ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[434]Čím väčšmi blíži sa doba snemovania pred i za Litavou, tým hrozivejšie vystupujú dôkazy rozorvanosti, rozdrobenosti a rozpadnutia stránok, závodiacich v politickej činnosti.

Viac ráz mali sme príležitosť poukázať na túto rozorvanosť rakúskeho Nemectva; tým istým spôsobom panuje ona i inde a hrozí nazmar uviesť všetky, k zriadeniu štátoprávnych pomerov a ustáleniu ústavnosti smerujúce zámery.

Ako to bolo pred rokom? Tuším v celom Rakúsku boli len dva národy, ktoré nesúhlasili so všeobecným, vtedy panovavším jasotom, ktorý ozýval sa všade a všade, a tie národy utrpeli mnoho za to, že nedali sa omámiť všeobecnému zachvacujúcemu jasotu.

Povedať možno, že vtedy len s malou, veľmi malou výnimkou všeobecná dôvera panovala v Rakúsku.

A teraz? Zase len malá, veľmi malá výnimka je tých, ktorí vtedajšej svojej dôvere zostali verní.

Časy sa menia a s nimi aj ľudia a ľudské náhľady.

No tie spomenuté už dva národy nepotrebovali podrobiť sa tej všeobecnej metamorfóze, ktorú okúsili a cez ktorú prešli ostatní.

Namiesto nekonečného jasotu teraz nespokojnosť, nedôvera je všeobecným pocitom.

A Rakúsko tak veľmi, preveľmi potrebuje vyrovnanie, zriadenie a ustálenie sa doma.

Prví a najprednejší bojovníci, ktorí zástavu vyrovnania vysoko vyzdvihli a niesli, teraz hrozia odstúpiť z bojišťa a zrieknuť sa „vyrovnania“, popustiť miesto tým, ktorí nie veľmi priazniví sú mu.

Rozpadnutosť nemeckej, čiže radšej nemeckých politických stránok, nedôvera Čechov sú dobre známe veci, a tak netreba nám o tom všetkom vyprávať.

Obmedzíme sa nadnes poobzerať sa tu doma po Uhorsku.

Kto si vezme prácu a opätovne čítať bude časopisy, ktoré blízko sú smerodajných kruhov, uvidí, že teraz rok všetky nádeje vyrovnania kladené boli na stránku deákovskú, stránku, ktorá aj skutočne mala prevážnu väčšinu na krajinskom, v Pešti zasadnuvšom sneme. Kto opovážil sa vtedy pochybovať o tom, že táto stránka snáď nezodpovie očakávaniam v ňu skladaným, ten prepadol súdu zjavnej mienky, ten, a čoby dušu bol vydal za blaho vlasti i dŕžavy, predsa v očiach mudrcov vtedajších nemienil dobre ani s vlasťou, ani s mocnárstvom.

Deák nielen maďarského národa, ale stal sa „mudrcom uhorskej krajiny“. Slovo jeho rozhodovalo, náhľad jeho víťazil, čo on povedal, to snemovňa vyslancov bez odporu prijala. A ak aj povstal nejaký odpor, bolo to len z obyčaje a preto, aby svetu poskytli sa dôvody o rečníckych schopnostiach našich zákonodarcov.

Ba tak ďaleko išla už vec, že aj tí, ktorí vystúpili boli proti Deákovým náhľadom, pri konečnom hlasovaní vyslovovali súhlas svoj s nimi.

„Az ország bölcse“^[435] bol vtedy všetko vo všetkom. A navzdor tej jeho všemohúcnosti, v ktorú, pravda, mnohí nie veľmi dôverovali, lebo znajú, že všemohúcnosť nie je daná ľudom, neuskutočnilo sa vyrovnanie, ba ani nepozorovať pokrok k nemu.

No my sa nemôžeme obviňovať, že by sme boli stotožňovali sa so zámermi jeho. I vtedy, keď všeobecný jasot zachvátil všetko, tu i tu opovážili sme sa nedôverivo pokrútiť hlavou, lebo tak nám to vždycky prichodilo a zdalo sa, akoby v tých „výlevoch a túžbach“ chýbala úprimnosť a opravdivosť.

No terajšia doba ukazuje, že veru nemýlili sme sa ani najmenej v náhľadoch svojich.

Politika Deákova, teraz už možno povedať, nezodpovedala ani v najmenšom očakávaniam, pestovaným strany uskutočnenia želaného vyrovnania.

My nepochybujeme o tom, že by Deák nebol mal snáď vôle k tomu. To nie, dobrú vôľu predpokladáme uňho. Avšak jej uskutočnenie záležalo viac od vonkajších okolností než od neho samého.

V tomto ohľade hlavnú úlohu hralo samé zostavenie snemu. Mlčíme o tom, ako vylúčení alebo aspoň na najmenší počet obmedzení sú zástupcovia nemaďarských národov na tomto sneme, je to z volebných zpráv a verifikačného pojednávania samého snemu dobre známa vec.

Snem zostavený je tak, ako si to žiadali tí, ktorí s vylúčením a vytvorením ostatných národov len s maďarským previesť chceli vyrovnanie, vychodiac z toho stanoviska, pravda, nemajúceho základu, že v Uhorsku jestvuje len jeden národ, ktorý potom na ospravedlnenie pred svetom pokrstili politickým, ale spolu stotožnili s genetickým, na ujmu ostatných.

