ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým sa hovorilo o lykožrútovi a pánoch, Dúbravčík sedel ako na tŕní. Mal by o tom čo rozprávať, hoci do zajtra rána. Tam mu je na úradnom stole celý stôs nevybavených, naliehavých prosieb. Sprvoti ich bol vybavil niekoľko priaznivo. Bol i on náhľadu doktora Bralca, že treba ničiť, čo je choré.

I inde sa držali tej zásady. Hory sa stínali i v iných okresoch. Ale proti tomu sa ozval vidiecky učenec Ďorď Zrebiczky zo Zrebíc, dokazujúc, že lykožrút nemá viny, lebo sa drží len chorého stromu. Svoje výskumy predostrel všetkým akadémiám a učeným spoločnostiam. Vydobyl si slávu a potom už dával výstrahy ministerstvu do Viedne a námestníkovi. Žiadal zakázať stínanie hôr pre lykožrúta. Ministerstvo prišlo medzi dva ohne. V pomykove si pomohlo tak, že vykonalo vyznačenie učencovi u cisára, aby nekričal, a keď sa nechcel utíšiť ani tak, nariadilo vrchnostiam preskúmať budúcne každú horu veľmi spoľahlive, či je na stínanie alebo nie.

Tak padla zodpovednosť na úrady. Ministerstvo malo pokoj. Forštand Leopold Gutmann pridelil háklivú úlohu Dúbravčíkovi. Mal ho i tak v žalúdku, lebo bol Slovák; o ríši nezmýšľal, ako patrí úradníkovi. Chcel pre Slovákov niečo osobitného, akoby sa Slováci nemali dať zaviazať do spoločného vreca.

Dúbravčík sa odhrýzal. Má chorú nohu, nemôže prezerať hory; nie je odborník, nerozumie sa do choroby stromov. Forštand ho zahriakol; neslúži sa pod podmienkami, ale oddane, bez zadnej myšlienky i s vlastnou škodou, ak na to príde. Zemepán ho ráčil poslať do Slabušian, lebo je z kraja, zná ľudí a pomery lepšie od novoprišlých. Obyvateľstvo má ako k domácemu iste viac dôvery a náklonnosti ako k nim; on mu bude vedieť skôr vyhovieť.

Dúbravčík krútil hlavou.

„Nechápem, prečo práve ja, chromý, ktorý ledva idem. Prečo odo mňa žiadajú toľko? Či som nie ako iní?“

Forštand stiahol tvár do vrások, čo znamenalo úsmev. Chĺpok na vrchhlave sa kolísal. Oči pozerali chladno. „Sám pán kolega tak chce,“ poučil ho. „Nechce vojsť do rámca. Nedajú mu osobitné zásady a náhľady, ktoré sa nepracú do našich predpisov. Zásady a mienky odhodiť, a pán kolega bude hneď ako my ostatní, čo sme len úradníci. Potom bude už môcť poukazovať na iných, keď bude ako oni. Prv nie!“

Dúbravčík vyrozumel, že ho nenávidia; preto mu pridelili babravú robotu. Predpisom nemohol vyhovieť na literu. Ako by sa mohol potĺkať po vrchoch, prezerať hory a rozhodovať o nich, neodborník a k tomu chromý? Ale čo koho do toho, zavrátil ho forštand, či veci rozumie, alebo nie? Hlavná vec plniť nariadenia a vybavovať veci. Majitelia urgujú, chcú stínať, kým je hora v miazge, kvôli kôre. V Lopúchove skrsol veľký obchod s kôrou, ktorá tlčená v stupách ide ako dub do garbiarní doma a v cudzozemsku. Kôra prišla do ceny, väčšmi ju hľadajú temer ako drevo. Vysoké ceny za ňu zvádzajú majiteľov stínať, čo sa len dá.

Drží sa za koleno; vŕta mu v ňom i pri sedení, pri chôdzi mu štiepa. Najväčšmi ho zabolí, keď nemôže vyhovieť preň predpisom. Nemôžuc ich plniť začal ich obchádzať hneď sprvoti; posielal miesto seba hájnikov. Aby ho nemohli zavádzať, posielal po dvoch, ale tak, aby nevedeli jeden o druhom. Dosť dlho dostával veľmi spoľahlivé údaje. Ale časom sa to začalo kaziť; údaje si protirečili. Začalo mu z nich šepkať, že ich písalo podkúpené pero. Musel zháňať nových a nových znalcov, nepodkupných, alebo aspoň nepodkúpených ešte.

