ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováčkovia rozmilí, ružencami spiatí,
prečože nám žičíte dokaličiť hnáty?
Prečože sa tak hneváte
na nás, herských liberálov,
so dňa na deň keď vraj máte
poľahobia dupný válov?
Jednako vás potľapká súcosť naša hladká,
radi si vás vidíme, jako deti matka.

Sťa ovečky za nami posiaľ ste vždy išli,
mrzko teraz vrčíte, jako hryzné vyžly.
Či vám vyschly lesov máje,
pre živého výšin Pánka!
Nádejí že sľubné háje
šliape nám, óh, vaša hánka?
Utíchnite, pokorní, nedujte sa zlosťou,
poceľujte s úľubou svätej kormy hosťov!

Sopmnite si, ľúbkovia, čo sa zem tá krúti,
nikdy Horniak: nepriateľ, inší vlády žrúti!
Príkladne vždy, jak hoviadko,
káru jej tak pyšno tisnul;
a život mu snadne, sladko,
jako číku v plese miznul.
Aj včuľ rozkoš ducha vám nemá hraníc, znáte,
čo len oko zabaží, všeho kopy máte.

Máte kŕdeľ ministrov, starostlivých otcov,
svetla, vzkvetu, zveľatku osvietených vodcov.
Človečenstvo vlasti husté
v riavach mlieka, v mede kúpu;
a po štedrej spásy spúste
v radovankách s ním sa húpu.
Modlite sa ver za nich, Slováčkovia bystrí,
čože by len bolo z vás? Kosti azda, mízdry.

Na potechu slúžia vám ablegáti veľmi,
beda, beda zločincom, čo vás tuchlia, šelmy!
Voľnosť výsad, právo bránia,
zúrodňujú rúbaň, pláne;
malebného zábav stránia
privádzajú k čarobráne.
Zaskočte si: hip, hep, hop! v rozvírenýoh tancoch,
a výskajte: nech žijú v ožiarenia šiancoch!

Pozdrav šlachty županom, holdy skvelým pánom,
spravodlivým predsedom, bezúhonným chámom!
či sú v súdoch a či v diete,
v prospech váš sa derú, kmášu;
pri haluškách vy si dliete,
oni stuhlý chlieb drmášu.
A žeby ste naozaj plné mali misky:
ajhľa, nebies hojnosti rohy sú vám svisky.

Pokukajte vidieky, kdelen zrakom bdiete,
slúžneho i notára smrštenú tvár zriete.
Oh, tí skromní robotníci,
tie dušenky zlatovzácné!
Pot na čielci, bledosť v líci,
svaly snažné, žily prácné.
Čo by vám to prišlo vliecť, oni vlečú jarmá,
mlátia, kopú, vozia vám, a to všetko zdarma.

Oj, niet v ríši hrdinov, ako vy ste, mužia!
Kde len aké úrady, poctivým vám plužia.
Váš je šenkár, váš rychtárik,
váš sirotský, chytrý fiškál;
múdry lekár i pisárik,
exekútor, handrár, miškár.
Všetkým, všetkým vládnete, tak že bysťu! chasni,
čo vy máte, nemá sám ani kráľ ten jasný.

A žeby váš ples i jas v úplnej vrel miere,
dali sme vám slobodu k akejkoľvek viere.
Katolík si, pravý kresťan?
zajtra môžeš sluť kalvínom.
Schichli kožku, uč sa lestiam,
hneď si Turkom, či rabínom.
Spanilej tak výhody nikde veru nieto,
ba, keď chceš, nič nemusíš pravdou veriť, znie to.

A ten zákon ženitby, víťazstvo to čujné,
v tom sú vám len pôžitky, luhy idýll bujné!
Zvädlo rebro, žúri starká,
k fľaši, banke sa vám túli?
Hašterí sa, remže, harká,
frfre, trieska s jedom škúli?
Chytneš, kopneš čerta von, ropuchnačku šúru,
a privinieš k srdienku pipušienok fúru.

Matrikárov dôstojnosť, podchvostníci štátni,
v posvätnej mentieke s božskosťou na platni!
Tí ochotne ozaj skytnú
požehnania štôsy drahné;
na obidvoch takmer skydnú,
až batoh ten oboch nahne.
Blažený vraj páriček, ružové mu líčka
pokropila štetina maďarského strýčka.

Čo vám ešte schádza, čo? Horská vôňa hríba?
V pohodlí si hoviete, jako v Sitne svíba.
Máte vývin svojskej reči,
školy, obchod, fórum pevné;
jako kto chce, tak si škrečí,
svitok sa mu kadier nechne…
Nikde, nikde v svete tom nehudú tak dudkom,
ako v tieni Karpatov presmradeným ľudkom.

A za všetku láskavosť, náklonnosti priazne,
my, otcovská dobrota, určujeme rázne:
Buďte nám raz mäkší, dobrí,
neježte sa, bludní bratia!
Potláčajte rvy, rozopry,
neum, nesvor nech sa ztratia.
Zjašení ať kamžiari láry-fáry hlášu — —
Semka, ľúby rodu kvet! Blbci blbstvá pášu!

Odkopnite s úškľabom demagógov stránku,
zbláznených čo súka do pobehajov gánku.
Zavrhnite, národ božský,
mátožiace to čuridlo,
čo s črpákom, krpkou, plosky
búri, plaší sťa strašidlo!
Berte sa pod zástavu liberálnych sváčkov,
za pozvih, za kultúru zaujatých vtáčkov.

Pospiechajte k nám, hory, zátišia i grúne,
blýskavé dni utkvejú na valaskom rúne!
Biskupom, hľa, i fafákom
poberieme všecko, všecko.
Poslušným nám, hej, Slovákom
napcháme štrych, ranec, vrecko.
Budúže to časy, haj! mohutné keď Tatry
budú si po kaštieľoch voľkať, jak sa patrí!

Budúže to za časy, keď Uhorska viesky
samých mungov pošlú nám, jak aj občan mestský!
Bude nám to slušná sláva,
pohuľanky,^[17] hurhaj, vytie;
nádherne v čom plytve, pláva
mameľukov samobytie!
Bude nám to radosti neslýchanej žriedlo — —
Vivant, vivant muziky! pyjatika, jedlo!!!

Dl. 4. IX. 1895