Deák stal sa pomocou tohoto národa najpopulárnejším mužom. Lež práve táto popularita obmedzovala potom v ďalšom postupovaní jeho dobrú vôľu, smerujúcu na vyrovnanie, ktorú, opätujeme, predpokladáme u neho.

Popularita tá uviedla ho do prúdu, z ktorého nemohol sa viac vyslobodiť, jedine postavením na kocku práve tej veľkej popularity; to ale je veľmi ťažká vec, a neviem, či by z tisícich jeden odhodlal sa k podobnému kroku. A ťažké bolo postavenie Deákovo. Nielen s ním hlasovavšie a vždy s jeho ideami pevne stotožňovavšie sa centrum zastalo pod zástavu jeho, k tejto pripojila sa aj, pravda, niekoľko len členov čítavšia pravá stránka, k tomu aj celá ľavá stránka zápustom okrem niekoľkých svojich najkrajnejších členov. Tlak z ľavej strany ale bol priveľký, než by ho bola pravá, slabá stránka paralyzovať doviedla; a tlak ten bol tým väčší, že i sami prívrženci deákovskí, ktorí tvorili opravdivé jadro jeho stránky, viacmenej súhlasili a stotožňovali sa s náhľadmi ľavej stránky.

To rozhodlo vec, a to spôsobom nie priaznivým vyrovnaniu.

Keby pravica bola silnejšia bývala, a keď aj nie prevážila, aspoň paralyzovala bola ľavú stránku, tak nemožno pochybovať o tom, že by vyrovnanie snáď sa bolo zdarilo; lebo Deák bez ujmy na svojej populárnosti bol by mohol jednať podľa vôle vlastnej, ba v istých prípadoch dal by sa bol tlačiť dopredu práve silnou stránkou pravou, ktorej ale, na škodu vyrovnania, na sneme nebolo pozorovať.

Avšak čo sa stalo, to sa už neodstane. Facit je, že Deákovi nezdarilo sa uskutočnenie vyrovnania.

Ako počuť, a časopisy za isté udávajú, že uhorský snem sa ešte pred zalitavskými zhromaždí, aby snoval ďalej vojnou pretrhnutú niť svojho dejstvovania.

Ale to snovanie ťažko pôjde, tak to aspoň dokazuje všetko. Bezpochyby nutno bude započať vyjednávania zase od počiatku, a to nie viac v zmysle Deákovej stránky, lež ľavej.

Časopis deákovcov, Pesti Napló, už od dávnejšieho času predpovedal, že ich stránka sa umenšuje a topí, oproti tomu že mohutne vzmáha sa stránka ľavá.

Viedenské časopisy vyslovenia tieto Pesti Naplóa vyhlasovali za manéver, ktorým docieliť mieni sa uskutočnenie zámerov, ktorých povolenie nie je v úmysloch vlády.

Redaktor Pesti Naplóa pán Kemény teraz ale určite vyslovuje, že ich stránka neomylne bude v menšine, a že „kto vraj môže mať zazle celej stránke, ak táto, vidiac márnosť namáhania svojho, utiahne sa z dejiska? Nik vraj nech neočakáva od nás, že my, ako stalo sa to roku 1861, prijmeme od odporníkov našich vypožičané hlasy preto, aby sme ich sprostili nemilej a snáď opovážlivej úlohy vodcovstva“.

Podľa tohoto vyslovenia teda vodcovstvo a iniciatíva na sneme prejsť by mala do iných rúk, čo toľko znamená, že všetko to, čo snem od decembra 1865 do júna 1866 urobil a vykonal, odloží sa na stranu, lebo pochodilo to všetko z iniciatívy a vodcovstva Deákovej strany, s čím sotva súhlasiť bude v túto úlohu nastúpiť majúca iná stránka, ktorá podľa všeobecného domnenia nebude a nemôže byť iná než ľavá stránka, ktorá ešte aj elaborát pätnásťčlenného pododboru drží za nedostatočný, ba za nebezpečný, a preto i ten zatracuje.

A vyrovnanie?

Vyrovnanie, ktoré nevydarilo sa deákovskej stránke, tým menej vydarí sa ľavej, to je prirodzená vec, a tak budeme tam, kde sme boli pred zvolaním snemu roku 1865.

Ale mnohému naučiť sme sa mohli predsa od takto roku. My aspoň naučili sme sa všeličomu a hlavne upevnení sme v tom našom dávnom presvedčení, že bez vyrovnania národných otázok v Uhorsku na základe úplnej rovnoprávnosti, nie je možné vyrovnanie s Rakúskom; a že ktokoľvek a koľkorázkoľvek pokúsi sa o to vyrovnanie len z maďarského, teda jednostranného stanoviska, príde k tým istým výsledkom, aké očakávať môžeme od práve zísť sa majúceho snemu.

Ako všeobecné záležitosti a pomery Rakúska uvažovať nutno nie z jednostranného stanoviska nemeckého, podľa príkladov prešlosti, ale zo stanoviska rakúskeho, ak i zodpovedať majú skutočnosti; tak aj uhorské pomery a záležitosti len vtedy právne a základne sa uvažujú, keď to deje sa nie zo stanoviska výlučne maďarského, lež zo všeobecne uhorského!

A toto posledné stanovisko omnoho priaznivejšie, ba jedine možné je k prevedeniu všeobecne uspokujúceho vyrovnania! Z toho druhého, na ktorom i teraz stojí sa, márne je všetko túženie po prístave pokoja, blaha, a zriadenia štátoprávnych pomerov.