ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No hát izé…: Predsa, predsa
vydarila, hej, tá vec sa!
Múdre kročil, vtipno štipnul,
keď v to hniezdo osie rypnul.
Už je veľduch, svetom známy,
potlesk, hluk ho šteklí, mámi.
Surmy vreštia: hore vatráľ!
Jano Lipták nuril, pátral.
Vite vence z bobkov, sláva zásluh šplie ho,
bubliaka, rytiera zpod Okoličného.

Az ebadta! Bol to náraz,
bohatiera ľudstvo zná raz.
Dosť sa vtieral, dosť i húžvil.
nezbadal nik, po čom túžil.
Bifľoval sa reči skvostné,
chcúc vykašľať, kde sa octne.
Na dome však, na stoličnom,
nechceli čuť o rozličnom.
Hnev mu puchor páral, vlasy dubkom stály,
potil sa vraj týždne, no nezískal chvály.

Vstúpil kresťan blahočinný,
Ďurom, Kubom šlahal stíny.
Popa netkol, pop však vyšiel,
štekal, brechal zvykom vyžiel.
Nakrstil ho kmínom, lhárom,
čo len žvatle lárom-fárom.
Našpintal mu do paholka,
chrapúnskym čo gundžiam voľká.
Jeho ryk, štuch, pich, fuj! niet pre slovutného
Jánoša, viťúza, zpod Okoličného.

Lapaj stretne lapajíka,
vykrákorí, dav čo híka.
Päsťou tlčie, otkou^[7] tvrdí:
nízka sedliač jemu smrdí.
Zaverí sa, škrečí strýkom,
ruským, poľským hazafíkom:
tlač slovenskú, jak len vklopne,
teremtését! hneď vykopne.
Pred vlastenským dielom s úctou zdvihne čiapku,
pánslavský na pamflet parom by dal babku.

Spis-protispis! trúbi pápež,
mlčkom, starček, čo ty chápeš?
Bolešovských nad junákov
niet hrdejších Uhár vtákov!
A nech kto chce, čo chce stvára,
egyptského okrem snára,
novín, knižiek, hoc panenských,
suchoparných, lež slovenských,
Tulrutum de Liptov, pomrvený démon,
čo priam hviezdy shŕknu, nepodporí, nie on!

Vivat Kresťan! zvolá Zichy,
Esterház aj, nech si kričí!
Don Rakovský tiež tak píska?
Zmeškal, Molnár? Pánslaviská!
Sohopper, Bende tiež vo krúžku?
Na pokúšku, na mitúšku.^[8]
Nech si frfle kto chce, čo chce,
on, pop, strihá, dojí ovce;
Kresťana však výtisk nedojde mu žiaden!
Zruta on de Liptov, Huba de eadem.

Nedopustí nikda, nikda,
hoc ho pomsty stihne krivda.
Besom dupká, hryzie gamby,
vza tú čvargu ver’ sa hanbí.
Nechať myslel kúty Horniak,
blažiť prahnul kraje Dolniak,
lež namietnu vadu špatnú:
škutľuje vraj mluvu štátnu.
A pritom tú knédľu — zdolže, Jano, zdolže!
A s tou knédľou rek náš iba brbtať môže.

Odporné hoc, musel ostať.
Vedie úrad, chleba postať.
V zapieranej chvále kučme,
tíši volov ryky hlučné.
Ošarpanú vláči kutňu,
žmolkov sberbám trúsi s putňu.
Čož’ im hádže, čo pre Krista?
Kresťanov nie dozaista!
Kresťanov, haj, stádu nenatiskne žiaden:
on dozorcom stajní, Huba de eadem!

Nezáviďte snov Judáša,
dobrá renta vždy donáša:
komu dvadsať, komu tridsať,
komu chvastu treba kmit ssať.
Čož’ pluzníte? Ó, vy, ó, vy!
Možné Jovi? Tiež aj bovi!
Kvadrát leštia, pásy kmášu,
tlstý bampeľ^[9] v červeň pášu.
Čo si on raz predvzal, nevykrúti žiaden,
šľachtič on de Liptov, Huba de eadem!

De eadem! hoj, nie každý!
on bez válok, Turka vraždy.
Pyšno skvie sa jeho címer:
krpce, veslo, cepy, výmer.
Erb mu krášli veda modzgu:
zná groš, telce, pluh i klocku.
Všetko umie, nič mu ťažko,
nenesie však na vonkajško.
Skutkov jeho skvosty — skvosty nebotyčné,
obor on de Liptov, chlap de Okoličné.

Hoc tam na skok nemá vrabčí,
no z inakiaľ hojne kvapčí.
Má Brložnú, Turôňovce,
v Hlaveniciach tučné ovce.
V Nedbaloch mu ovsy kosia,
z Trhanoviec tvaroh nosia;
má vinohrad v Zakapalej,
a tak ďalej, a tak ďalej…
V šírych jeho panstvách kŕdle hydín rastnú —
prašivý len Kresťan stráda pôdu šťastnú.

Ajhľa, súper, muž výtečný,
čo si pomník snótil večný…
Hrnce, plechy, vyzváňajte,
chrti, vlci, vyvýjajte;
svrčky, kočky, vyhrávajte,
kosy, osly, potlesk dajte;
vrany, kavky, ples kvákajte,
tchori, vôňou vykádzajte
kopy zásluh driečnych popa preslulého:
Jánoša Liptáka zpod Okoličného.

Dl. 1. II. 1895