ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa prichodilo zberať, vysvitlo, že Zemänovi treba ešte vyhladiť golier na košeli. V chôdzi sa uhrial dosť dobre, najmä keď sa spustil na hradskú. Oblek tmavoorechovej farby bol predsa len z dobrej vlny, ako sa božila Kufflerka, keď naň strihala z kusa. Bolo v ňom ani v peci. Golierik sa prepotil a pokrkval najväčšmi, keď mu previsla hlava na diváni. Chrenková ho musela pokropiť a vyhládzať sklenenou guľou na horúcej ťapši. Kým ho vyrovnala, Zemän sa chladil v priateľovej nočnej košeli.

Keď sa vyriadil, musel zviesť s nim veľmi dlhú bitku, kým ho naozaj nakriatol ísť s ním.

„I ty si taký pokutkár, Ondrej. Kto chce vo svete k niečomu prísť, musí rovno ťahať. O spoločnosť nestoja, pec opatrujú len ľudia v barbarstve sa brodiaci.“

Dúbravčík sa začal riadiť a jednou cestou sa bránil.

„Len mi hádž citáty z Hurbana na hlavu. Nebojím sa ich. Viem v spoločenskom, šľachetnom živote klíči semä všetkých znamenitých cností; ale šľachetnej spoločnosti nenájsť všade, najmä kde každá schôdzka v spoločnosti ťahá za sebou dlhý, smradľavý motúz kadejakých fufnavých rečí. I to je z Hurbana.“

„To je, Ondrej, frfot v tom akomsi letargickom stŕpnutí.“

Prišli pred dvor Habarčiarov. Bol potisnutý za veľký ovocný sad, ktorý sa pýšil veľkou rozkonárenou lipou. Ostatné stromy okolo nádhernej kráľovnej boli ako skromní, ponížení sluhovia vo všedných šatách. Zemän prisviedčal sadu, že je na mieste, a ešte úprimnejšie priestrannému domu, do ktorého viedli schody cez trnác. Dom zodvihli, aby bolo kde dať pivnice. Z trnáca mohlo sa ísť na drevenú pavlač na jednu a druhú stranu. Krylo ju široké zúbkované ústrešie, pod ktoré tu i tu šibne lastovička, spisknúc jasave, keď zazrie široké pyšteky o žltých kútikoch vytŕčať sa z hniezda. Z veľkého dreveného válova pili kone. Keď podvihli hlavu, akoby prežúvali, voda sa im cedila pomedzi gamby. Mládenec v sviatočnom ťahá vodu zo studne a, vylievajúc z vedra, prihovára sa koňom „Bŕŕ — na!“ Medzi kone sa tisne malé hača s plášťmi bavlnovitej srsti po bedrách, ani čo by bujnel na nich mach.

Vo dvore je mnoho vozíkov, ale i obyčajných vozov, ani čo by v nejakom veľkom hostinci o trhu. Kone vypriahnuté, popriväzované o drabiny alebo kolesá, natláčajú sa senom, najskôr lanským ešte. Chlapci postávajú v hŕbkach, oblečení sviatočne, v čistých košeliach o širokých rukávoch.

Zemän mihol priateľovi, čo nefrfle teraz, pri toľkej sláve! Dvere otvorené na obe krídla, akoby núkali: „Len poďte! Dnes nás otvorili každému, nebudeme preberať.“ Zdnuka počuť vravu, medzi ňou jačia husle raz tuhšie, raz tichšie, ako uvládze struna, keď ju naťahujú alebo spúšťajú. I basa dudre, akoby mrzute, i jej naťahujú struny.

„Či je toto nič!“ drgal uveličený Zemän priateľa. „Pozri slovenskú pohostinnosť! Ešte len i koňom je tu dobre. Nie?“

„Ale som hanil, čím sa vieme preukázať?“ riekol Dúbravčík ústupčive.

Stúpa mu do svedomia pre niekoľko okúňavých slov: dotkol sa chýb, ale neupiera široké srdce a vďačnosť pri prijímaní hostí, kde sa ukazuje.

Vtom sa ukázal mládenec vo dverách v čiernych šatách, akoby ich bol ulial naňho. Kabát je vykrojený po vestu odspodku, skoro ako frak. Hodil okom do dvora; nevedieť, či zazrel priateľov alebo nie. Najskôr ich zazrel. Chytro sa zvrtol na podpätku a zmizol v pitvore. Nedôverčivé oko Dúbravčíkovo ho zočilo.

