ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutné slzy hrajú v očiach,
zármut tepe útroby;
mladá úfnosti lúč vyhasla
v kliatbach mrzkej poroby.
Horký vzdych, ston údelom nám,
krivdy útisk, súžby hnet,
ah, nuríme liekov, úľav —
milosrdia nikde niet…
Na morá, koráby, slobodných do prúdov,
prajnejších do pásem!
Zaniknú tam jarmá, zmiznú bleny údov,
bohatú žeň dá zem.

Nehuláčte, pokrytcov sber,
láska že mrie k otčine!
Chleba dajte, ducha krmu,
nik nepôjde k cudzine.
Jesť prosí choť, šťúplé decko,
malátny kmeť, chorá mať — —
Stravy dajte, nie lichých slov,
svízeľ nemôžš oklamať…
Na morá, do víchric! — nech funí, buráca! —
priateľské na zóny!
Znoj tam, trud i práca čestne sa vypláca,
viac tam citu tróni!

Keby náš bol žírny lán, hon,
siali by sme veselo;
no puhý vid chudých kopcov
dušu drtí nám, telo.
Kriaky plodí visuť grúňa,
rákos rodia bariny;
nečud: núdza, psotná úzkosť
dôchodok že jediný…
Za morá, za víry, modristej do diale,
k veľasľubným parkom!
Nebije tam bieda, virgas lopôt stále,
nezhynieme nárkom!

Kolčujeme v grapách, stráňach,
trháme sa v pohyboch;
krvavého potu hrivnu
dravý zhlce štátny boh.
My krtíme dňom i nocou,
mzdu, ovocie druhý jie — —
Ah, kto pozná žernov útrap,
trpkosť našu, jho šije?…
Na morá, vlniská! — hnev, bôľ srdcie sviera —
snáh na pôdu šťastnú!
Tyran tam nelúpi, mizery nezdiera,
výnosy tam vzrastnú.

Vôkol ples-jas, rujný tartas,
vrah i katan hodujú.
Hriech, šud, planstvo hýri v sláve,
ctnote škripce hotujú.
O psa, kočku majú starosť,
lotrom-kmotrom kvitne zdar;
dobrač-žobrač nech boženká:
Slovák, rab, nech zdochne bár…
Na morá, pod vlajky, ďalekej do vlasti,
medzi voľný národ!
Tam strieť možno sĺz ron, chrestu pút sa striasti,
výšvihu tam zárod.

Dl. 14. IV. 1897