ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[338]

(1)

Slávne národné zhromaždenie! (Čujme! Čujme! Na stôl hore! — Rečník vstane na stôl.) Čas náš, v ktorom úlohe svojej zodpovedať máme, okolnosťami našimi tak nakrátko nám je vymeraný, že si za povinnosť pokladám bez ďalších úvodov a okolkov zrovna pristúpiť k veci samej.

Slávne národné zhromaždenie! Ako v minulom století oslobodenie človeka spod jarma otrockého, inštitúciami feudálnymi naň uvaleného, odrazu ožiarilo obzor národov európskych svetlom novým, takže následkom žiary tej skoro nebolo národa, ktorý by rovnoprávnosť osobnú do zákonov svojich nebol prijal, tak za časov našich idea rovnoprávnosti národnej zajasala sa na obzore národov európskych a podobá sa teraz slncu, ktoré len slepý nevidí, ktoré len mŕtveho neobživuje.

Pozrime na Taliansko. Udalosti, teraz dva roky na rovinách pádskych prihodivšie sa, zvestujú nám víťazstvo národností nad onou legitimnosťou európskou, ktorá sťa kliatba nejaká na spoločnom dedičstve, t. j. na slobode spočívala a prirodzený ich vývin nemožným činila. Pozrime od ostrovov Jónskych cez nábrežia adriatické, cez poriečia Dunaja na Vislu, ba hen za Niemen — i tam vidíme, že tá istá idea víťazne bojuje proti oným zastaralým formám, v ktorých človečenstvo dosiaľ väzilo. Podívajme sa do duší vlastných, i tam pozorujeme, že tá istá idea magickým spôsobom čarodejnú moc svoju prevádza, hľadajúc najskôr hrdinov svojich medzi potlačenými — medzi nami potlačenými, povedám — ktorých pravda dosiaľ zobrala u dvier, kým krivda v odeve zákonitosti hodovala za stolom! (Tak je!)

Keď hovorím o nás a o pravde našej, o zákonitosti a krivde našej, prajem si nadovšetko, aby som k nedorozumeniu príčinu nedal. Zákonitosť môže byť obsahom práva v živote skutočnom cíteného, prirodzeného, mravného, pokoj a blaho ľudstva so sebou nesúceho, môže ale byť aj obsahom krivdy a bezprávia, z práva pästného, zo všetkých sedem smrteľných hriechov pochádzajúceho.

Zákonitosť tá, ktorá štátoprávne pomery vlasti našej k vysokej vláde určuje a tak prirodzené a z potrieb života vyrastené práva naše oproti snahám absolutizmu zabezpečuje, vždy nájde v nás hotových na svoju obranu zástupcov. Zákonitosť ale tá, ktorá nás vo vzťahu medzinárodnom svojvôli Nemcov vystavovala (hluk), zákonitosť tá, ktorá nás teraz zasa svojvôli susedov našich Maďarov vystavuje, ktorá národnosť našu nielen neuznáva, ba práve nás za korisť susedom našim podáva, ktorá teda z ohľadu národnosti nie je obsahom práva, ale naopak, obsahom bezprávia nášho, táto zákonitosť nech nikdy neráta na uznanie naše, nech nikdy neráta na to, že my jej kvôli hotoví budeme samovraždy sa dopustiť.

Národnosť je sebapovedomý život národa ako osoby človečenstva; ona nemenej je právom naším, ako právom života; ona ako právo života s nami sa zrodila, nikto nemôže nám ju dať, nikto nemôže byť oprávnený nám ju odoberať. (Tak je!)

Najväčší a najzaslúžilejší mužovia vlasti našej uznávajú svätosť práva tohoto, ich heslom je rovnoprávnosť národná, oni sami už dosiaľ zatracujúci výrok vyniesli nad onou zákonitosťou, ktorá sa so svätým týmto právom nezrovnáva.

Nie dosť ale je zrušiť neprávosť; potreba je určiť podobu, v ktorej právo o živote občianskom dôstojným a užívaným stať sa má; a my vznešeným vlastencom našim, ktorí ťažkú prácu zákonodarstva teraz pod sebou majú, vyvedenie úlohy ich len usnadníme, keď sa v národnom zhromaždení tomto vyslovíme o tom, akým spôsobom rovnoprávnosť národná z ohľadu nás vo vlasti našej do života uvedená byť má.

Slávne národné zhromaždenie! Tak sa mi vidí, akoby nielen vlasť celá, ale i národy druhé, akoby zbožnení otcovia naši z výšin nadzemských, ba i potomstvo naše z ďalekej budúcnosti v okamžení tomto dívali sa na nás. (Slávnostné ticho.)

Slávne národné zhromaždenie! Mesto Svätý Martin vyzvalo nás, aby sme povedali slovo dôstojnosti národa dôstojné, slovo slobody, ktorá nám sympatie národov, ochranu veľmocí a verejnej mienky európskej vydobyje, slovo jednomyseľné, lebo v jednomyseľnosti je sila a sila je potrebná, aby právo stalo sa právom skutočným!

