ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odznel tvrdý súdu výrok,
život skončí nešťastný rok,
s potupou ho zahrabú.
Sovy hučia, vlci skučia,
divé vetrov spevy zvučia
k ukrutníka pohrabu.

Nech sa ztratí, v tmy zapadne,
pekiel nech sa svíja na dne
ďas podlého tyrana!
Pre násilie, zbojstvá, vraždy
nech sa trápi, súži navždy
besnosť bôľom páraná!

V dieľke, šírke, čo sa mi strie,
kde zajastrí oko bystré:
zhuba, zkaza, rumy len.
Žiáľné vzdychy, tupé city,
duch kresťanstva polozbitý —
v srdciach zármut, horký blen.

Voľnosť duše, zbožná viera
v kliatbe ťažkých pút vymiera,
pleso slzí lúdi nám.
Vrúcnosť pohan borí besne,
v horách, dolách stonú tiesne,
poškvrnený svätý chrám.

Zhumpľovaná Krista sláva,
pošliapané cirkvi práva,
zvelebený diabla blud.
Kríža ožiar, zákon čistý,
rovnú má česť s talmudisty,
utlačený Boha ľud.

Pečať krstu, večná váha,
k vôli židom odopriaha,
stav manželstva zhyzdený.
Vzorný kresťan: biedny otrok,
planých k raju vedie pokrok,
laganov sú odmeny.

Pravda kvíli, lož sa chechce,
hruď čo žiada, mego nechce,
nevinnosť mdlie v reťazi.
Lúpežníkom ruže kvitnú,
statočným strom žitia vytnú,
ctnosť klesá, hriech víťazí.

Čierne moci, zlosynovia
výšam tančia, nízkych lovia,
krivdy trúsia, množstvo rán.
Žobrač hynie, vláda rastie,
k neprávostiam letí šťastie,
sťa ku vrahu kormorán.

Bože dobrý, milosrdný,
dokiaľ trvá osud škrtný
grúňom, hájom, dolinám?…
Hah! už tlčie tú dvanástu,
starec zgrgnul, jum u nás tu!…
Kiežby bol, haj, prajný nám!

Dl. 22. XII. 1895