincov.

Zemän pocítil v tyle teplý dych, v ňom bol zápach cesnaku a vína. Za sebou mal barnavú tvár Rudyho pod kučeravou šticou. Ale len chvíľu, lebo sa Rudy obrátil, uhol sa nabok, hodil hlavou k bande, zasekol husle pod bradu. Husle zakvičali, cimbal zhrmel, barbora zadudrala: vyšiel z tých zvukov dovedna veľmi slávnostný tuš,^[31] ktorý sa niesol po izbách ani vysk radosti, hádam až hen do kuchyne. Po tuši ostatná banda prešla na prvé akordy Rákócziho piesne, ale Rudy ju zahriakol. Švihrovská je zakázaná, i všetky vlastenecké.^[32] Neopatrná banda pozabudla, že Kossuth je už nie v Debrecíne.^[33]

Zubotinszky pri tuši pozrel dohora, zasmial sa. Vyňal z tobolky slušný papierik konvencionálnej mince s obrázkom hrdej arcikňažnej, naslinil ho na opaku.

„Tu máš, ohava!“ riekol Rudymu, ako mu ho prilepil na čelo.

Za ním vyšiel starší s veľkou zafajčenou penovkou v ruke. Zubotinszky ho dočkal a zmizol s ním v izbe. Stadiaľ doliehal hrubý, mocný hlas Habarčiarov, namastený veľkou vľúdnosťou.

Zemäna oslnilo to všetko: ako sa doviezol, aké mršiny zapriahol o podstrižených chvostoch, ako obdaroval Rudyho. Je šťastný, veselý. Načechral červenkavé fúzy, nestará sa o nič. S ním tiahne radosť, veselosť a život. Vo vnútorných izbách zvrelo od výkrikov, vysku, počuť i tľapkanie po pleci. I Rudy pozerá za ním, ani zaľúbená dievčina, hoci mu vynadal do oháv.

„Ten vie žiť — čo?“ prihovoril sa mu doktor Bralec. Vyplietol sa tiež z izieb a stál pri ňom.

„I troviť,“ dodal Zemän.

„No, veď!“ prisvedčil mu, chodiac dlaňou po perinastej brade. „Dobre troviť je toľko, ako vedieť dobre žiť.“

Zemän mu neodpovedal, lebo pred schodmi stál ťažkavý hintov s fakmi. Z vysokého sediska zoskočil mladý človek o vysokom lesklom klobúku v čiernych šatách. Pomáhal dámam vyredikovať sa v širokánskych sukniach s obručami cez úzke dvercia. Žltkavé fúziky rozčechral ako Zubotinszky; pri jeho nepokojných, zjašených očiach nedodávali mu ľahkosti a bezstarostnosti, ako Zubotinszkému, ale skôr neporiadnosti, akoby sa nebol mal kedy prihladiť. Mladšia s košíkovitým klobúkom niesla v ruke hrsť kvetov, skoro takých istých, ako prvej Zubotinszky. Okrúhla tvárička sa usmiala na splašeného mládenca, akoby mu chcela dodať smelosti.

Rudy spustil zasa veľký tuš, keď sa poberali hore schodmi; ale keď vošiel mládenec s dámami do pitvora, neozrel sa o Rudyho a prešiel do izieb. Nevedel troviť.

„To je Geňuško!“ riekol Zemän doktorovi. „A dámy“?

„Veľkomožná z Porúhadla a Lauruška. Chutné dievčatko — čo?“

Zemän pohol plecom. Čo ho po chutných? Prišiel mu na um rozmajrín; odnechcelo sa mu chutných i nechutných. Ale doktor nedal nič na jeho nechuť, ani jej nepobadal hádam; bol by krátkozraký. Vyrozprával mu, že Geňuško šiel so Zubotinszkým do Porúhadla po Klobasziczkých. Cestou sa ohlásili u grófovho záhradníka drancovať v zimnej záhrade, aby bolo čo dať dievkam.

„A čo má Geňuško s Klobasziczkými?“

Doktor si hladil veľmi kučeravú, zrepenú bradu, pre ktorú mu tvár bola veľmi široká; usmial sa na otázke. Vidia i slepí, čo hľadá u Klobasziczkých. „Má sa okolo Laurušky, nosí jej kvieťa. Zubotinszky mu naráža vodu na mlyn. Habarčiar je rád, že príde do rodiny s takou famíliou a Zubotinszky tobôž. Keď je nie žena z rodu, nech bude aspoň švagriná.“

Zemän obledol, potočil sa, ale nepadol. Oprel sa o stenu. Doktor ho chytil za lakte a držal hore koncom.