V takomto zmysle pokúsil som sa žiadosti a potreby národa slovenského na papier položiť, a ak žiadosť zhromaždenia, hotový som ich vcelosti prečítať. (Čujme, čujme!)

„Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami svojimi pred snemom krajinským vystupujeme, nečiníme to preto, ako by sme snáď zásade, svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich v jej opravdivom zmysle poňatej, uznanie vydobyť chceli; ale činíme to preto, že podoba dáva istotu vecí, a nám veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národná z ohľadu nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej i cíteným v živote potrebám zodpovedala.

A v tomto ohľade pred zákonodarným telom vlasti našej hlásiť sa je tak dobre vlastenecká, ako i národná povinnosť naša.

Historická minulosť naša svedčí nám, že my, Karpatmi zakolesenej krajiny tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia naši zem túto nazývali vlasťou svojou; už dávno predtým viedli tuná dlhotrvajúce a krvavé boje proti potlačovateľom západným; už dávno predtým mali tuná mimo kvitnúceho roľníctva a obchodu, upevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovizne v konštitúcii Uhorska až dosiaľ sa udržali.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyvinovania svojho nachodivšie sa konfederácie plemien slovanských na zemi tejto zapadli a urobili miesto konfederácii novej, ktorá pod úbehom jedného stoletia ako krajina uhorská pod korunou svätého Štefana v rade ostatných štátov európskych čestné miesto svoje zaujala a navzdor deväťstoletým pohromám i dosiaľ zachovala.

Spoločné materiálne i duchovné záujmy spojili plemená krajiny tejto ako synov jednej spoločnej matky v rodinu jednu. Spoločná ich úloha — brániť vzdelanosť západnú proti barbarským národom Východu a spolu brániť a zachovať i samostatnosť svoju proti pohlcujúcemu vplyvu Západu — našla ich vždy hotových k službe človečenstva jednak so zbraňou v rukách na bojovom poli, ako i s múdrou radou v zhromaždeniach krajinských.

I v šíku vojenskom, i v poradách spoločných rozumeli sa mužovia plemien týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre. Bratská dôvera a láska k spoločnej vlasti bola ich najlepším tlmočníkom. Žiadnemu z nich nenapadlo opovrhovať rečou plemena druhého, žiadnemu nenapadlo zveľadenie plemena vlastného na záhube a vykorenení plemena druhého zakladať; žiadnemu z nich nenapadlo osobitnosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine sväté a všetkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlivo udržať sa môžu.

V bratskej láske a svornosti plemien týchto hlavný prameň životnej sily majúc, šťastne prekonala vlasť naša hrôzu pustošenia tatárskeho, prežila šťastne i časy tie, v ktorých z jednej strany islam, z druhej strany absolutizmus západný pohltiť ju hrozil. Boje náboženské pretiahli sa ponad ňu ako hrmavica, po ktorej príroda len krajšie sa rozzelenáva. Ona, trebárs nie celkom, ale predsa z väčšej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc deťom svojim rovnoprávnosť osobnú, ba i jedenásťročné závažie nemohlo v prsiach jej udusiť dych slobody. Akýže teraz, žiaľny, či radostný výsledok dostane sa jej za podiel, teraz, keď plemená tie už vyrástli v národy, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká!?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim.

Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci tak dobre osobitným národom sme ako Maďari alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho — ak rovnoprávnosť národná a sloboda občianska nemá byť chimérou — prirodzeným spôsobom nasleduje, že ako národ menej práva mať nemôžeme, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.

A predsa, keď na takzvaný stav zákonitý vlasti svojej pozornosť obrátime, nájdeme to, že snemy naše^[339] od roku 1791, najmä ale zákony od roku 1832/36 po 1848 jedine národ maďarský za národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského sa starajú, o nás žiadnu nerobiac zmienku, akoby nás — najstarších dedičov vlasti tejto — vo vlasti tejto ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam našim namierená krivda, ktorú my hlboko a bolestne cítime, je neprávosť, nad ktorou duch času výrok svoj už vypovedal a ktorá, pevne veríme, v snemovej porade opravdivých vlastencov len jednomyseľného zatratenia dôjde.

Z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči našej slovenskej zákonom pozitívnym, v korunovacej listine obsiahnutým, uznaná a uznaním tým proti bezprávnym útokom nepriateľov svornosti národov (silný hlas: Slová tie veľkými literami! — Rečník opakuje), proti bezprávnym útokom nepriateľov svornosti národov bola zabezpečená.

My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyvinuje.

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výmienkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národnej je prvou výmienkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto posledná nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.

Ďalej, povedomie národné tak hlboko je v srdci ľudskom zakorenené, tak podstatne súvisí s právami osobnými jedného každého, povedomie hodnosti ľudskej majúceho občana, že sa od práv tých odtiahnuť ani nedá.

Či teda možné je, aby vlasť tá, ktorá osobnú rovnoprávnosť občanov svojich uznáva, osobnosť národa, ako súčet viac miliónov občanov, bez protirečenia neuznať mohla?

