ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vošiel do izby, priateľ ešte chrápal veľmi úprimne. Pošteklil ho perom pod nosom; smial sa, ako sa nos hýbe zboka nabok, keď skrúca ústami sem-tam. Keď zdvihol ruku, odohnať domŕzavú muchu, otvoril oči a díval sa naň pozorne, kým sa vynašiel, kde je a čo tu robí.

„Dobre padlo zdriemnuť, dobre. V izbe chládok, ani múch nemáte. V chudobnom Lopúchove ich je viac ako vo vašej kananejskej hojnosti.^[12] Padajú na biedu, nebodaj!“

Začal sa rozťahovať, ani máčik na prípecku. I zazíval.

„Bol by ťa nechal chrápať, ale myslím, neprišiel si do Slabušian spať a možno ani kvôli mne.“ V zamyslených, sivých očiach mihol mu úsmev, sťa keď padne spomedzi oblakov jasný záblesk na chmúrnu dúbravu.

„Týmto razom už odpustíš; nešiel som za vŕšky a Zubotín pre teba, hoci ťa rád, ako brata.“ Dúbravčík mu prikyvoval, i rukou tíšil, aby sa nevyhováral. Vie dobre, čo ho ťahá. Zemän sa vystrel, vypučil prsia a nadul líca ako škrečok; riekol hrubľavým, fufnavým hlasom: „Mnohovážni páni patronové a najzávažnejší medzi nimi pán Ján Habarčiar.“

„I to, čo k nemu prináleží,“ doložil Dúbravčík. Ale úsmev chytro uletel; oči začali pozerať veľmi vážne. „Čo má byť, Mišo, nech bude razom. Dva razy meraj a strihaj naskutku. Obracaj sa. Nespi.“

To znelo trochu ako velenie mužstvu tam niekde v Prešove alebo Kežmarku pred írečitými mešťanmi, ktorí sa dusili od smiechu nad slovenským: „Vpravo zvrat! Vľavo hľaď!“ Možno v slovách bola i výstraha, návestie, že je sparno; nad Zubotínom rastú chmáry, nadúvajú sa a začínajú sa nalievať najväčšie vydutiny akoby olovom.

Zemän pokýval hlavou a uškeril sa na jeho skysnutú tvár, ustarané oči.

„Ondrejko, veľmi si sa premenil. Pozeráš mrzute na svet; ľudí strašíš o poludní. Spod hradu Muráňa odniesol si si pamiatku v kolene, i zadovážil si tam kdesi i čierne okuliare. Čo strašíš mládencov? Cic kozy kozina! Daj vytiahnuť tú protivnú guľku, zahoď v čerty okuliare. Daj sa ostrihať, tú pochlpenú bradu aspoň podstrihni. Máme Jána Vajana;^[13] pôjdeme do Habarčiarov. Vyspal som sa, prečistil myšlienky; uvidíme, čo povie švárna Anička. Azda nezabudla!“

„Dlhé vlasy, krátka pamäť. Hádam ani rozum nesiaha po Frašták, ver mi. Alebo si mívaš: taká Hana je krivánska žula? Nestavaj na ňu bašty a cimburia. To ti je, Mišo, pena, ani nie tá na penovky, ale na mydlinách. Kvietoček zmľandravený v teplej hrade; daj ho na vetrík a slnce, ovesí hlávku.“

Michal Zemän tuho skrúcal hlavu. Hana mľandravý kvietok z teplej hrady!

„Nebalamuť, Ondrej! Voňavé cíperie z tatranských brál!“

Dúbravčík pohol plecom a pokračoval.

„Pozri otca! Umäkušená hnilička. Mäkké cesto, ktoré sa rozlieva; nedvíha sa v peci na vysoký podarený peceň, ale skväcne v páli, a potom sa jeduje, že ho nedvíhajú, nenesú. Lebo chcel by sa dať niesť, keby ho mal kto. Ctibažnosť, Miško, nadutý mech. Nezabudni ani na Geňa. Dnes-zajtra sa ti vykotúli z neho Jenő, ak nie i dosiaľ.“

Zemänovi začalo byť horúce. Štúral prstami za golierikom, akoby ho tam stískalo. I mašľa je priteplá na túto horúčavu. Ale čože, musel si do Slabušian vybrať hodvábnu šatôčku, najkrajšiu v Lopúchove. Tam doma zbavila i tlačená na mušky. Lopúchovské dievčatá pozerali i tak za ním; opatrne, pravda, spoza spustených záclon. Do Slabušian sa treba pochlapiť. Dal si ušiť nový oblek, tmavo-orechovej farby, i poriadne štíble. Majster Félix, trubiroh, urobil ich tesné. Pošle mu ich zasa nabiť na kopyto. Ale kým príde do Lopúchova, dostane mäkké otlaky.

Hoci je veselý, jeduje ho, i poriadne, že mu omrzenec strká starého pod nos! Čo ho do starého? Nech ho čerti vezmú, ak je taký, ako fabula ukazuje.

„Či sa ja budem s ním oblápať? Vieme naostatok, čo čakať od starého vreciska s vlnou. Krúti chvostíkom na tú i na tú stranu. Tá choroba je v móde, priateľu; udomácnený priemysel na Slovensku. ,Honi‘, ako značili pred meruôsmym. A možno sa už pestoval i za čias Svätopluka. Pod Maďarmi, od počiatku nášho storočia, začal veľmi prekvitať. Pod Nemcom dozrie; budeme hryzkať pekné ovocie, trnky, drienky a tŕpky. Tebe sa už sťahujú od nich ústa, i tečú riedke, horkasté slinky. Zídu sa ver’ k tejto klkovatej priadzi, ktorú nám príde drugať. Ľanovej sotva sa nám veru ujde súkať. A Geňo? Nech ide do paroma! Aký otec, taký syn…“

„Aká matka, taká Katka,“ prisvedčil mu Dúbravčík.

