Proti prúdu
Autor: Dlhomír Poľský
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Katarína Maljarová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová
Tak mi srdce sviera, tak mi srdce kvíli,
skormútený rod môj, v tejto psoty chvíli!
Žalujú sa viesky, horekujú pláne —
Bože môj, Pane môj! hnev Tvoj v každom láne.
Vzdych za vzdychom liece, sron i zármut vzbúdza.
Ah, tie stvory štúple mrzká hryzie núdza!
Pečovaly stále, sťa tie pilné včelky,
hej! a skromné úle prázdné skoro celky.
Hrdlovaly ťažko od svitu do temna,
hustý potu cícer hruda pila zemná;
s bodrou mysľou pôdu obrábaly, šumne —
a holota v sýpkach a nahota v humne.
Pozierajú sem-tam po tom poli žiaľnom,
Vyschol súcit, nežnosť, skrehla činov láska,
darmo tesklí Rút si, v strnisku niet kláska.
Márne biedač jastrí,[29] hlad ju morí drahno,
so stolov by hojných občerstvili ľahno.
Ľudskosti pes viac má, pes jej rany líže,
sverepá zlosť, pýcha nové kladie kríže.
Surový bes, planstvo, pachtom, hlce slávu,
nevšimne si núdze, bôľnych údov hávu;
ľutej pomsty zurval v šarláte sa rehce;
nech sa svíja červiak, čo rabom byť nechce.
Vztýčila sa sedľač, priekorný fľok, nízky,
nech sa kaja pôstom, znáša bič a stisky!
Nech vidí, že nič je, handra, lichá podnož,
húževnatá zver, sber, pod kyj hodna, pod nôž.
Nech si vgniavi v modzgy: zákon, právo — páni,
korbáč tepe chatru, čo si rovnosť bráni!
Burič, padúch, zradca, svobodu kto žiada,
rozmliaždiť ho vantou, bo len spikle spriada!
Povstalú pre otroč úľavy niet nikde,
nech ju zjedá súžba, nech krváca v krivde!
Kal nech blenu chlípe v zúfalosti bôli,
tyranstvu keď krepčiť nehodlá po vôli.
Otče, ah, nebeský! je pod slnkom miesto,
trpkejší kde nátlak, bezprávia škrt jesto?
Jest kde v prahôr kúte spustlejší hlas trúby,
millionov čo trýzňou, zúrením sa chlúbi?
Hýri inde kliatba, hlbšia zášť i závisť,
pod jej berlou vrstva šľachetných v zmar má vyjsť?
V národoch jest národ, čo by dlhšie zúpel,
a z výronu útrap väčší tvoril kúpeľ?
Bože, Bože pravdy! bdeješ okom prísnym,
položiš raz hrádzu búrnym valom, slizným?
A či váhaš hriechu trestné priemy strúhať?
i napokon právam a cti dáš sa rúhať?
I na ďalej lotrom šťastie kuje hámor,
vilnosti park dužie, kupou kypí mámor?
Pre mdlé česti stádo niet parútky slasti,
iba večný úpad, iba večné strasti?…
Odpusť, Pane, záchvat, nejdem blúzniť, škamrať,
na veľumu plány smeti trúsiť, chamraď.
Čo Ty mieniš: múdre; čo Ty robíš: dobré;
nezlomia ho víchry, kto sa k Tebe opre!
Nezahynie ľud môj, lebo verí výši,
a chytil sa kríža a Tebou sa pýši;
a žížni a lačnie a drží sa svídu — — —
Minie doba trampôt, lepšie časy prijdú.
Dl. 23. XI. 1897
O autorovi
Dlhomír Poľský
príslušník tzv. básnickej medzigenerácie, autor lyrických básní s ľúbostnou, prírodnou a náboženskou tématikou
Galéria obrázkov
Obrázok