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národné a preto namiesto rovnoprávnosti dala národom rovné bezprávie! (Ustať nechcejúce ,živio!‘ a ,sláva!‘.)

My neveríme, že by mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto ako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie tej trebárs v podobe ústavnej docieliť chceli (tak je!); a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osobnosti národnej je uholný kameň stavby ústavnej, ktorá jedine na prirodzenom, Prozreteľnosťou božou danom základe pevne a trvácne na prospech a slávu vlasti celej vystavená byť môže.

Že ale všetko, čo v hmotnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže, preto žiadame osobnosť národa slovenského uznať v priestore tom, ktorý on ako jedna súvislá, nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského dištriktu.^[340] (Hlasy: Dištrikt!)

Vyhraničenie toto neodolateľným činí dôslednosť rozumnej politiky a rovnoprávnosti národnej, lebo národ daktorý nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale treba je každý národ uznať tak, ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on zaujíma a ktorý mu Prozreteľnosť božská vyznačila. Ba do protirečenia a nedôslednosti upadol by ten, kto by osobnosť jedného národa uznal síce, ale medze tie, v ktorých osobnosť tá obsiahnutá je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, by neuznal.

Keď cez toľké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov,^[341] mestá hajdúske, desať obcí kopijníkov (oppida lanceatorum), šestnásť miest spišských — navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnosťou nadané telá, bez najmenšej ťažkosti pre vlasť a jej jednotu jestvovať mohli, keď pred rokom 1848 vlasť naša na štyri dištrikty rozdelená byť mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský pri nastávajúcej organizácii krajiny v jednom hornouhorskom slovenskom dištrikte zosobnený byť nemohol; tým viacej, že zosobnenie toto tak veľavážny smer, ako je uskutočnenie rovnoprávnosti národnej, neomylne predpokladá, a výhody z jednoty reči pochádzajúce ako pri správe municipálnej, politickej, tak aj pri záležitostiach súdnoprávnych silne odporúčajú.

Čiastky stolíc, Prešporskej, Nitrianskej, Komárňanskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej, národopisnou čiarou utvorené, môžu sa skrze vyslané k tomu cieľu povereníctvo snemové bez významných ťažkostí alebo ako nové župy usporiadať, alebo — kde to nemožno — k susedným župám privteliť.

Pri príležitosti tejto musíme sa rázne ohradiť proti tej, zo stránky bratov Maďarov nám všeobecne robenej námietke, že i v najčistejších stoliciach slovenských, ako v Nitre, Trenčíne, Turci, Orave, Liptove, Zvolene a Šariši, značný počet Maďarov, zväčša k stavu zemianskemu prináležajúcich, sa nachodí, takže u nás národnosť maďarská a slovenská sú jedna na druhú navrstvené, z ktorej príčiny zosobnenie národnosti slovenskej v jednom dištrikte v skutočnosti nemožným sa stáva.

Áno, pravda je, že u nás mnoho, národu a ľudu spreneverených synov sa nachádza, títo ale nie sú Maďari, lež sú odrodilci naši! (Tak je! Šomranie.)

I národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchényiho dosť počítal synov takých, ktorí za čokoľvek inšie, len nie za Maďarov sa vydávali. Ale všemohúci duch pravdy priviedol ich k poznaniu samých seba, oni splynuli s národom, od ktorého sa boli odrazili a teraz už len kde-tu jeden exemplár ľudí týchto sa poneviera. (Smiech.) I my veríme, že ten istý zákon boží prebudí odrodilstvo naše k poznaniu bludu svojho a privedie ho naspäť do lona národa a ľudu toho, z ktorého pošlo. (Schválenie: Daj, Bože!)

Akokoľvek z jednej strany nemôžeme predpokladať o hrdinskom národe maďarskom, že by z národnej zrady našej sám seba obohacovať, že by s hanbou našou národnou sám seba ozdobovať chcel (že nie?), tak podobne z druhej strany o vlastenectve zákonodarstva nášho nemôžeme veriť to, že by v rečenom už odrodilstve našom prekážku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej vynachádzať mienilo. (Uvidíme!)

Ohradiť ďalej musíme sa i proti námietke tej, že snahy naše po jednom dištrikte proti historickým právam a pozitívnym zákonom zabezpečenej celosti Uhorska je namierené.

Už Štefan svätý v testamente svojom synovi Imrichovi hovorí: ,Regnum unius linguae imbecille et fragile est‘; už on zanecháva mu radu tú, aby šetril mravy a zvyky rozličných vo vlasti žijúcich plemien: ,Luis autem Graecos Latinis, aut Latinos Graecis regeret moribus?‘; už pod ním na základe rozličných živlov národných založená bola jednota a celistvosť vlasti tejto. Že ale živly tieto pod úbehom osemsto rokov vyrástli v národy, povedomie osobnosti svojej, práv svojich človečenských majúce, že následkom toho celistvosť a jednota vlasti našej len v uznaní osobností týchto, t. j. v skutočnej rovnoprávnosti národnej hľadať sa musí, to nie je ani vina, ani zásluha naša, ale je výsledok neomylný pokroku toho, ktorý zo zákona božieho pôvod svoj berúc, na ceste svojej hrádzou, zákonmi ľudskými kladenou, ani zastaviť, ani naspäť odraziť sa nedá! (Výborne!)

