ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešiel dvoma izbami, hľadajúc priateľa. Nebolo ho tu, zato bolo iných hostí. Boli v skupinách, tu sedeli okolo stolov. Zhovárali sa o gazdovstve, o jarmokoch; samá nespokojnosť, ponosy na zlé časy. Tam zasa v kúte drvili karty; podajedni stáli okolo nich, pozerať, ako sa krúti šťastie. Iní sedeli, popíjajúc z veľkých štvorhranných pintoviek.

V nasledujúcej izbe našiel najviac zemanov z okolia. Poznať im, že sú nie samosvoji. Hja, nové poriadky, nemecké zákony. Nebzíkajú na vozíkoch predpoludním z dediny na stoličný dom, kde čaká fúzatý hajdúch. Hľa, dnes u Habarčiara, temer sedliaka, sa tisnú miesto okolo hlavného išpána. Kto si ich tu všimne? Dvaja-traja farári z okolia, ale i to len očistom; pozdravili ich, i pozhovárali sa trochu, ale hneď odišli hľadať svojich. Domáci pán, áno, má sa okolo nich, i ohlási sa, i pozhovára úslužne. Ale čože, to tiež je nie bez bočných zámerov. Myslí, keď padli o toľké stupky na rebríku, bude sa ľahšie vyštverať k nim. A prečo by nie? Zbohatol, má peňazí ako pliev, majetky, môže sa štverať; má ako a oni ho už len prijmú, aký je, taký je. Čo na tom, že zbohatol na nich? Jeho otec najprv, potom on, vyberali od zemských pánov, sami bývalí sedliaci, hotovú dežmu; brali od nich vlnu odpoly darmo a predávali, kde boli dobré ceny. Zbohatli za pár rokov, a oni nemohli zbohatnúť, hoci mali od nepamäti dežmu od sedliaka i robotu zadarmo, nemusejúc ani porcie^[19] znášať do štajramtu^[20] ako dnes. Teraz ich hostí, pokladá sa, tisne sa do rodiny. Leje do nich z úslužnosti na putne voňavý rizling z Bátovských vŕškov. Má žatvu v ovčiarňach od Miškovca po Trenčín, záčiny v Brne a Holomúci. Čosi, ale málo, ide našim súkenníkom do Púchova, Lubinej a Skalice. Chcel by sa všantročiť medzi nich, pozemiančiť sa až do špiku? Nie je z famílie, ale je bohatý: prečo nie? Ani jednej slávnej famílii by nezaškodila dobrá zápinka ťahať rozheganú káru týmito novými sprerývanými cestami. Čo ich to bude stáť? Keď bude medzi nimi, bude piate koleso; môže posluhovať; jeho kešeňa sa zíde. I teraz prišli v obnosených šatách, nejeden má i čižmy zablatené. Skoro každý doniesol penovku, z vrecka visia strapce mechúra a mosadzný šparcháč na čistenie fajky. Netreba sa obliecť do mentiek.

Sňal sa i s bohatým mäsiarom Peľugom; chodieva i do Lopúchova, lebo už nemäsiarči. Ženie statok zo žírnych krajov do Viedne na jatky. Zbohatol i on. Začal sa už i pritierať pánom; ktovie, či nehľadá tiež švagrovstvo so slávnymi famíliami?

Tu našiel Dúbravčíka s borôvkovou hrčavou. Stál, opierajúc sa o dvere.

„Čože trčíš tuná, Ondrej? Prídeš medzi vrany, kvákaj ako ony. Čo si kazíš budúcnosť? Uhovej, braček, Habarčiarovi.“ Dúbravčík sa veľmi zmraštil, potrhával pochlpenú bradu. „Mne kvôli mu uhovieš,“ prihováral sa mu teplým hlasom. „Prosil ma, aby ťa nakriatol. Mne kvôli. Vieš, po čo som prišiel. Ja stojím zaňho, on bude stáť za mňa.“

Dúbravčík pozrel naň zo strany; ustarostené sivé oči prijali teplejší výraz, hoci v nich blúdil smiešok. „Nepleť, braček. Ústa rapocú; nevedia, čo. Do tých vecí sa nestar. Privrzne ti prsty medzi dvere, netisni ich ta.“

Zemän bol náhlivý trochu, nerozvažoval mnoho, ale podivné slová spod chlpatých fúzov ho zarazili. Nevedel, o čo ide, o čo prosí. Spýtal sa ho, aby mu nalial čistého vína, ale Dúbravčík mu pozrel vážne do očú.

