ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože, Bože večný, v láske nekonečný!
nedovoľže biču svojmu
švihotať po nás.
Komu jako stačné, velebí Ťa vďačne,
neuráža božstva pojmu,
dá Ti pocty hlas.

My, baránky dobré, nechceme žiť vo pre,
s priateľom či protivníkom
kľud želáme mať.
V strasti, tlaku, kríži sbor náš hlavu sníži,
nevniká krik, nie hurt k sníkom,
v pokoji smie spať.

Trápi nás, pne síce, horí hruď i líce,
že krutánstvo vieru Krista
neprestáva biť.
No slabí v boj nejdú, trieť, trieť musia biedu,
a si mívať: pán tak hvízda,
tak to musí byť!

Vieme, múry chrámu jako zhubci lámu,
jaká hrmí proti zvestom
kliatby, besu reč.
Radšie však vidíme v hlavniach oltár, v dýme,
jako by sme s vzbury chrestom
zdvihli broja meč.

Stony žiaľu, bôľa nesie trúchla vôľa —
Nuž kto zdolie zrutnej vláde?
nás nenadchne chuť!
Plač i vzdych lne v súži, duch však trpí, túži —
radšie drepieť v kútku dakde,
nežli pomstu kuť.

V duši bije klingot, z temníc okôv brinkot,
hrdinov kam pravdy súril
neprávosti mih.
Bránili česť, práva, by nám svitla sláva…
Kto by tamvou pre nich zúril,
keď nevyrve ich?

Vresk čuť, hody, smiechy u tyrana viechy…
My klam, krivdu, modré vráže
porúčame vhor.
Pán nech slyší prosbu, sošle svoju hrozbu,
nech obmäkčí, dav čo kmáše,
ukrutnice chór.

Splašené my ovce, lós kým určí, čo chce,
nám neoškrie vlas.
modlíme sa pri kozúbku —
Chrabrý ľud, moc výšin poteší nás inším…
Bračekovci, držte húbku,
nekarhajte nás!

Dl. 3. IV. 1896