A pokrok tento neuznať znamenalo by neuznávať riadenia božie, v živote jednotlivých národov tak, ako vo vývine jednotlivých štátov zjavne sa označujúce. (Pravda je!)

Len nedávno videli sme v dejinách talianskych, že zákon pozitívny a právo historické nemohli odolať udalostiam, zo zákona a práva vyššieho pôvod svoj berúcim. Príklad Severnej Ameriky^[342] učí nás, že hriech do ústavy štátnej zavinutý skôr-pozdejšie na ústave samej sa pomstí, a že kliešťami púhej zákonitosti nedá sa utvoriť a udržať celok, so zákonom prirodzeným a duchovným nesúhlasný. (Prisviedčanie.)

My vlasť svoju od podobného hriechu zachránenú mať chceme (tak!) vtedy, keď na základoch, svätým Štefanom daných, ďalej stavať a jednotu vlasti svojej v podobe duchom času a potrebami života naznačenej utvorenú mať žiadame. (Tak je!) Nám nie je dosť, aby len v artikuloch zákonných stálo ,sit regnum liberum et relate ad totam regiminis formam independens, et propriam habens consistentiam et constitutionem proinde propriis legibus regendum et gubernandum^[343]‘, ale chceme, aby neodvislosť a jednota táto spočívala na základe mravnom, prirodzenom, v pokroku času zo samého života vyrastenom.

A mravná povaha jednoty tejto záleží v opravdivej, nie zdanlivo, ale skutočne, uznaním vskutku jestvujúcich národov a vyhraničením osôb národných prevedenej rovnoprávnosti národnej, lebo len takýmto spôsobom môže vlasť naša najsvätejšie záujmy národov tu žijúcich v sebe sústrediť; len takýmto spôsobom môže im dať to, čo mimo nej inde nenájdu; len takýmto spôsobom stane sa ona ich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, že žiadnemu z rovnorodých synov svojich prednosť pred druhým nedáva, bude sa môcť v čas nebezpečenstva o všetkých jednako opierať, bude môcť od všetkých jednakú podporu, jednakú obeť požadovať. (Tak je!)

My, ktorí v spoločnej minulosti svojej s Maďarmi a druhými národmi vlasti tejto prst boží, na spoločnú budúcnosť ukazujúci, vidíme, ktorí cítime a povedomí sme si toho, že polohopisná povaha nami obývaného Hornouhorska,^[344] že každodenné striedavé, materiálne i duchovné záujmy, ba i pokrvnosť so susedmi našimi, Maďarmi, v jeden tuhý zväzok nás spojuje — my nemôžeme byť protivníci celosti a jednoty vlasti svojej (tak je!); nech len najsvätejšie interesy naše, t. j. bytnosť naša v nej zabezpečená bude!

Nech teda nikto nedôverným a podozrivým okom vyhraničenie naše nesprevádza, ale nech každý vidí v ňom to, čo my sami vidíme, t. j. neomylnú výmienku rovnoprávnosti národnej, ktorá zasa je uholným kameňom jednoty vlasti našej!

Či preto, že vlasť naša dosiaľ na štyri dištrikty a štyridsaťosem stolíc^[345] bola podelená, prišlo dakomu na myseľ o jednote a celosti jej pochybovať? No, a čože my chceme viac? Ani mak! My len to žiadame, aby pri vyhraničení dištriktov a stolíc nie hranice mŕtve, vo výhodách topografických žiadneho základu nemajúce, ale radšej hranice živé, rozdielom rečovým a národným, a tak samou prírodou a riadením božím vyznačené, za základ organizácie krajinskej boli prijaté! (Tak je!)

Ak by ale pri tom všetkom predsa podajedni národné vyhraničenie naše ako snahy celosti a jednote vlasti našej nebezpečné upodozrievať chceli, tých v posvätnom mene vlasti vyzývame, aby aspoň o rovnoprávnosti národnej slova neprehovorili, lebo nič nemôže byť v následkoch svojich škodlivejšie, ako pred verejnou mienkou Európy márne sľuby dávať — a dané neplniť! (Všeobecné hnutie: Sláva mu!)

