ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrôza svalmi zatriasa, úžas mrazí kosti!
Žije pravdy kavalok^[28] na okrsku, zriete?
Či statočnosť uchvatly vlkolakov siete?
Bezúhonný charakter zhrýzly oblúd zlosti?
Bože, Bože, dosti!
Súžobné to, strašlivé, tak ukrutne znie to:
nieto pravdy pravdivej, spravodlivej nieto!

Vy, kolonny otčiny, výteč rodu, chlúba,
na ktorých stá, tisíce hrdé uprú jastry!
Vari túto odrali z deviatej ste mazdry,
že o vás tak zlovestná surmituje trúba,
že vás virgáč rúba?
Jakýže váš priestupok riadu rušil cestu,
ostudného toľký šľah že trpíte trestu?

Spikli ste sa nevdojak proti trónov blesku,
sverených vám pokladníc zatelúzi krádež?
Búrili ste Slovákov, na zboj hnali mládež,
zákerníctva hamižnú — bez ostychy, stesku —
nastúpili stezku?
Ké živánstvo na vine, že vám srdcia pára
potuchlého ovzdušia opovržná škára?

Strojili ste záhubu cudzím statkom, stádam,
borili ste ústavnosť, štátu rvali zákon:
obojetný, strannícky, početných zdroj pliag on?
Pumy, plece kuli ste, attentáty hádam,
náčelníkom, vládam?
V čom väzí tá opováž, bohužiaľ! že spolne
nútení ste podstúpiť muky rabstva bôľne?

Nie vrchnosti nebezpeč, zvrhlých činov sútok
soptí na vás, herosi, lávu káry prudkú!
Nadšený prúd útroby, skvelé snahy vskutku,
prichystali škrtný vám tyranie útok:
tesný väzňov kútok.
Šľachetnosti konania, krásné túžby ňáder
vyvolaiy pomsty ruch, nevoľnícky záder.

Húfom že ste majáky, mluná vo tmách plodné,
svätých zásad hrdinia, smelí muži práva;
príkrou vám že, mrzkou je otrokárov správa,
horlíte za ostrabu, Tatier vatry hodne:
zvýšiť kraje rodné!
To ten desný rozvrat jest, čo česť vašu súži,
biľag tlačí zradcovstva, na potupu slúži.

Mdloby že ste liečivo, v pochybnostiach svetlo,
blýskavý znak prápora: kmeň by, čo je, chápal;
bránil bytia základy, poňal slávy zápal —
zášti vatráľ, sitna jho s putami sa stretlo,
proti vám sa splietlo.
Zanovitý odpor váš by zmalátnel, zúpel:
zhotovili tigrovia ťažkých útrap kúpeľ.

Že ste pásli hladomru, kultúru kde hlášu,
kŕmili múz lupeňom, vied, umenia listím;
vzdelania ať, šuvarmi krokom spejú istým,
rozvoju ať chrastiny, tepich lúčin kmášu:
vyhnať pardov z krážu —
zaburcoval ozrutný, neslýchaný víchor,
by omráčil vás, bačov, zástoj váš by stíchol.

Spustlým že ste náhončím robili vše výtky,
pre útisky, sápanie, žhavé rany hávu;
biednych že nad krivdou ste slzí liali riavu:
zbrinčal, scvedžal krvavý zášti paloš, britký,
určil osud bridký.
Zamkli ústa žaloby, vpratali vás besne
výstupnej do kazajky, šatlavy do plesne.

Vstrčili vás, predákov, smrdutej do diery,
kochajúc sa zámyslom: živel rojkov splasne.
V netečnosti, mĺkvote, hlivie národ žasne,
rozprsknú sa ovečky, vodcovia: pút sféry,
bez nádeje, viery…
Lež daromné zámery: údus kyjom, dýkou, —
zrnom sily množstva je mučených krv strýkov.

S Bohom! chrabrí rekovia, generáli vojny,
sústrasť, láska úprimných sprevádza vás v cellu.
Spasiteľ vás uchláchoľ, vlasti verní cieľu!
sošli príval žehnatby, potechy lúč kojný,
tok milosti hojný.
Po očistci Slovensko praotcov ať vzrastne.
zbrojou vašej námahy vzkvetu dôjde šťastne.

Dl. 12. IX. 1900