Zakaždým stŕpal, keď predkladal spis forštandovi na podpis; dával mienku o veci, o ktorej sám nemohol mať mienky. Forštand iste vedel, ako mu je. Prijímajúc spis, nikdy nezameškal hodiť sa v kresle nazad a podvihnúť lenivé mihalnice z očí. Dúbravčíkovi sa stalo zle, keď nazrel do nich. ,Klameš, podvádzaš, dáš sa podplácať, nedotknutý bohatier.‘ To čítal v nich. Bola tam i hrozba: ,Príde na psa mráz.‘ Na očiach drží mihalnice skoro vždy spustené. Dáva si nazrieť do očí len práve vtedy, keď má podpisovať. Ruka s husacím brkom ide pomaly do ozrutného kalamára; oči sa pasú na ňom a hovoria: ,Haha, čo nepovieš! Naozaj? Ešte čo? Dúbravčík stojí pri stole, kým forštand podpisuje; utiera pot z čela.

Ktorýsi deň oprel sa nazad, hlavu zalomiac, pozrel naň sponad okuliarov. Z očí nevidel nič, iba úzky pásik, ale z neho akoby vial studený zádych.

„Môžete stáť za hodnovernosť údajov?“

Dúbravčík sa striasol. Pravdaže, úradník ručí za všetko, čo predostiera nakoľko-natoľko. I on ručí, musí, hoci tam nebol, očami nevidel. Prečo mu to dnes prízvukuje osobitne? Natrafil azda na nesprávnosti v práci?

„Já si vec tak predstavujem: na vás je zodpovednosť, ak sú údaje nepravé. Ja podpisujem, ale ruku mi vedie vaša mienka. Ona teda rozhoduje.“

Predsa nič nového. Vie ostatný hausdiner, že ruku najvyššieho v tom výkone môže vodiť mienka najnižšieho, hoci slepého a hluchého. Tak to ide a tak to išlo vo svete registrov a spisov. Aké rozhodnutie vyšlo kedy z vlastného skúmania vlastnými očami. Osobná skúsenosť má slovo iba pri osobných záujmoch, v žijúcom živote. Život v úradoch nie je žijúci, vie každé dieťa, ale umele zložený, aby tiekol, kým sa v ňom nepokazí niečo.

Dúbravčík mu to i povedal. On je koliesko v stroji; robí za seba, čo môže, ale za výkon zodpovedá celý stroj, nie jedno koliesko. On nedrží brko v ruke teraz, ale pán forštand. Kto podpisuje, rozhoduje. On predostiera.

Forštand vstal, vystrel sa, hodil brko na kalamár. Pozeral naň spod spustených viečok, tvár v drobných vráskach. Päsť položil na rozostretý spis. „Vy ručíte za hodnovernosť údajov. Na vás je prezrieť horu, o ktorej sa rozhoduje. Predpisy sú jasné — nieto sa čo priečiť o nich.“

Dúbravčíkovi začal vystupovať znoj na čelo. Forštand Gutmann, vidno, hľadá zádrapku. Dobre, postavil sa smelo, pozrel mu rovno do očí. Ale nevidel v nich nič; forštand spustil na ne mihalnice. Tvár bola veľmi mrzutá. „Pán forštand pochybuje o hodnovernosti údajov?“ spýtal sa ho doprosta.

„Pochybujem, ako by nepochyboval?“ Zdvihol päsť a zasa ju pritisol na spis. „Počúvam, neplnia sa predpisy. Prečo?“ Bolo mu, akoby ho polieval studenou vodou. „Prečo neprezeráte hory?“

Nasledovala tuhá priečka. Dúbravčík sa bránil, že je chromý; preto sa vzpieral prevziať službu v horách. Ale mu ju natisli. Vypomáha si, ako môže, každým razom. Viac urobiť nemôže. Ale v hádke ťahal za kratšie. Bol vo vine, lebo neplnil predpisy. Forštand si stal na podstavec; naložil mu konať povinnosti pečlive, nie od buka do buka, a nepredostierať spisy, ktoré majú za podklad ,povedala-povedala‘.

Dúbravčík bol vo vine pred predpismi, ale nie pred svedomím. V hádke nevidel snahu za zlepšením služby, ale prenasledovanie a ústrky. Postavil sa teda rozhorčene.

„Urobím, čo budem môcť. Nik nemôže nad možnosť. Mne koleno, rozkazuje väčšmi, ako všetky predpisy. Musím ho slúchať.“

Forštand sfučal; fúzy, ktoré visia v neporiadku pred ústami, mu nadvihlo, sťa vietor vyvesené háby. Čechral si i on riedku rozmetanú bradu, ako i Dúbravčík. „Keď nestačia sily,“ riekol sucho, „dobre. Vezmem vám nepríhodný referát. Za osem dní mi predostriete vysvedčenie lekára.“ Sadol k stolu, vzal pero a podpísal spis bez slova.