Keď za doby náboženských bojov vo vlasti našej slobodu náboženskú so závierkou ,absque tamen praejudicio religionis Romano-Catholicae^[346]‘ udeľovali, vtedy aspoň každý rozumel, že sloboda tá je straka na kole, a znal, čo si má od nej sľubovať; keby nám dakto teraz rovnoprávnosť národnú ,absque tamen praejudicio‘ takrečenej zákonitosti ab anno^[347] 1848 ponúkal (smiech), i vtedy by sme vedeli bez komentára, čo máme o dare tom veriť; ale keď sa nám rovnoprávnosť národná, nakoľko ona celosť a jednotu vlasti neruší, sľubuje, a predsa osobnosť naša národná v priestore tom, ktorý ona skutočne zaujíma, v medziach tých, v ktorých ona stelesnená je, uznať sa nechce, vtedy neznáme, čo si máme o rovnoprávnosti tej myslieť a mimovoľne prichodí nám na pamäť pripodobnenie s onou zmenkou, ktorú dlžník perom do vody zamočeným podpísal a čiernou posýpkou posýpal, takže sa na prvý pohľad podpis dobrým byť zdal, len po istom čase, keď veriteľ zmenku tú zapravotiť chcel, frčka na papier ho presvedčila, že tam podpisu niet! (Veselosť.)

Alebo teda vyhraničenú osobnosť národnú, alebo — nehovorme o rovnoprávnosti národnej! (Živio! Tak je!)

Ak, ako sa pevne nádejame, vyhraničenie národnosti našej i skutkom presvedčené bude, vtedy mierou rovnosti ľahko sa dajú v živote praktickom rozmerať práva národné, pre ktoré ináč, t. j. bez vyhraničenia národného, spomenutá miera upotrebiť sa nedá; vtedy i medze tie, ktoré sa medzi rečou diplomatickou a druhými rečami vlastenskými a národnými tiahnu, ľahko sa dajú určiť a zachovať.

Z ohľadu miery pre rozmeranie práv národných platí všeobecne ten princíp: ,Ako jednému, tak i druhému.‘ Podľa toho teda vo vyhraničenom dištrikte slovenskom jedine slovenská reč môže byť žľabom, tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského v sebe obsahujúcim; ona ako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona ako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v medziach národa svojho, v dome svojom na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak uprávnená, ako život národa samého v medziach svojich je uprávnený.

,Hoj, len tá reč je milá, čo učila matka‘, spieva neskazený ľud náš, a my to dobre cítime, že život náš nie je nám milší, nie drahocennejší, ako reč naša! Kto reč našu vytíska, potlačuje, nenávidí, ten vytíska, potlačuje, nenávidí nás samých; jej krivda je krivda naša, jej právo, právo naše, jej česť, chvála naša, jej rozšírenosť, sila naša, jej podstata, to sme my sami! (Živio!)

Čo sa týka medze tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a ostatnými rečami národností nemaďarských, teda i rečou našou slovenskou, vo vlasti našej tiahne, v ohľade tomto potrebné je najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická.

Náhľadom naším je ona medzi národmi rozličných jazykov ,prostriedok spoločného uzrozumenia sa‘.

V definícii tejto jej medze samy od seba sa označujú, menovite označuje sa to, že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, že nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej reči národnej patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú; teda, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami dištriktu nášho slovenského; v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úloha na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej odbavované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom, nevytvárajúc pri tom poslednom používanie iných rečí krajinských. V tomto ohľade, medzitým, cieľ reči diplomatickej to so sebou donáša, aby rečník v nediplomatickej reči náhľady svoje prednášajúci, a preto nerozumený, o pretlmočenie náhľadov svojich do reči diplomatickej sa postaral.

My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac ako na vlastnej márnej pýche záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať; nie ale preto, akoby sme snáď naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali, nie — zrieknuť sa hodnosti svojej národnej nikdy nemôže byť úmyslom naším — ale preto, aby sme bratom našim Maďarom neodtajiteľný dôkaz podali toho, že kvôli svornosti národov uhorských my i v najsvätejších, Bohom daných a s nami zrodených právach svojich — nakoľko to bez hrubej samovraždy možné je — samých seba zaprieť sme hotoví. (Živio!)

Podľa zásad vyššie spomenutých žiadame a žiadať musíme, aby snemové artikuly tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite art. 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5, § 3: 1848 a 16, lit. e 1848 — zákonom pozitívnym boli zrušené. (Nechuť niektorých.)

Obciam v živle inonárodnom osihoteným a vyhraničiť sa nemohúcim už následkom samosprávy občianskej náleží právo, v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú používať a národnosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať. Právo toto obciam takým má byť zákonom výslovne poistené.

Nikto nech neobviňuje nás z prepiatosti, že reč svoju vo vlasti svojej, v rodisku svojom, v priestore tom, v ktorom je ona domáca, ako jediný prostriedok, jedinú páku verejného občianskeho života svojho zabezpečenú mať chceme. Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej pridŕžavosti sa k reči a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle naše Tvorca sveta podľa inších pravidiel utvoril ako srdcia a mysle Maďarov? Čo ich bolí, bolí i nás; čo im pokladom je, to i nám pokladom je práve tak drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša najkrajšou, najľubozvučnejšou, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národného, i nám je ona obrazom duchovného sveta nášho, a my tak dobre, ako aj Maďari, cítime to, že duch slobody a zápal vlastenecký, v reči našej nám sa zjavujúci, magickým spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše — kým naproti tomu, ten istý duch, ten istý zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci, nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených medziach a právach len s týmito spolu potlačovať, alebo uznávať možno. (Všeobecné prisviedčanie.)

