ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenskí viťúzi, vytrite si fúzy!
Chceli ste rvať liberálov,
poroztrieskať krmný válov,
obstrihli sme vás, hej zuby ceria múzy.

Potuteľní sysli, čo si to vraj myslí!
Starostlivej štátu vláde
frčky hádzať, šprihať v riade —
Ej, bude to podiel nábrzlý, či kyslý!

Mizerné bagáže, ktože vám to káže?
Môžte brúkať, revať, darmo,
povlečiete hoviad jarmo,
čo vám našich berla s hrvoľami sviaže.

Paskudné vy zverstvá, zaslúžilé zderstvá!
Chystajú sa vám korbáče,
tie budú prať, hej ináče!
Uvidíme, v sršňoch aké city sčerstvia.

Falošní handrári, prefíkaní sklári!
Okúsite veľkopiatku
príkrosť pôstov, psov tridsiatku —
Dôjdete, drotári, prv-neskôr na máry!

Musíte vydochnúť, lebo aspoň skromnúť!
Musíte nám lízať hnáty,
pätu ľúbať, fľok^[15] prekliaty!
Načim vás, krutáni, obuškami zohnúť.

Mali ste moc, práva, fuč je vaša sláva!
Nechceli ste s nami kyklať,
mneli ste nás hlasmi zviklať —
Premoženým čvargám šípie bují, tráva.

Nač kudlošstvu právo, keď ho vedie brávo?
Nech len drhne, ťarchy znáša,
preslulým nám nevykáša,
hubu drží zamklú, zlosti nedá v javo.

Nač padúchom volba? Koralice holba!
Nech vňať chlepcú, gance, hlúby,
nemastný bôb, švábku z trúby,
a sa tešia v kútku: nehafrí^[16] ich kolba.

Nač buričstvo? Krachne! Žrecov sprostosť páchne!
Maďarský boh, čestný tátoš,
garabancov svätý rákoš
občanov neskníše dôverných nám drahne.

Nač pradedov handry, mŕtvenie sa, kantry?
Voľný sobáš, voľné božstvo,
čaru žienok žiada množstvo —
Nač ten sprelý camfor? Chvála, kto ho skántri.

Staré časy miznú, nové módy kysnú…
Noš, pudlári, v lesklé bôty!
načim spievať vrchných nóty,
načim holdov úklon ministerstva písmu!

Načim vám vyť, psiská, jako korma píska,
v tancoch kreskať s úradníkmi,
s okrúžlanci, hazafíkmi,
nie ako vám hláše kňaz dogmárov nízka.

Musíte doista nevšimnúť si Krista!
Nenie s klubom v styku úzkom,
proti pánskym brojí kúskom —
Liberalcov pravda musí svietiť čistá!

Musíte vo stáde chvály žičiť vláde!
Čo by vám kto pásy vrážil,
na chrbáte brvná vážil,
nesloboda vládu — hoc i klky pradie.

Musíte jej v tôni luhov stavať tróny;
vznešenú na tvár naďúgať,
každé miesto hneď ofúkať,
drahocenné žitia venovať jej tóny.

Lebo vlády všetko: dáma, muž i decko.
Ona vám boh, ona pápež,
čím kde cieli, chlp! Nechápeš,
zodieraj len údy a plné drž vrecko!

Ona slasti pitné, pretvoriace, sytné.
S ňou raj zemský, kvetov parky,
bez nej kvilné kňučia nárky —
Mamelukom stáva — až naveky v sitne!

Dl. 8. VIII. 1895