ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neškerte sa, zlobci, nepučte sa veľmi,
že mi ducha skmášu neprávosti šelmy,
že mi brko zničia.
Nech ma sáču drábi, ľutí rvú biričia,
nehodlám, hej, s pravdy kreskať mučiteľmi!

Poľujte na piesne, hromy srdca, tiesne,
soťte ma žalárov zádusnej do plesne,
kynožte ma kyjmi!
Žhavých nech rán bôle sú mi denné príjmy:
posvätný hnev lýry potupno nesklesne!

Ako mi, ah, zamĺknuť, vidiac slzy, biedu,
sekutných^[23] tatárov plytvajúcu čriedu,
panovného kmína?
Oj, nezamrie spev môj, čo hneď schrapští mína,
čo ma v divej vášni iskry mluna prejdu.

Ako mi, ah, stíchnuť, keď na rumoch česti
spupný tyran dráhu k hodnostiam si klestí,
slávy pletie vence?
Nech ma hryzú tigri, jedom štípu štence,
nezaniknú zvučné trúby mojej zvesti!

Ako zamknúť ústa, šľachetná keď práca
pod obuchmi zbojstva, v hrdzi pút krváca,
keď nás drtí jarmo?
Tantušte ma, škvarte, vzlety citov, darmo!
skrivodlivých súdov nemienia ver báť sa.

Neľakám sa pomsty platených pilátov,
nezdesí ma ortieľ krutej luzy klátov,
závor temníc, svízle.
Vykľuvaní orli rozčúlenej mysle
víchrami sa stretnú s pliagou ľudí kliatou.

Bystrí bojov orli, plody duše búry,
prerazia cez klenbu, tlsté, vlhké múry
väzňovho ovzdušia.
Sberú, vzmužia junstvo, nech vypáli, rušia
zatokániť hydru, otčinou čo zúri.

Shrnú tlumy chrabrých proti zkaze vlasti,
proti lúpežníkom, otcom úzkob, strastí,
očistia škvŕn rieku.
Zotavia otroctvo, šrámom skytnú lieku,
žalostným baránkom techy načrú, slasti.

Neškľabte sa, diabli, nebubnujte včasne,
že mi v chlade trestníc oheň nútra zhasne,
že ma trýzne zničia.
Parom vezme chánov, pominú biričia;
voľne budú lietať smelé moje básne!

Dl. 24. VIII. 1896