ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hnev hurtuje vo mne, bôľ preniká kosti,
rozhorčený duch môj
úzkostne žalostí.

Korbáč by som plietol, pik čo mydlí, láme,
a česal by sberbu,
jako Ježiš v chráme.

Hanba, večná hanba! Stupiť vieru otcov,
zbožňovať, hah, modly
vybíjaných svodcov!

Odhodiť statočnosť, svedomie do bôria;
k zaťatým liezť čriedam,
zbožný cit kde moria!

Hanba, večná hanba! K vôli márnym ziskom
opluť mater Cirkev,
hmoždiť ju poriskom!

Matičku, čo biednych kúpala vás v mlieku,
a milosti liala,
požehnania rieku!

Hanba, večná hanba! Nestrihá vám v srdci,
že ste pravdy skvúcej
mizernými škrtci?

Nemyká vás, švih snáď že sa zradcom chystá,
ktorí zášti s húfom
križovali Krista?

Hanba, večná hanba! Chcete kŕmiť peklá,
pliaga kde surovcov
tlumy knoši vzteklá?

Chcete šíriť nátlak, otrokov mdlých kŕdle?
Lahodiť tyranstvu,
čo na Boha drdle?

Zdĺžiť chcete súže, vzdychy, ston žalárov?
Pohanom pomáhať
v rútení oltárov?

Chcete, aby lož, klam, drancierstvo i bes, mam
škerily sa krivde,
rúhali sa vesnám?

Koľko duší máte, bašovstva priaznivci,
vernými že diabla
nuríte myslivci?

Ktože vás posilní, keď vklope smrť istá?
Kto pozdvihne k hviezdam?
Nepriatelia Krista?

No, Judáši, choďte, choďte svojou hradskou!
zdrobíme i bez vás
lúpežných bánd mackov.

Nebudeme rabmi na veky v sĺz láve!
Boh a ľudu nával
dopomôžu k sláve.

Dl. 2. XI. 1894