ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože môj, Pane môj, čože nám to strúžu?
Či vari svet blaznie, slasť či máme dúžu?
Náramné či šťastie, čo sa nám to chystá?
Sprhlou azda handrou zákon Pána Krista?

Roľníci my biedni, nebesám vždy verní,
čože nás to rmútia zjašenci tí berní?
Prečo nám koristia spevy grúňov, báje?
strmých skál povesti, šumno zvučné háje?

Tvrdé dane, ráty splácame im husto,
mimo citov zbožných sotvy zbýva sústo.
Junákov udatných pestujeme vlasti, —
prečo do nás hádžu bôľne hrotov strasti?

Tiché slzy ronia vŕšky, rúbaň pniská,
v tôňach duba ovčiar kvilné nóty píska.
Čože tí padúsi šliapu ňádra besne,
pokoj rušia chyžiek, jarosť hôrnej piesne?

Chudobných nás ľuďkov bohatstvom je viera,
čože nám jej skvosty drsný pazúr zdiera?
Prečo na sviatosti hrubý obuch mieri,
o milosť donáša synov, mladé dcéry?

Spasiteľ či mĺkve nechal dušiam Písmo,
zemská že ho pýcha zatracuje prísno?
zbytočnou či už nám stará pomoc Božia,
pochabé keď vrstvy hroznú smrť jej hromžia?

Či Uhorska hanbou, núdzou rody spustnú,
česť že dajú krížu, srdečnú i ústnu?
Či do výšin slávy, v nebo vzletia tretie,
práporom že Bála korma brečtan pletie?

Šialenosť nech bludná, jak zver sa hoc uzlí,
rokuje nech párik s civilnými kúzly:
my Boha, my cirkev, my oltáre máme,
my sobáš hľadáme v Ježišovom chráme.

Streštencov ať ondie cigánsky hoc vajda,
slúžny, rychtár, hlásnik, zašípaný rajda!
Vrbová nám húžva neumožní sňatku, —
posvätnou nám štólou chvíľu spravia sladkú!

Šviháka nech, frndu, zvetralé dúm kráže,
Tarkoša sťa, Friškú, lásky čas len viaže!
Nás nezvráti návrh, svojvoľnosti sídlo,
čo sjednotil Boh sám, nerozpáre šidlo.

Dedictva po predkoch, velebnosti práva,
nedáme, by zhltla profánnosti správa!
Kresťanské manželstvo, dôstojnosťou krásne;
Kto sa s päsťou blíži, žiara tomu zhasne!

Slobodu svedomia, obyčaje dávne,
zvyky, mravnosť, ctnosti zachováme slávne!
Ať si zúria — búria hrmavice, blesky,
hrdinsky sa bráni Slováčik náš rezký!

Dl. 18. X. 1894