ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad mrtvosťou ľudu môjho
trúchli, kvíli duša smutná.
Žiaľu žalmy plače lutna:
Bože dobrý!
vzkries hluchý rod, v práci spoj ho!

Horlia, budia ctní pastieri,
zdroj síl určia, bujné paše;
ať kmeň chlípa, zmužnosť kmáše —
Ah! v netečnom
nieto chuti, v blaho viery.

Znáša súžby, šľahy, nože,
zadubený, nemý, tupý;
ač, keď tyran tupí, lúpi,
bolí, škrie ho!
Brániť však sa nedajbože.

Nezná vzňatia, nie hrdosti,
sebaváhy, povedomia.
Keď ho sápu, krivdy lomia,
ah, nešťastník!
drží chrbát, chudé kosti.

Nedbá na zdvih, vývoj, svetlo,
čaši len kal pije horký;
žmolí tvrdé biedy kôrky,
a sa mykne,
keď ho mrská kyj, pometlo.

Nedbá na boj za česť, práva,
pohyb voľný, svobodienku.
Cnie len útrap vo výklenku:
nechce vedieť,
čo je borba, chrabrosť, sláva.

Pokiaľ, hej, to trvá ešte,
tá malátnosť, tá lieň, pokiaľ?
Roztrep, ah, ten trpký pokál!
Tepaná množ,
zdrť raz klady, kyky, kliešte!

Oh, vstaň, Slovač, z ľahostaju,
chyť meč pravdy, rúb zlosť kármo!
Zvidíš, praskne rabstva jarmo,
zkúsiš, mdlý ľud,
lepšej doby vlajky zvlajú!

Dl. 23. IX. 1900