ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čože žiališ, ľude biedny,
čo vylievaš slzy horké?
Traktujú ťa žitia jedmi,
v stuchlej rýpeš chleba kôrke?
Darmo kvíliš, darmo, darmo,
sáms’ nastoknul šiju v jarmo!
Sám si volil: lotrovia
tvoji nech sú pánovia.

Klope ti včuľ v srdce, bácha,
svedomie ťa bodá, hryzie,
Lucifer tvoj že je brácha,
podopierals’, blud čo, hnis je.
Hrozil palcát pohrôm zista:
odfliaril^[4] si zákon Krista!
A podliactva sluhovi
kreskať bol si hotový.

Ľúto včuľ ti, ľúto, myslím,
besný ľuľok, hej, nechutná,
čo ti s trusom hadím, syslím
pchá do hrdla lož urputná.
Bolí ťa včuľ, kto zrie, zkúsi,
čert že stráňou ducha brúsi.
Lež čo súže príčinou?
pozdvihnutie zlosynov!

Trápia ťa včuľ, moria žiale,
brnia tvoje špiky, švíky:
ateizmu sparné šiale
v chrámy fronia ľuté dýky.
Nuž kto vinou, že, hľa, peklo:
krivdy hlavne sype vzteklo?
Neverný tvoj vyslanec
zažal modlám kahanec.

Myká ťa už, v ľadvi páre:
zveľadil si anciášov.
Zhanobený Boh ťa skáre
pre neprávosť tých judášov.
Mrdolia ťa strachy, lámu,
haj, za bryndzu, sklienku šámu
zradným zostals’ ty Janom
vrhnul cirkev oplanom.

Za koralku, za hrsť kostí
znevážil si hodnosť práva.
Včuľka skúmaš, jak ťa hostí
nehoráznych mátoh správa.
Teraz cítiš, meče britké
jaké šturmy robia bridké!
Nestonaj však, vypi len
zhubnej vôle príkry blen.

Kde tie hory, doly šíre,
čím ťa sviedli šiflikári?
Oh, bedár ty, v smutnom chýre,
čo len psoty vlečieš káry.
Kde to rýdze zlato, striebro,
čo ti bandy praly v rebro?
Líšok pysky: prázdny krám,
púhy podvod, číry klam.

Za guľášik, lichú zlatku
svitla drakom sláva všecka.
Teba, birka, kopú v jatku,
sebe plnia súsek, vrecká.
Čo si vyhral, hlúpy dobrák?
že si otrok, hladný žobrák.
Hydra vlčí, hoduje,
teba derie, drancuje.

Niet už, čo drať, už ťa svliekli
neboráčik, chudá kostra!
A keď s mazdrou,^[5] hej, utiekli,
v duši čičre šabľa ostrá.
V ich tam sieňach buj, hluk, piesne,
drobizg tvoj, hľa, núdzou klesne.
Nevládzeš už ťarchy niesť,
čo ti krutá capla lesť.

Čože hromžíš, čo preklínaš
barbarského plemien škrtca?
Či molestíš, či zdochýňaš
to mu jedno, nemá srdca.
Nech len jemu plúži šťastie,
megom^[6] ať tŕň, bodľač rastie!
Slováčkovia skrúšení,
nech tam dlapia v trápení.

Vezmi kapsu, obleč handry,
hoď sa v hmlisté sveta diale!
bo tyranstvo zbije, skántri,
čo mu v ceste, nenadále.
Hybaj do hôr, divochov kraj,
voľnosť najdeš, pôžitok vraj…
Tu vo vlasti Maďarov
ostudnou si oštarou…

Počkaj, postoj, napni úsiľ,
udri na sber liberálov!
Drž sa pravdy, Boh čo trúsil,
rozdrť dravcov krmný válov!
Čo ti vlády zhltly kolby,
môžu priniesť nové voľby.
Potkanov, hmyz pochová
pevna stránka ľudová.

Dl. 8. 11. 1895