„Veríš mi, brat, že ti žičím?“ spýtal sa ho ticho, ale v hlase sa triasol úprimný cit. Zemän ho chytil za ruku a prisvedčil. „Dobre. Moja rada: neslúchaj Habarčiara. Skrúca a vykrúca. Hľaď svoje, čo máš pred sebou. Pozri dievke na zuby, ale dobre. A teraz poďme. Tu mi je zle medzi týmito. Lepší sú tamtí,“ hodil hlavou ta, kde boli zemäni. „Hoci ani v nich niet nič iného, ako sebectvo a nadutosti. Ale v týchto tu…“

Nedopovedal.

Zemän stiahol mocné obrvy, jeho čierne oko hádzalo iskry, keď sa stretlo s postavami v mestských šatách, nových i najnovších. Medzi nimi boli i tenkí, chudorľaví; zasa i tuční, i veľmi tuční; niektorí v okuliaroch, iní bez nich. Noví zemäni, noví páni v okrese a stolici, ako ich poslal systém do krajiny, keď vytiahol Kossuth^[21] s družinou kúsať horký chlieb vyhnanstva. Niektorí sa i udomácnili. Čo súcejší privykajú i na rizling. Keď piť, nuž ho pijú nie na kvaterky, ale na poháre.

„Nie sú dobrí?“ spýtal sa ho Zemän. „Nedá sa vyjsť s nimi?“

„Nuž nabíjajú nás na to obhnité kopyto Jozefa druhého. Neviem, či neprerobia Slováka. Má pružnú kožu.“

„Ale čerta,“ zahriakol ho Zemän. „Ľud nie, iba čo zoberú šamotinu, ktorá vysadla na masu. Tú nech si berú. My budeme vždy len v praslavian-kabanici.“

Dúbravčík sa usmial, ale jeho sivé oko bolo ustarané.

„Nie darmo máš ružové sklíčka. Mišo. Tebe vychodí všetko na pekne.“

„Nuž tak akosi,“ priznal sa mu. „Najmä odkedy som v tomto dome.“

„Len si ich nerozbi! Dávaj pozor!“

Zemän sa znepokojil. Pri Ondrejovi nie je veru najlepšie.

Našli i Slovákov, boli tiež akosi v hŕbke. Zemän sa nahneval, že sa uťahujú. „Zbili sa dovedna, ako ovce v chujavici. Čo nezabohujú nahlas, od pľúc?“

„Len sa im pripáč,“ drgol ho Dúbravčík lakťom. „Vidíš im na čele hlbokú brázdu? Vyoralo ju vraj otroctvo, hovorí Hurban. Nevidíš ju?“

Zemän sa trhol omrzený. „Naučil si sa celú filipiku^[22] Hurbanovu naspamäť. Aké máš okále pozerať takto na pekný svet? Nebudem pri tebe. Daj si vytiahnuť tú guľku, Ondrej. A teraz medzi nich. Dozvieš sa aspoň, ako budú zasa hniť toho roku zemiaky, či sa vydarili sená.“

Sklamali sa. Nehovorilo sa o úrodách, ale o veciach vyšších. Farári sa žalovali, že sedliak hynie. Sloboda mu zaškodila; nevie ju využívať, ako prišla, spustil sa spolkov miernosti, akoby Štefana Závodníka nebolo nikdy bývalo. Sľubníci poodpadúvali rad-radom. Opíja sa.

