ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoc v bájach najsť len trati blaha, šťastie,
chýr slávy v krušných spomienkach dlie nám;
hoc v hrudi horkosť, kopa súžby, strasť je,
sa zármutkom chvie svätocitu chrám:
nezúfam, úfam, žulovieru mám!
Sirôtok Otca milosrdie vzrastie.
Rozprestrie krýdla trpným nad ľudom,
požehná túžbam, snažbe aj trudom.

Včuľ v trýzni želiez, jarma lkáme ešte,
petrovských potvôr teskní otroci.
Nás jedom kúšu ostré zuby, kliešte
ohavných príšer temnej polnoci.
No vzhliadne Pánboh, skytne pomoci:
kat nesmie zúriť: dávte luzu, režte!
V prach padne pantok, obruč, kyj vraha,
zabronie zára úľavy drahá.

Sme posial korisť úpiaca žalárov,
nám chlebom krivda, nápojom je blen.
Vel, kormidlo, vzkaz, berla, chtíč Tatárov,
česť, ctnosť omdlieva, rozkoš logá plen.
No skape klam, šud, brudný hnisu hlien!
Boh náš vzburáca hromy hnevu, károu
omráči zhubcov, srazí zlosti ruch:
v nivách, pahorkoch svieži zveje vzduch.

Zavíta vesna, svitnú biede sviatky,
hmyr tešný vzprúdi grúňom, údolom.
Sa v priepasť srúti saňa hrôzy zpiatky,
sa roznieti duch plesu plápolom,
radosti výbuch zvíri kolkolom…
Oj, vznikne väzňom víťazstva hod sladký!
Zakrsnú borby, zkazu vezme svár,
hej! objasní sa chmúrna zeme tvár.

Zahodia smútok staré, dumné Tatry,
Váh bystrý zhučí, Nitra zjačí, Hron.
Sa v štítoch zjatria žertiev hojné vatry,
rozlieva hlahol vďačný chrámu zvon:
po horách, dolách nadšenosti tón!
Hej, oko rabstva divnú zmenu spatrí.
Vzplá v srdciach láska, vzkvitnú nádeje,
v šat nevšedný sa svornosť odeje.

Sa zrodí voľnosť, upevnia sa práva
tyranstva lútkam, tvorom veškerým.
Zaujme prestol šľachetnosti správa,
potupným bitá hajnom panterím.
Oj, blyskne biede, verím, ah, verím!
tá síl, statnosti, mravov, rázu sláva.
Sa rozptýlia hmly, umknú nehody,
zažiari slnce zlatej slobody.

Zažiari slnce!… Nesmie kruté peklo
na rumoch dobra stvárať orgie!
Nesmie urputných duchov peleš vzteklo
dav millionov ťať, sápať, hrýzť šije!
Ľud nesmú zožrať kliatby beštie,
hej, z očú sĺz mu more už vytieklo.
Rod, v krížoch, mukách zbožne znavší žiť,
ej, nesmie, nesmie zatratený byť!

Ej, nesmie, nesmie pravdy zhranieť krása,
stáť setný^[30] musí kol Siona múr!
Ukájať musí žhavé žiadby spása,
dmúť umeniam sa, vedám holdu kúr!
Dus, tlak daromný, záštnych práca múr!
Moc svetlá musí, Boh čo šíri, hlása,
tmovládu odňať pliagam jašterím — —
Prísť musí spása! Ja verím, verím.

Dl. 25. XI. 1897