„Čo vám je, vari ošiaľ?“

„Ťažoba trochu — ťažoba,“ žaloval sa oslabeným hlasom, utierajúc pot z čela. „Šiel som od svitu skoro do samého poludnia vŕškami popod Zubotín. Ohladol som veľmi. Strapačky s bryndzou u Chrenkovej ma idú hodiť o zem. Potom i táto spara. Fu-fu!“ Ovieval sa šatkou o veľkých makových kvetoch. „Nuž tento Zubotinszky okolo — okolo — hm — Habarčiarovej a potíska i Geňuška do famílie.“ Doktor mu prisvedčil. „Je bohatý — čo, veľmi, ten zemanisko?“

„Hm,“ kýval veľkou hlavou, „bolo by, keby nie dlhy. Ale chlap na mieste, uznáte. Švihák.“

„A moc dlhov!“ zvolal Zemän urazený.

„Po uši! Predal by úrodu na koreni i na tri roky napred, ale kto ju kúpi? Kto môže vedieť, či ju nebude brať na takto rok váš Pilát z Lopúchova?“

„Nuž Pilát!“ uškeril sa akosi bôľne. „Mrcha robota! A také kone a bankovky poslinené Rudymu! Odkiaľ?“

Doktor sa zasmial.

„Dal Pilát kone, bankovky, šaty. Na Zubotíne kdesi je kusisko hory; našťastie ide lykožrút i na ňu. Má na čo dávať.“

Zemän sa oprel o stenu lepšie. On vymáhať podpis od Dúbravčíka! Ešte sa ponúkol loptošovi Habarčiarovi, ktorý predsa vedel, po čo prišiel vŕškami popod Zubotín ktosi dnes ráno. Hoci sa robí nevidomý, videl, oplan, s kým pretancovala celú noc vtedy v Mikuláši; kto jej upratúval nohy do vreciska s vlčím futrom; kto upchával okolo nej kožušie pokrývače v koči. Bola pľačkanina, odmäk v to ráno. Chodil tam okolo nej vo vode. Preziabli mu nohy. Ej, nedostanú podpisu, nedostanú! Vie Ondrej, prečo ho nedal: on ho i zbehol chudáka, keď vyctil Habarčiara. Nedá im ho Ondrej! Nech škoduje úžerník Pilát; naučiť ho, ako sa dávajú groše mrháčom! Nie jeho oblek, nie bankovka, ani kone, a toľký prach do očí!

„Putá mu, putá — klamať takto statočných ľudí!“ vybúšilo z neho naostatok.

Doktor sa mu prizeral, čo sa mu robí. Vypočúval výčitky, nadávky i dlhú kázeň o nesvedomitosti Zubotinszkého. Doktora až zastrašil náruživý, prudký výbuch. Počúval prihrbený, akoby to padalo naňho; ale potom sa ohlásil. Načo hromžiť nič po nič? Pišta neurobil nikomu nič: je súci šuhaj, do života. Vyberá si z neho, čo dobrého a pekného; na jeho ťarchy a zaviazanosti sa neobzerá. Komu by mohol hádzať prach do očí? Všetci vedia, odkiaľ má kone i parády. Zotne horu, Pilát dostane svoje; ožení sa, Habarčiar vyplatí dlhy. Má z čoho, i vďačne vyčíta na dlaň.

Ale Zemän si nedal povedať, len húdol, že ledakto, darebák, leňoch. Žije z cudzích mozoľov, nepreloží krížom slamy.

Doktor zasa krútil hlavou. „Nie ledakto, ani darebák. Domáha sa úradu a dostane ho, a dobrý.“

„Má zásluhy?“ osopil sa naň Zemän.

„Neviem!“ pohol plecom a pozrel naň posmešne. „O zásluhách nehovorme, ale o stykoch a spojeniach. Má známych v magnátskych rodinách: viete, že konzervatívni majú moc vo Viedni.^[34] Zato, že nešli s Kossuthom do Debrecína, ale sa rozpŕchli po kúpeľoch, keď sa strhla revolúcia, majú teraz prístup k cisárovi. I Pišta bol v kúpeľoch, v Gasteine,^[35] s tetkou, hoci ho ťahalo k husárom; preto je v milosti a dostane odmenu. Nie za robotu, ale za súcosť a meno.“ Rozhodil rukami netrpezlive, lebo Zemän sa hniezdil, odporoval. „Vie žiť, vie troviť, je súci. Dajú ho, ako za vábnika, aby sa nehromžilo toľme na Nemca. Ukážu naň, že veď slúžia systému nie samí Nemci, ale páni, čo súcejší.“

„A vám sa to všetko páči — očíšťate ho!“ najedoval sa už naozaj.

„Mne sa nemá čo páčiť, ani nepáčiť,“ smial sa doktor. „Aký systém, takých si priberá ľudí. Zubotinszky pristane doň, akoby ho boli točili preň. Vidíte, ako vychádza s nimi! U forštanda je pečený-varený.“ Drgol ho do ramena a zasmial sa. „Hádam tiež ten lykožrút.“

„Samé lykožrútstvo,“ zašomral Zemän. „Samé lykožrútstvo!“