„Veď on vytrezvie,“ hrozí mocný, hrubý hlas. „Začali už pršať ,zuštelungy‘, verbálky, exekúcie. Pôjde za želiara krčmárovi.“

Stŕpali, čo to bude, ak vyhynie stav, ktorým vlastne žije národ. Dýchavičný boženík Sluka, dosť prihrbený, zasmial sa. „Sedliak sa chystal meruôsmeho vyhnať židov do Haštrdámu. Teraz on — on…“ rozkašľal sa, až osinel. Naťahovalo ho ako harmoniku. „On si vezme batôžtek a žid sa smeje, naučil ho.“

Fiškál Sitár sa ozval:

„Žid je nie na vine, ale pálenka, priateľka a potecha Slovákov. Nepiť ju ľudia, žid by ju nepredával. Našiel by si iné niečo, s čím kupčiť, on je zručný obchodník.“

Uznali i iní, že má pravdu. Netočiť pálenku žid, točil by ju iný. I točia ju na mnohých miestach bez žida. Kto pije, sám sa bije. Hľa, už vypriaha.

„Nech ide na pltnicu,“ zasmial sa boženík Sluka. „Nech ide do…“ začalo ho zasa dusiť, hádzať hore-dolu, „do hôr. Bude roboty, kým ich postína a odvezie po Dunaji.“

„Ozaj, ako pustnú naše hory!“ zvolali farári.

Farár z Podhája rozprával, čo počuť nového o veľkej skaze hôr, o lykožrútovi. Bolo čosi i prvej slýchať o akejsi chorobe na horách, po iných krajoch. Teraz sa zjavila i v stolici a rozmáha sa neslýchane. Chrúst sádže vajíčka na kôru svrčín, pandrava sa zažerie do kôry, vyžiera celé chodby popod ňu. Vyberá si práve tú vrstvu, ktorou sa berie miazga. Svrčina, podožratá v najpotrebnejšom ústroji, začne schnúť, črtenie ožltne a oprší. „Vidieť po horách veľké žltkavé škvrny, zajtra môžu byť celé diely a grúne. Vyničia hory.“

„Budeme stínať,“ ozval sa boženík Sluka. „Zmôže sa…“ tu ho pochytilo dotuha, ledva zdýmal, „kupectvo s drevom. I sedliak zarobí. Zíde sa mu na páleničku.“ Začal sa smiať chripľave a okrútil sa do veľkého kaputroka. Bál sa, že prestydne.

„I najlepšie ich vyťať, kde je raz nákaza,“ radil obecný lekár zo Slabušian. „Keď sa hora spáli, zhorí s ňou i nákaza.“

Aká rada! Pre chorobu, aby sa nešírila, skántriť chorého. Farári potvrdili, že sa tak ide robiť. Bude sa stínať úvalom. Bude zárobku v lete s kôrou, v jeseni a zime pri dreve. A potrvá, potrvá, kým spustia hory dolu vodou rad-radom. Iba čo sa vrchnosti protivia, ale to hádam len sprvoti. Čo sa naprotivia? Ak budú odkladať, nákaza prejde i ta, kde jej niet dosiaľ.

Ale tu sú práve z úradu, k tomu naši ľudia, dobrí známi Dúbravčík a Zemän. Začali sa ich spytovať, čo myslia starostlivé vrchnosti. Dajú stínať, alebo nie?

„Len či je lykožrút všade, skadiaľ ho oznamujú,“ zasmial sa Zemän. „Ja myslím, najviac ho našli, kde by chceli stínať. A kto by nechcel? Peniaze sa zídu,“ riekol tichšie a žmurkal. „A odkiaľ ich vziať?“

„Najmä pánom,“ vysvetlil tiež veľmi ticho boženík Sluka. „Vzal bobo cici,“ zasmial sa sipľavo. Za pokutu začal ho naťahovať suchý kašeľ. Vložil triesočku sladkého dreva do úst a zakrútil sa do veľkého kaputroka.

Mladší sa počali uškierať; čo sa hovorilo o stínaní, padalo na pánov. Bez dežmy a roboty zle, prišli i o úrady.

„Bisťubohu,“ zastarel sa mladší boženík, „príde stiahnuť opasok, ale dobre, alebo brať, odkiaľ môžeš. Hora dá, čo má; nekričí, keď jej berú. Zdravá jedľa, keď zatnú do nej, nezjajčí, že je zdravá.“

„Pri suchom vyhorí mokré,“ nadhodil boženík Sluka.

Sladké drevko pomohlo. Kašeľ ho obišiel týmto razom.