„Videl si ho — nášho Geňka? Ako blysol zadkom, keď nás zazrel? Pekná vítanka — čo? Ale čože — nie sme Ický-Fický.“

Zemän sa prihrbil trochu. Nemôže odškriepiť, že Geňko by bol iste zazrel, kto prišiel, nech sa mu tak ukáže vo dvore Szlameczky alebo Vidlicskay. Ale zasa Geňko nie je na vine, že sú oni dobrovoľníci Dúbravčík a Zemän, a nie Szlameczky a Vidlicskay. Ak by chceli vojsť do panskej kože, on by im nevytýkal. Radšej mu teda neodpovedal, len mrdol plecom. Má inú starosť. Pozerá po oblokoch rad-radom, ako zívajú na pavlač, v ktorom je pekný rozmajrínový mládnik. Vidno muškáty, fuksie, ba i jalové ešte ruže; v jednom sa pýši i bujný mačací chvostík, hustý, že by mucha neprešla cezeň; tam zasa je cypruštek o žltkavých lístkoch; z jednej i druhej strany dverí postavili hrdé oleandre, okolo nich budú tučné slabušianske muchy. Rozmajrína nevidno. Bude v obloku, najskôr z tamtej strany. Sotva ho bude mať na dvor, tobôž na pavlač; nemohla by ho ani otvoriť v noci. Bude vychodiť najskôr do sadu, alebo do záhrady.

Hneď vo dverách ich prijal sám gazda. Bol rozopätý; veď i ktovie, či by ho mohol objať kabát, hoci i voľnejší. Vesta o žltých gombičkách a červených kúkoľových kvetoch je priestranná a predsa natiahnutá do puknutia na okrúhlom bruchu. Sivkasté vlasy trčia vzdorovite dohora, tvoriac akoby hrebeň od čela po hviezdu. Fúzy obstrihal, bradu oholil, nechal podlhovasté kefôčky od uší nadol. Bude nežiaľ chodiť naostrenej britve po natiahnutej koži podhrdlia.

Zemän s veľkou úctou mu zaželal k menu zdravia, šťastia a hojného zdaru. Dúbravčík pomáhal držať aspoň za jeden rožtek rozsievku s tými darmi. Tučné mocné ruky chytili sa za spodný krajíček vesty, akoby ustaté od toľkých darov, ktoré dostali v deň slávneho mena, v pekných slovách. Ústa spod šedivkastých fúzov ďakovali slávnostne. Ale hneď prešli na každodennú obvyklosť.

„Zložte sa, ľudia, zložte, ak ešte nájdete prázdny klinec. Ak nie, položte, čo máte, kdekoľvek na posteľ. Prejdite, prejdite; nájdete i našich. Medzi kúkoľom a šmätákom nájde sa i zrnko pšenice.“

Ďakovali mu za toľkú srdečnosť, že ich dáva medzi pšenicu. Michal Zemän hľadel ho zaujať. Musel robiť za oboch; Dúbravčík, predpojatý leňoch, spustil sa naň. Ale nebude robotovať za iných; bližšia košeľa, ako kabát. Tak mu začal rozprávať veľmi priateľsky:

„Neťažilo sa mi prísť z Lopúchova, hoci bola horúčava. Šiel som popod Zubotín, len tak vŕškami, aby splnil, čo som sľúbil v Mikuláši.“

„V Mikuláši?“

Hľadel tmavosivými očami po izbe, čo sľúbil, kedy, ako. Tučné, ako podpuchnuté mihalnice lupkali veľmi naliehavo.

„Tejto zimy na bále, čo dávali bývalí zajatí,“ napomenul Zemän. „Ráčili ste byť s mnohováženou rodinou.“

Habarčiar si ho obzrel lepšie. Bolo ich mnoho všakových, i zajatých i dobrovoľníkov, kto by nosil v hlave toľké nové známosti. Ale prišiel až hen z Lopúchova, tak sa mu priznal, že sa pamätá veľmi dobre.

„To bola zábava, čo? A pekné trávnice, čo nám spievali! Zajatí a vyhnatí môžeme sa pamätať, čo?“

Tľapol ho po pleci, že Zemän, hoci chlap na mieste, sa uhol. V tom si ani nevšimol, že sa Habarčiar zahrnul medzi vyhnatých a či práve zajatých. Dúbravčík si všimol, zmraštil sa a rozčechrával schlpenú bradu.

„Nezabudneme, nie; ani ja, hádam do smrti nie.“

Tu Zemän myslel: najlepšia príležitosť kovať železo, kým je horúce, a nadštrknúť, hoci len z ďalekého ďaleka, čo prišiel ovoniavať, ale domáci pán sa mu vyšmykol.

