ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z poníženia poroby sliedim Tvoju ríšu,
slzavými zrakami hľadám trónu výšu.
Otváram Ti útroby veselej nie slasti,
nabrzglého náreku, ponosnej len strasti.
Žalujem Ti, Pane náš, úzkob šerý smútok,
nenávisti kúrňavy, čierny švihov útok.

Pozri okom ľútostným vrstvy ľudu svojho:
jaké vláči žernovy, jaké tlačí ho jho.
Nemá zlevy, odfuku, potechy nie v jarme,
každý ďas ho ochmáli, každý čert mu charme.^[31]
Neblysnú mu červánky, blaženosti sláva,
umarený vzdychá len, v mori bôľu pláva.

Dals’ mu vtipu bohatosť, vzácné umu hrivny,
myslením by vynikal, vážený bol, vplyvný.
Velebí ho obratnosť, pilná chváli práca,
jednak hynie mizinou, v horkosti sa ztráca.
A berie sa v nohy, ah! a fujazdí valne
z tisícročnej otčiny v cudzie svety, diaľné.

Uteká, hej, stále on. Nečudo však, Bože!
nad rodom tým varito iba kvíliť môže.
Nemá umien palácov, osvety nie chrámov,
zkiaď by cestou pokročil vzdelanosti priamou,
a zotriasal prachu tiaž a uvoľnil kúpeľ…
Prchá, prchá úhrnom, čože by tu zúpel?

Uteká, hej, húfami. Veď viď, jak ho sáču,
krivda, tvrdé útisky za vlasy ho kváču.
Jakoby bol nestvora, vyvrhľov terč, méta:
posmech, ústrk, hanoba, potupa ním zmieta.
Kazári a šovíni, spustlí renegáti —
všetko po ňom vozí sa, večne na ňom mláti.

Uteká, hej, úžasne. Veď hoc dals’ mu práva,
cit a voľnosť svedomia, vieš, čo sa s ním stáva.
Zákona niet, pravdy niet, spravodlivej ctnosti,
výhod, výsad slobody zvrhlý kat ho zhostí.
A keď súžbou skríkne aj, muky režú, páru:
nenasýtne pažráky žalárov ho skáru.

Tak reč, mocný Hospodin, čos’ mu skytol žitie,
trpkosti keď kupa len celé jeho bytie?
Prečos’ poprial mluvy mu sladkozvukej poklad,
keď na ňu štve, slince ras, nastýka ju do klád?
Voňavý nač dym svätýň, obrad, hymny, viera,
velekňazov čakan keď dôstoj oviec stiera?

Veď si na to poslal nám apoštolov, hádam,
milostí by, spasenia poistili stádam?
A, hľa, Tvoji zvestovia, beda, v čom sa shodli:
obľubujú závratnosf, vzývajú, ah, modly.
Holubiemu národu, horlivým Slovákom,
rozrývajú záhrenie havraním zobákom.

Nuž objasni, Bože náš, zkiaď tá hrozná kára,
lopôt, bied i krížov čo toľký rováš čiara?
Náhody to kliatba vraj, osudnej sľah zlosti,
za priestupky pokuta Tvojej prchlivosti?
Nehĺbam, ni nepátram, ké nás viny kmášu:
radovať veď jest sa nám s Tebou, Messiášu!

Prišiels’, áno zavítals’, Messiášu ľúby!
Uchláchoľ nuž biedny nám, tyranom znič trúby!
Pomôž, zahoj, nakŕm nás, udeľ lásky, mieru,
požehnania, dobroty svrchovanú mieru.
Pozdvihni nás, posilni, povznes chudý národ,
zúbožených Slovákov povýš z níže chmárot!

A oni Ti s valachmi, Betlehema bačmi,
slúžiť vrúcne sľubujú, zbožnejšie i väčšmi.
A s mudrcmi, kráľami venujú Ti drahno:
zlata, myrhy, kadidla z povďačnosti prajno.
A budú žiť s Tebou vždy na pahorkoch pásem,
ak ich zbavíš otroctva, zaplesá ver tá zem!

K N M. 24. XI. 1902