Toto sú žiadosti naše,^[348] ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu nášmu prednášame. Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia dištriktu toho, v ktorom osobnosť tá obsiahnutá je, bez rovného práva rečí a národností v ich národopisných medziach — pre nás vo vlasti našej rovnoprávnosti národnej niet. (Tak je!) — Zároveň vyslovujeme silné presvedčenie svoje, že bez opravdu prevedenej rovnoprávnosti národnej vlasť naša, táto historická pôda konfederácií národných, stáleho základu, jednoty a celosti svojej nemá. (Výborne!)

Rovnoprávnosť národná, v uznaní a vyhraničení osôb národných záležajúca, je cena celosti a jednoty vlasti tejto, je alfa i omega žiadostí našich, z ktorých odjednať a oddišputovať nedá sa nič, ako sa nedalo odjednať z ceny niekdajších kníh sibylských. Kto teda zavrhuje rovnoprávnosť v našom zmysle rozumenú, ten zavrhuje budúcu jednotu a celosť vlasti tejto, a môže z neho i vo vyšnurovanom dolománi a ostrôžkach byť znamenitý bachovec, meno vlastenca ale nech si neosobuje! (Tak je!)

História ale učí nás, že v osudných dobách národa zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti. (Pravda je!)

Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov!“ (Hlučné neprestajné volanie: Sláva! Hore ho! Prijímame!)

(2)

Páni! Keď je reč o jasnom, precíznom formulovaní žiadostí národa, žiadosti tieto musia byť v primeranom logickom zväzku vyslovené. Chráňme sa nedôslednosti. Nedôslednosť je žiadať uznanie osobnosti národa, a vyznačenie priestoru, v ktorom národ čo kompaktná masa býva, nežiadať! Ľud náš toho potrebu iste cíti preto, že celé stoletia bol utiskovaný. Nátisk ale tento čiarou hraničnou má byť vymedzený. Toto žiadať treba bez ohľadu na to, či snem to povolí, alebo nie. Povoľnosť snemu napred neznáme, ani vôľu jeho pri vyslovení právnych žiadostí našich za merítko považovať nemôžeme.

(3)

Slávne zhromaždenie! Nepotrebujem ďalej obšírnejšie ešte hovoriť o tom, za čo sama vec hovorí a z toľkých už strán bolo preskušované a pretriasané. Dokladám len opätovne: nebuďme nedôslední. Tým by sme si len dali veľké testimonium paupertatis^[349] pred svetom, keď chcejúc uznanie osobnosti svojej národnej, nechceli by sme žiadať aj uznanie priestoru, v ktorom národ náš jestvuje. Keď sme v myšlienke všetci ujednostajnení, načo máme skrývať to slovami, čo chceme! A tak neprestávam odporúčať vyslovenie dištriktu.

(4)

Kolónie netratia svoju osobnosť národnú doma a platí o nich to, čo v návrhu stojí o stoliciach miešaných. V stoliciach ale miešaných sa svornosť medzi rozdielnymi národnosťami nikdy nedocieli ináč, len tak, keď sa každá vrstva ku svojej národnosti pripojí.

(5)

Neznám primeraného spôsobu, ktorým by sme nateraz zastúpenie národa nášho u tabuly veľmožov docieliť mohli. Nemožné nám je dohadovať sa o predmete tomto bez toho, žeby sme sa na neisté pole konjekturálnej politiky nepúšťali.

Veľmožovia, pošlí z národa nášho, arcibiskupi, biskupi a vysokí hodnostári cirkvi rímskokatolíckej, pôvodu slovanského, ktorí by duchovný prospech a zveľadenie národa svojho na srdci nosiť mali, a konečne nadžupani čisto slovenských stolíc sedia u tabuly veľmožov. Oni by boli prirodzení reprezentanti národa slovenského a jeho záujmov, hoci dosiaľ nemáme faktického dôkazu, že by záujmy tie boli zastávali. Dosť na tom, že v politickom ohľade oni zastupujú tam národ náš. Ako, to budúcnosť a história, ktorá od nich jednúc počty požadovať bude, nám ukážu. (Výborne!) Na tento čas len o to sa jedná, či mimo tejto politickej reprezentácie ešte aj osobitnú národnú reprezentáciu pri komore vyššej žiadať máme, hoci mimo politickej reprezentácie ešte aj osobitnú národnú reprezentáciu žiaden národ v Uhorsku nemá!

