ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ah, nehodná trstina, nevďačnosti zástup!
čože ma tak opúšťaš, Spasiteľa svojho?
Ja som ťa vždy miloval, ako Zákon píše,
ztratenej ti vydobyl triumf nebies ríše,
a ty slúchaš bludárov: kresťanskosti ráz tup!
ty bodákom paratíš v otvor boku môjho?

Triatridsať cez rokov pracoval som pilne,
paril som sa, unoval, krivdy znášal, biedy.
Ináč duše tvojej kvet nepriaznivý démon
do priepasti, do žhavej, uchytil by, viem, on.
A ty podvod očúvaš, vaby kmínov mylné?
šarapatiť nechávaš zjedné zlosti čriedy?

Takže mi, ah, za plameň vrelej splácaš lásky
od chudobných od jasieľ do potupy kríža?
Dal som seba zavraždiť, vycedil krv drahnú,
by som tebe poistil rozkoš nadhviezd zjavnú.
a ty si to nevšímaš, keď mi sádžu fľasky?
a ty nič vraj necítiš, keď mi kati blížia?

Nebolí ťa osrdie, nepáre ti kostí,
že na poklad, viery zdroj, chráka ti nepriateľ?
Dokiaľ budeš pohliadať na treštidlá chladno,
až s telom i dušu ti sotia pekiel na dno?
Nepopchne ťa ku vzbure, duch že môj žalostí?
že matičku cirkev, hľa, smútku halí fátel?

Ah, povstaňže razky už z netečnoti k skutku,
nedaj, nedaj potokom sĺz mojich tiecť darmo!
Nenechávaj ladom hniť síl hrdinských víchry,
v zmužilosti čoby prám zrobily skon príkry.
Nevyčkávaj, hrôzy voj zakrnie vraj v kútku,
s krku samo cupne to hamižné ti jarmo!

Vyznaj už raz pred svetom, že si mojím stádom,
a nie mdlivým otrokom lúpežníckej bandy.
Ukáž; sám chceš, a keď chceš, práv svedomia chrámu
drsné pluky lotrovské nevyjmú z dúš rámu!
Obkľúč prápor velebný, krásny môj čo má dom,
rúb mizerných skeptikov epikurskej randy.

Opovrhneš, dosvedč mi, zlata, striebra trúby,
nies’ potomkom hrabivým^[18] zrádneho Judáša!
V hrudi tvojej, na javo! lichej zkazy nenie,
svety svetov prevýši: Ježiš, raja chcenie!
Čo je obrad: pozdvihne, pravda sa ti ľúbi,
myseľ tvoja, rozum tvoj k oblakom sa vznáša.

Kto mne horkú núka žlč, tvoj aj život sráňa,
kto mňa drúkom ovalí, ten aj teba sekne.
Židia na mňa frskajú, teba lúpia stáli;
zednári ma hrdúsia, teba trávia chvály.
Farizejcov ledakto, tigrov, pardov páňa:
najradšie by videli obidvoch na plekne.

Smutné vetry lomcujú, hnedé mračná tiahnu,
hodina sa potýčky, rozhodu boj chystá!
Do zbraní, haj! ovečky, váha ste nám váhe,
nedovoľte vláčiť ma nových múk po dráhe!
Nedovoľte sverepých saducejov hajnu:
Výkupiteľ aby váš znov sa trápil zista.

Poslal som vám hrdinov, starostlivých otcov,
pásmy o nich šinie sa horlivosti zpráva.
Obstáňte, haj, srdnatí, zástavy ich biele,
Boha čo i človeka vedné bránia ciele!
Pod nimi, hej, zmrvíte bezočivých škodcov:
bude váš to blahobyt, moja bude sláva!

Dl. 14. XII. 1895