Zemän očervenel ako rak. Prišiel k nemu celkom blízko, temer sa ho nosom týkal.

„Katke pokoj, vieš! Tá je moja, abys’ vedel, od veľkého bálu v Mikuláši. Hejk hore na mieste, Ondrej, vieš! A guľku daj vyňať, nie je v kolene, ale šarapatí tuto — tuto,“ klopal prstom na čelo i tisol sa mu pod oči. Dúbravčík sa veľmi neobzeral oň, ani jeho rozhorčenosť, do ktorej sám Zemän položil čosi žartu. „To je morálna guľka, Ondrej.“

Dúbravčík sa bol usmieval, ale keď mu spomenul guľku, zvážnel; podvihol ruku a riekol:

„Guľke pokoj na tento čas, Mišo; tá je mne ako tebe Katka. Na nej je niečo takého, čo nik nevie, iba ja. Nesmie sa brať do úst len tak kedykoľvek.“

Zemän tiež zvážnel, odstúpil od priateľa; začal hľadieť naň trochu zahanbený, že sa držal nesvedčne. Jeho oči akoby hovorili:

„Odpusť!“

Dúbravčík mu položil rameno okolo pliec, pritiahol ho k sebe. Vážne sivé oči pozerali naň skoro nežne.

„My sme priatelia, všeličo si môžeme povedať. Tak zasa o tom bále, ak dovolíš. Dávali ho, ak sa nemýlim, bývalí väzni.“ Zemän prisvedčil. „Väzni a zajatí.“ Dúbravčík ho pritiahol tuhšie k sebe. „Bol vari i Habarčiar v zajatí? V Arade?^[14] Segedíne?“^[15]

Tu sa i Zemän rozosmial, že vážny priateľ sa dal do žartov. Nebol by chcel dať na sebe prischnúť žartu, preto nebránil Habarčiara. Vedelo sa, že Habarčiar od mája meruôsmeho až po Világoš^[16] sedel v Brne; čakal na zdravej strane, kým neprehrmí búrka. Bol na zhromaždení v Mikuláši 10. mája, ale potom už nik neslýchal o ňom, kým sa neskončili boje. Vyzvedelo sa akosi, že v samom Mikuláši mu mihol akýsi priateľ zo stoličného domu, aby sa stratil, ak nechce mať galiby, lebo na vodcov idú vyhlásiť štatárium. Z Mikuláša šiel rovno do Pribyliny a stadiaľ cez Tatry do Haliče.

„Dajme tomu pokoj, Ondrej,“ prosil ho Zemän tak milo, že Dúbravčíka obmäkčil. „Kvôli Aničke. Nedajme jej znať, že pán otec nie je hrdina. Netešilo by ju to, viem, je dobrá Slovenka.“ Keď cítil, že sa Dúbravčík trhá od neho, začal mu dotušovať: „Veď naostatok, čo? Pásli naňho, nuž sa schoval. I iní utiekli za hranicu; kto nemohol ujsť, schoval sa na salaš, do záčina, do včelína. Kto sa neschoval alebo neuskočil, keď ho lapili, odvisol, ako Šulek, Holuby, Svätík, Bartoň, Kapitán, Bemert, Langsfeld a iní.^[17] I Hurbana čakala šibenica pred hlbockou farou. Boli časy šibeníc a väzenia. Nie všetci sú bohatieri, dívať sa na šibeň a neprosiť o milosť, ako Daxner, Rimavský a Bakuliny.^[18] Daj otcovi pokoj. Maj zreteľ na Hanku; je úprimná slovenská duša. Vzala perečko vďačne. Na mládnik rozmajrínu povedala, že ho zasadí do obloka. Nuž pre ten mládnik, Ondrej, nech sa zelenie.“

„Tak nedbám, Miško,“ pristal Dúbravčík. „I Chrenková ti dosvedčí, že ti žičím. Nechže sa rozrastie mládnik, ako céder na Libane. Nech pretrvá tisíc rokov.“

„Ďakujem, brat, ďakujem!“ Zemän by ho bol oblapil od radosti. Bude teda pokoj, na minulosť sa prišije záplata, nech diera nekole oči.

Ale Dúbravčík začal chodiť hore-dolu, čechrať schlpenú bradu, i ústa sa mu hýbali, i pokrúcal hlavou. Rozvažoval o Hanke, i Habarčiarovi, o Geňovi i Slabušanoch. Natískajú sa mu myšlienky, akých iní nemávajú. Všetko dovedna jemu je nie hodno veľa a patrí nebodaj do toho istého vreca. Iba Chrenkovej by mu bolo ľúto. Varí dobre, hospodu má v poriadku. Vie, že sa neobstojí dlho u nej. Je už skoro dva roky, ale nevedieť, či sa dočká Vianoc. Bývalým dobrovoľníkom, nebárs sa dajú zohriať pridlho na tom istom mieste. Príde vyprázdniť hospodu, do tých čias chodiť medzi ľudí, a medzi nimi zle. Tak i tento Mišo vynútil na ňom sľub, a daromná hodina…

„Miško, tá vec má hák,“ obrátil sa zasa k nemu. „Ja dám vďačne pokoj Habarčiarovi, ale či on dá mne! Čo povieš: zniesť všetko, čokoľvek?“

„Hrčavý je ten Ondrej, hrčavý!“ škrabal sa za uchom. „Nie všetko, Ondrej, iba trochu, trošičku viacej, ako by si zniesol od iných.“