Skôr, ako by sme na otázku túto odpovedali, povážiť nám treba, že organizácia tabuly veľmožov je krajinská záležitosť. Všetci známe to, že terajšia tabula veľmožov ako pozostatok starého feudalizmu (Tak je!) so systémom reprezentatívnym zrovnať sa nedá (Tak je! Nemožno!); a ak systém tento má budúcnosť, vtedy terajšia sústava tabuly veľmožov musí prestať. (Pravda!) Aká ale bude budúca ústrojnosť tejže tabuly, o tom mienka verejná nielen u nás Slovákov, ale vôbec vo vlasti našej dosiaľ tak málo ešte je vyvinutá, že ani len to neznáme, či chceme mať komory dve a či len jednu. (Tak je!) Keď len jedna bude komora, vtedy návrh pod otázkou súci sám sebou prestal; ak budú komory dve, vtedy budeme žiadať, aby komora vyššia bola výtvorom komory vyslancov, v ktorom prípade vyslanci slovenskí — ako osobitné telo — osobitne by volili svojich členov do komory vyššej. Možno ale, že mienka verejná v tomto ohľade celkom v inších a nových náhľadoch sa ustáli, a preto žiadal by som otázku túto ponechať časom nastávajúcim, ktoré nám ešte i viac nemenej dôležitých otázok prinesú. (Sláva!)

(6)

Slávne národné zhromaždenie! (Čujme!) Duch času, táto ruka Hospodinova, dotkla sa i vlasti našej, a ja z jednej strany neverím, že by vlasť naša vo svojom sociálno-občianskom zriadení do zhodených väzieb feudalizmu naspäť vpadnúť mohla, tak z druhej strany veriť nemôžem, že by starý bigotizmus národný u bratov našich Maďarov — ktorého nešťastné výsledky roku 1849 oni sami najreznejšie pocítili — k novému nešťastiu národov uhorských nanovo zrodiť sa mal. Z tohoto stanoviska považujúc vec, nie som za zákon, húfne vysťahovanie naše nám dovoľujúci. Čo? Národ náš mal by sa vysťahovať? Mal by zanechať sväté dedičstvo svoje? Zem tú, na ktorej predkovia jeho krv svoju za národnú samostatnosť svoju cedili? Zem tú, ktorú oni vlasťou svojou nazývali skôr ešte, ako by jeden Maďar na pôdu európsku bol kročil? Ktorú už vtedy, aj bez Maďarov, proti živlu nemeckému víťazne brániť vedeli? On by mal kvôli potlačovateľom svojim opúšťať zem otcov svojich, na ktorej právo jeho národnosti najstarším a tým svätejším je, že sa na ujme žiadneho druhého národa nezakladá? — Nie! Potlačovateľovi kvôli od svätého práva upustiť bola by slabosť, ktorej sa nemáme čo báť dovtedy, kým nás svornosť dovedna viaže! (Sláva mu! Živio!) Biť sa budem s potlačovateľom svojím (Živio Marko!), ale neupustím dobrovoľne ani piaď z dedičstva otcov mojich, zo svätého práva národa svojho! (Sláva mu!)

Alebo teda vlasť naša lepšej budúcnosti ide v ústrety, budúcnosti, v ktorej zásada slobody, rovnosti a bratstva má nad nami panovať — a vtedy načo nám je zákon o vysťahovaní? — alebo, čo nemyslím a veriť nechcem, starý bigotizmus národný nanovo započne staré hospodárenie nad nami — a vtedy povinnosťou našou bolo by nie vysťahovať sa, ale — nakoľko by dôvody pravdy a práva nedostačili — nanovo dokázať potlačovateľom človečenstva a našim to, že ako mužovia nezostávame nazad za cnosťami oných mladých šuhajov, ktorí — teraz dvanásť rokov — i na popravišti, i na bojovom poli krv i život za sväté právo národa v obeť prinášať vedeli! (Nadšené volanie na slávu i tľapkanie.)

(7)

Páni! Nikoho tu niet, kto by pomyslením na potupenie svoje, na dokázané zneuctenie národa slovenského necítil sa v najhlbších útrobách svojich bolestne dotknutý. Že my to cítime, že my to nezamlčujeme, že my to trpieť nechceme, toho svedectvom zostane chvíľa táto, svedkom duch zhromaždenia tohoto, ktorého povolanie: postaviť národ na výšinu, ku ktorej by zlomyseľ a samopaš nepriateľov Slovanstva nedočahovaia. Výšina taká je rovnoprávnosť úplná, ktorú žiadame, ktorú zákonodarstvo za bázu terajších zástojov svojich istotne prijme. Z tohoto samo sebou vyplýva, že urážky národné z trestného zákonníka vystáť nemôžu bez toho, aby dôkladnosť sústavy, ktorú každý kódex kriminálny mať musí, tým podstatne neutrpela. Predpokladajúc teda dôslednosť zákonodarstva na postati rovnoprávnosti národnej, myslím, že z tejto strany náležité ohradenie cti našej národnej bezpečne a bez zvláštneho detailovania predmetu očakávať môžeme.

(8)

Medzi spomenutými hodinou touto náradami bola hnutím, ktoré v tomto sbore zapríčinila, najvýznamnejšia tá, ktorou sa prípis dôvery ku snemu odporúčal. Nevidím medzitým potrebu akéhokoľvek v tejto záležitosti uzavretia, keď už v úvode môjho návrhu, výborom opraveného a tu práve autentizovaného, zreteľne vyslovená stojí „skutočná ku snemu dôvera“. Prosím teda, aby sa pre ušetrenie času k ďalším otázkam prikročilo. (Tak je!)

