ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovač biedna, Slovač nízka,
obdivujem tvoje ctnosti!
Hoc ťa husté halia hmliská,
krásy, skvostu nosíš dosti.
Hoc ťa tupia, hania hrozne
pomlúv hajná, sberby rôzne:
milujem ťa z úprimnosti.

Hynieš smútkom, hynieš borbou,
opustil ťa šíry, zlý svet!
Jednak mocným nedáš torbou
v mrave brýzgať, kutrať výzved.
Jednak lesť, klam, žmeň Judáša
česti tvojej nezanáša…
Znáš ty, znáš ty zhuby výsled!

Nie tvoj lán, les, nie kaštiele,
nie si z plienok šľachty kmentu.
Rázom v umnom strhneš diele
zmaznaný fľok pergamentu.
Neoplývaš zlatom, statky,
svedomia však mier za sladký
či bys’ všuchnul podlých rentu?

Nezdobia ťa skvelé rangy,
pyšné rady velikášov.
Nebavia ťa hry, fašiangy
milostivých luciášov.
Zľudnosťou však, prostým srdcom,
v sférach dlieš nad zbŕklym škrtcom,
perúcim ťa bičmi vrážov.

Krnie duch tvoj v nedostatku,
od kolísky po hrob zmiera.
Nepobudneš s chvíľu krátku,
čo ti hruďou bôľ nesviera.
Jednak znášaš trpkosť biedy,
odkopneš dar spustlej triedy;
chrám jej smrdí, sviatosť, viera.

Cítiš, cítiš; aj ty človek,
vznešený tvor, obraz božský!
Strpíš prút však akýkoľvek,
rany údov, námah trosky.
Mal bys’ mzdu za šľach trýzne —
v očiach trýzne cena mizne!
Šart zavŕhaš, lieku plosky.

Ľud si statný, vrúcnej lávy,
rýdza krotkosť, krv holúbka.
Hoc ťa dravý tyran dlávi,
hnevom dlávi, zúri, dupká:
nevzbúriš sa. V žiali bôľu
k nebu zdvíha ponôs vôľu
súžob grúň tvoj, stráň, chalúpka.

Veríš, dúfaš: Boh práv dobrý
požehná ti sily spústu.
Padne padúch, zderstva obri,
zem ovenčíš nahú, pustú.
Veríš, čakáš: zbĺkne zára
spanilého do chotára…
Nájdeš, nájdeš radosť hustú!

S rodoľubstvom kríž sa spriaha…
Slovač! rozkoš tvoje ctnosti!
Úzkosť, svízeľ tvoja dráha,
pritom perál nosíš dosti.
Nech ťa černia plané kŕdle,
zlosť nech vreští, blúzni, drdle:
objímam ťa z úprimnosti!

Dl. 11. I. 1897