„Ja by, pán brat, mal niečo v dôvernosti.“ Chytil Dúbravčíka za prsia i šutroval ho k bruchatej peci i s prípeckom z ligotavých zelenkavých črepov. Dúbravčík sa kyvkal za ním. Zemän ostal s pootvorenými ústami. Nevedel, či ísť — alebo nie. Habarčiar mu kývol prstom. „Len poďte! Medzi bratmi niet tajnosti. Počúvajte; kde môžete, pomáhajte.“

Zemän prišiel k nim, udivený nad úprimnosťou i srdečnosťou. Bol by durkol priateľa do rebár, že sťahuje tvár nakyslo a hmatká to bradisko.

„Vec jednoduchá, ako na dlani,“ začal a pozeral tu na jedného, tu na druhého. „Ruka ruku umýva, budú obe čisté.“ Zemän prisvedčil hlavou; chcel spomenúť, že medzi rukami musí byť dobré mydlo. „Kedyže, pán brat, budeme mať to dovolenie? Pán Zubotinszky by ho potreboval.“ Teraz už držal Dúbravčíka za prsia či kabát oboma rukami.

Dúbravčík, hoci bol ako v zajatí, v jeho moci, zoprel sa. Pokrútil hlavou veľmi rozhodne, že z toho nebude nič.

„Ale ho potrebuje! Ako by to bolo!“ dotušil mu.

Oči tmavej oceľovej farby blysli spod ťažkých mihalníc.

„A tak musí byť. Dovolenia nemôže dostať,“ istil Dúbravčík.

„Môže byť — len chcieť!“ Podvihol obrvy, ako na výstrahu ešte vyššie než obyčajne, hoci strana ponad nos je hodne podvihnutá. „Ako by ste nemohli? Kto je na závade?“

„Povinnosť, presvedčenie a všetko, čo viaže úradníka.“

Habarčiar mu chcel povedať čosi prudkého, ale sa zhákol. Možno chcel ho šibnúť, že sú to plané výhovorky.

Dúbravčík sa chcel očistiť, že je nie výhovorka.

„Viete, onehdy ako ľahko išlo. Pán Klobusziczký dostal hneď dovolenie, lebo išlo. Pánu Zubotinszkému nejde. Odpusťte, ale nejde. A mňa noha bolí, dovoľte, pôjdem si sadnúť.“

Habarčiar sa už neozrel oň. Mal pred sebou Zemäna; je z Lopúchova, ale je tiež úradník, pri becirksamte: bude mať hádam viac porozumenia. Chytil jeho za prsia; nový kabát tmavoorechovej farby mu pokrčil, práve kde najväčšmi padá do očí. „Povedzte, pán brat, tak sa má robiť? My, Slováci, vraj bratia: a tuto hneď frčka po nose. Znášali sme dosť pod Maďarmi, hnali nás do Segedína i Aradu, ale keď som potreboval niečo u slúžnodvorského, potreboval som len ústa otvoriť a uhovel. A tuto naši ľudia, majú moc v ruke, a najmenšej ochoty od nich. Videli ste, ako ma odbavil.“

Pozrel v tú stranu, kde odkrivkal Dúbravčík. V očiach sa zhrnuli tmavé chmáry.

Zemän videl, že sa ho nevyplatí najedovať. Čo sa mu zachce, vie chcieť; nedá sa odstrašiť. Ondrej vinovatý neuhovieť, ak môže; načo okolo seba stavať hradby znechutenia a neprajnosti? Ťažko ísť na ceste, keď si ju sám zasekávaš. On nebude ako Ondrej. Ruka ruku umýva: to znamená, že pomôže Habarčiarovi, aby mu on zas povolil, keď predstúpi pred neho pýtať Aničku. Ponúkol sa mu, že sa zaujme u priateľa. Len by chcel vedieť, o čo vlastne ide.

Habarčiar si ho obzrel lepšie. Hm, sám sa mu ponúkol. Oči sa vyjasnili, ale ostali tvrdé ako oceľ. Mihol v nich úsmev posmechu, keď sa dotkli valašky. Pravdaže, pestuje i on praslavian-prepiatosti, vyrastené v dedinských dierach a zabudnutých driemavých mestečkách. „Dotušte mu, pán brat. Veď takto sa znemožní, znechutí si všetkých. A ja sa odslúžim, nebojte sa. Nezabudnem.“

Zemän váhal, či mu nenadštrknúť hneď o Aničke, ale si premyslel v tých veciach sa neprenáhľovať. Pobral sa obrábať Dúbravčíka. Našiel i klinec, zavesiť klobúk a valašku.