ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože, Bože, tak mi čudno,
ciepkam,^[19] blúdim v nevôli.
V mysli mračno, v duši trudno,
srdce, srdce ma bolí.

Čo to z chvíle sa uliahne?
Strach ma berie, ľak myká.
Radosť brostí^[20] listvu drahne
a či žalosť veliká?

Vyhne-li tma slnka svetlu,
lož prepichne pravdy meč?
Neprávosť či vzchytí metlu,
zvíťazí vraj falši reč?

Ohlušia nás búrky, blesky,
zhltne kalný rieky prúd?
Či sa schýli Pán nebeský
a odstráni hrozný prút?

Pozdvihne sa zbožná viera,
či ju tyran porazí?
Slobody slasť nám vyviera,
štrng či zbrinká reťazí?

Pominú-li smutné nárky,
oslávia sa svätyne?
Smrť či veští: Styka jarky?
Duch kresťanstva zahynie?

Raj, blesk má svet antikrista,
v plančí umrie Pán Ježiš…?
Ah, čo blúzniš, duša hmlistá?
Ah, čo žvatleš, čo hrešíš?

Zlosť bár soptí, dravec sa drie,
Lucifer hoc lup hľadá;
nepustí tlum za záňadrie
úlisného si hada.

Ľud má chrámy, cestu Krista,
v tom sa teší, raduje.
Beda! vziať to kto sa chystá,
ľud môj smrť mu zhotuje.

Ľud môj vrúcny, ľud môj dobrý
chce, by skvel sa v sláve kríž.
Preto čujte, zbojstva obri:
musí vyhrať Pán Ježíš!

Musí klesnúť, čo je podlé,
musí skapať zhubný blud!
Závrh, závrh nemej modle!
Povznesie sa verný ľud!

Dl. 14. XII. 1895