(9)

Uzniesli sme sa na tom, čo povedať chceme, a tým je prvá čiastka úlohy našej ukončená. Náleží nám teraz uzrozumieť sa v tom, v akej podobe uznesenie svoje a komu podať máme. Nárada moja je, aby sme uznesenia svoje v podobe memoranda a jedine snemu uhorskému podali.

Znám, že mnohí z národovcov našich formu petície za primeranejšiu považujú, odvolávajúc sa na vzťah náš, v ktorom ku snemu ako k zákonodarnému telu vlasti svojej stojíme. Ja ale úprimne vyznám, že by som rád vyhnúť otázkam tým, či ozaj večné a neodročiteľné, Bohom dané a s nami zrodené práva naše, práva tie, ktoré ak nám dakto vzal, naspäť si vziať sme uprávnení, od dakoho prosiť a ako dar prijímať máme, alebo nie. Vyhnúť chcem otázkam týmto, lebo pole dišputy takej na tento čas pre nás za neužitočné a neúrodné držím, pevne súc presvedčený o tom, že sila uznesenia nášho nie vo forme, ale v svätej pravde našej záleží. Len čo sa praktického prevedenia dotýka, musím upozorniť na rozdiel medzi petíciou a memorandom, na prvý pohľad sa nám ukazujúci.

Všetci zaiste uzrozumení sme v tom, aby — ak petíciu podáme — petícia tá skrze väčšiu polovicu obcí slovenských, v ktorých národ náš prebýva, podpísaná bola. Tu ale, v zhromaždení tomto, sotva päťdesiat obcí je skrze vyslancov svojich zastúpené, lebo vyzvanie Svätého Martina nie k obciam, ale k národovcom slovenským znelo, z ktorej príčiny mnohé obce vyslancov svojich neposlali. Teraz povážme si, koľko času nám treba, kým z dvetisíc obcí slovenských aspoň polovica petíciu popodpisuje! Povážme, že sme už dávno mali byť tam, kde sa teraz nachádzame; že v terajších osudných dobách vlasti našej, keď ani len to neznáme, čo nám najbližšie dni z ohľadu ďalšieho trvania snemu nášho prinesú, strata na čase môže byť strata na veci samej. A keď okolnosti tieto náležite uvážime, snadno nám bude zanechať petíciu a ostať pri memorande, v ktorom svätú pravdu svoju prostredníctvom vyslanstva snemu i svetu pod najkratším časom predložiť a samých seba pred onou námietkou, „že sme pozde chodili a tým sami sebe škodili“ zachrániť môžeme.

Jedine snemu podajme memorandum svoje už preto, aby sme v počínaní svojom dôslednosť zachovali a ani na krok z poľa prísne konštitucionálneho sa nevzdialili. Ak bez všetkej predpojatosti položenie svoje povážime, musíme uznať, že snem krajinský, do ktorého i my sme volili vyslancov svojich, je spolu i naším reprezentantom; musíme uznať, že on ako legálne zostavené zákonodarné telo i zo stránky našej jedine uprávnený je štátoprávne vzťahy vlasti našej k vysokému trónu usporadovať; my teda neboli by sme dôslední, vzdialili by sme sa z poľa prísne konštitucionálneho, keby sme v otázkach, do odboru štátoprávnych pomerov siahajúcich, snemu predchytávali a s memorandom svojím mimo snemu aj inam sa obracali. Pamätať nám náleží ďalej i na to že vo vlasti našej predtým nikdy nebolo v obyčaji pod časom trvania snemu gravamina alebo akékoľvek prípisy otázok verejných, občianskych sa týkajúce, mimo snemu aj na inšie miesta podávať. Preto buďme dôslední, držme sa poľa prísne konštitucionálneho a podajme uznesenia svoje v podobe memoranda jedine snemu uhorskému. (Hlučné a jednohlasné volanie: Memorandum! Prijímame!)

(10)

Pri všetkom tom, že vážne osobnosti osvedčili sa pri debate práve skončenej v zmysle širšom, nemožno zaznať, že poslanie naše ku snemu i od tých, ktorí mimo toho aj inú cestu narádzali, bolo uznané. Nemožno tajiť, že pri rozhodnej otázke predsedníctva hlučne povstalo zhromaždenie toto za obrátenie sa jedine na snem; nemožno konečne pochybovať o tom, že vyslovená dôvera ku zákonodarstvu, a tak dôslednosť naša, ale i taktika naša — majúc pred očima čím skvelejší výsledok záležitosti — požadujú to, aby vyslovilo sa v zápisnici, že výlučný ku snemu smer náš nie rozhodnutím väčšiny, ale jednohlasne je uzavretý, žiadam teda, aby v protokole výraz jednohlasného uzavretia sa upotrebil.