ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, Slováci, tvrdá núdza
žhavé sádže nám rany!
Uzkosť, súžba sa zobúdza,
hľaďme už raz obrany!

Večitému nebies Pánu
všetci slávne prisaháme:
Kto do krčmy hľadá bránu,
zdravý z krčmy nevychráme.

Kvitnul nám háj, stráne, roľky,
dedičný grúň, zvučný les.
V rúbaniach sa pásly volky —
komu dužie všetko dnes?

Kto si voľká na legátke
s tlstým bampľom, s vislým pyskom?
Kto ovocie chrumká sladké —
Oh, vy otroč v stave nízkom!

Mávali sme hojnosť v humne,
krmu, trávy dostatok…
Cudzincov dnes lúky šumné,
chamrdákov je statok.

Všetko, všetko pošlo v diably
za krčiažky toho šámu!
Zlaté klasy, škvarky, tably
do židovho vliezly krámu.

Bývali sme hospodári,
požehnaní úrodou.
Včuľ na našom kto figliari?
Duch špinavstva, podvodov!

Prefíkanstvo nešeredné
zaujalo luhy, polia:
sluha stone, gazdík redne…
Ah, té ztraty bolia, bolia!

Konali sme orby, siatby
v hluku piesní, veselo;
bremená včuľ biedy, kliatby
dušu moria nám, telo…

Večitému nebies Pánu
spolne, svorne prísaháme:
opovrh buď fľaši, čbánu,
pijatyke pokoj dáme!

Vážna miernosť, Krista láska,
vľúdnosť žila prv s nami;
prišelcov päsť nás včuľ fľaská,
sáče nás kmín do jamy.

Nepokoj, pik, žltá závisť
rozhorčuje útrap viesku.
Hašterenie, svád nenávisť
v šialenosti dupká vresku.

Ctili sme si mravnosť, vieru,
drahý poklad života.
Čert včiľ kňazov špiní sféru,
lotor chrám, kríž rozkotá.

Zbledol, zmizol výšin zákon,
človek brodí v neprávosti.
Čo ho trestu pacneš hákom,
len po hriechoch vláči kosti.

Čo sme boli, čo sme dneska?
zúboženci, hoferi.
Vyssatý dav, suchá trieska,
smutná obeť úžery.

Camfor, capart lengá s údov,
rob a der sa v inom pásme!
Rodinný krb zameň s búdou —
parobok sme, holota sme.

Dá však Boh náš, dobrý, veľký:
zotaví sa psotný ľud.
Zocelíme vôľu ceľky,
zanecháme škodný blud…

Večitému nebies Pánu
do jedného prísaháme:
Nevstúpime zhúb do stánu,
nehynieme v Šlojmov cháme.

Dl. 12. II. 1897