Dúbravčík musel ísť do stoličného mesta k úradnému lekárovi. Musel vyrozprávať dopodrobna, že guľku dostal pod Muráňom, ako slovenský dobrovoľník, počiatkom marca merudeviateho. Prvá kompánia mala šarvátku s husármi. Tu ho fyzikus^[23] zastavil. Čo to má byť? Husári strieľajú, najmä maďarskí? Husár predsa naskočí, rúbe, ak môže. Pokrúcal nedôverčivo hlavou.

Dúbravčík sa priznal, že nemôže svedčiť na husárov; bola noc, pred svitaním. Hovorilo sa, že i domáci strieľali na nich spoza uhlov, z oblokov. Možno i jeho trafilo z obloka, alebo spoza plota. Zapálil sa až po uši, keď sa ho spýtal fyzikus, či sú v Muráni Maďari. Musel mu vysvetliť, že sú Slováci, ale strieľali na svojich. Doktor sa hral s brkom, dúchal do opereného konca a zas ho vyrovnával; pozrel tu i tu posmešne na hosťa sponad okuliarov. V očiach mu čítal útržku: ,Tak ti treba. Nebolo ísť oslobodzovať takého, ktorý o to nestál. Pekná sloboda, ktorú i slepý nemá hneď za slobodu.‘ Bol by vyskočil, dokázať mu, za akú slobodu bojoval; nie za výhody a výsady, ale za slobodu odstrčených a zavedených; boj bol za vec spravodlivú.

Tu fyzikus nechcel prieky. Nemal rád Hurbana a jeho činnosti. Hľa, sám ľud sa staval proti nemu, inde i pod Muráňom. Poprezeral mu koleno veľmi pečlive a vyhlásil, že je guľka skutočne v ňom; prekáža v chodení, ale sa dá ľahko vyňať. „Dva-tri mesiace prázdnin a noha bude na mieste.“

Dúbravčík sa chytil za koleno. Zabolelo ho, akoby slová fyzikusa búchali na guľku sťa mlatky vyraziť ju z ležoviska. Bolelo ho, keď sa kto dotkol guľky i slovom; ona bola už nielen súčiastkou tela, ale podstatou, stržňom cítenia a myslenia. Na nej stál jeho osud, budúcnosť, i celé blaho života. Fyzikus nech načarbe sto ráz, že guľku treba vyňať, on sa jej nedá dotknúť nikomu na svete; na tento čas nijakovsky! Nedozrela — musí ostať, kde je.

Preukázal svedectvo forštandovi, ktorý sa zaradoval. Dal mu ruku, tľapkal ho po pleci, gratuloval. Áno, tie dva-tri mesiace prázdnin, operácia vo Viedni, potom kúra v Tepliciach, dbanky a blato. Bude chodiť, túlať sa do milej vôle po horách. Na Zubotíne môže zatutúkať na Slabušany a Lopúchov, i na celý svet.

Dúbravčík sa mraštil, pozeral úporne na jedno miesto; potom osvedčil, že z toho nebude nič. Guľku si nedá vyňať. Forštand pľasol rukami: čo, ako, prečo?

„Nemôžem,“ hovoril, akoby sekal, priduseným hlasom. „Sám viem, prečo. So mnou je dobre do tých čias, kým je guľka tam, kde je. Na nej je prilepené, čo robí život životom. Čo by ja bez nej? Na čo je telo bez duše? Na čo orech bez jadra?“

Forštand hodil hlavou nazad, pozeral naň spod okuliarov, z fúzov a brady robil mätienku pod prstami. Hm, čo je to s chlapom? Vyskočilo koliesko? Robí si blázna zo systému a predstavených? Nie, je pri dobrom rozume. V ňom je len zaťatosť. Najskôr národná streštenosť, fanatizmus pod pokrývkou. Guľku má za posvätnú, lebo ju dostal v boji za národ. Sám prvej nadštrkol, že mu je stržeň, os života, ktorý bez nej by vyletel z koľaje.

Od tých čias nenaliehal. Iným razom urobí poriadok. Neostane iné, ako zlomiť odpor zapálenca, alebo ho vyhodiť zo služby. I Dúbravčík videl, že sa rozhodnutie blíži. Meč visí na tenulinkej nitôčke; padne mu dnes-zajtra na hlavu. Zahudú mu pokonnú pesničku. Forštand naťahuje struny a smolí sláčik. Bude veľmi krátka, bez cifričiek: alebo guľka von z kolena, alebo on z úradu.

Slováci tu pred ním akoby už húdli predohru k nej. Preto sa drží rukou za koleno.