ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[552]Osvietený pán župan!

Následkom úradného vyzvania^[553] zo dňa 3. júla t. r., v ktorom sa mi na základe nariadenia Jeho Vysokoosvietenosti ministra vnútra kladie za povinnosť podať ospravedlňujúce osvedčenie vo veci započatej pravoty za prinavrátenie zhabaného majetku zrušeného veľkorevúckeho gymnázia, mám šťastie úctive podať nasledujúce osvedčenie:

Akonáhle najvyššie rozhodnutie Jeho c. k. Veličenstva zo dňa 20. augusta 1874, ktorým veľkorevúcke gymnázium s konečnou platnosťou rozpustiť nariadilo, v úradných novinách, „Budapešti Közlöny“^[554] roku 1874, č. 129, vyhlásené bolo a vo všeobecnú známosť prišlo, v tom čase riadne valné zhromaždenie konajúci patronát zastavil všetko svoje účinkovanie a vo svojom poslednom, časopismi uverejnenom uzavretí vyhlásil, že nakoľko ústav zanikol, rodičia a žiaci sa vyzývajú, aby neodobraté školské vysvedčenia prevzali si u správcu A. Škultétyho.^[555]

Akokoľvek zakladateľov a patrónov bolelo zatvorenie tohoto, z ich obetí a s najvyšším súhlasom kráľovským pestovaniu a rozširovaniu čistej, kresťanskej vzdelanosti a vedy zasväteného ústavu, jednako prítomní ani slovom ani činom neukázali taký skutok, ktorý sa mohol zneuctením alebo neposlušnosťou nazvať.

V tomže najvyššom rozhodnutí je jasne vyslovené, že zakladateľom sa ponecháva právo rozhodovať s ich základinami.

Toto vyjadrenie patronát považuje za účinok zákona, ktorým sa zabezpečujú protestantské školské základiny podľa 1791/92: XXVI, § 10, podľa ktorého protivníkmi vyhlasovaný plán, že majetok gymnázia má byť konfiškovaný, sa neuskutoční.

A predsa sa to uskutočnilo, lebo na všeobecnom cirkevnom konvente v Budapešti dňa 2. septembra 1874 čítalo sa nariadenie ministra kultu, ktorým uvedomuje cirkevný konvent, že nariadil bezohľadne rozpustiť patronát veľkorevúckeho gymnázia, zakázať všetky korporatívne schôdzky a majetok gymnázia popísať a zveriť do rúk vymenovať sa majúceho kurátora.

Bezpochyby týmto nariadením je zničené právo patrónov ako hlavných zakladateľov ústavov, ktoré im najvyššie rozhodnutie s rozhodovaním nad ich majetkom zabezpečuje. Lebo ako môže zakladateľ rozhodnúť o svojom majetku, keď sa najprv rozpustí a všetka spoločná rada sa mu zakáže? A netrpí pochyby ani to, že nariadenie ministra kultu protirečí riadkom pozitívneho zákona (1791/92, 26, § 10): fundationes evangelicorum^[556] pro scholis cuiusqumque nominis factae, ab iidem nulla ratione adimantur nec e manibus et administratione earum ullo sub praetextu eximantur. Nariadenie nariadilo práve opačne, protestantský školský majetok prostredníctvom stoličných úradov popísať, vlastne pod zátvor vziať a do rúk stolicou menovaného kurátora zveriť, a tak z rúk zakladateľov vyňať.

Proti tomuto ministerskému nariadeniu na generálnom konvente cirkevnom prítomní zástupcovia patronátu vo svojom osvedčení vyslovili protest a ohradenie svojho práva, ale keď neskôr toto nariadenie právomocnosť^[557] Gemerskej stolice pomocou ozbrojených pandúrov uskutočnila, práve vtedy prítomní tam členovia patronátu a zakladatelia priložené osvedčenie predostreli stoličnému povereníctvu.

Jednako celý školský základinový majetok bol odobratý z rúk zakladateľov a patronátu a zveril sa do rúk stolicou vymenovaného kurátora pána Dezidera Mihalika.^[558] Platy profesorov (medzi nimi siedmi s rodinami a traja slobodní) sú odstavené, týmto činom učbári, hoci ani jeden z nich nebol odsúdený na stratu svojho úradu alebo platu, alebo pre trestný skutok disciplinárnou alebo verejnozákonnou cestou za vinného vyhlásený, odrazu sú pozbavení chleba a živnosti. Tí učbári, ktorí podľa zmluvy mali byt v gymnaziálnej budove, boli donútení sa z týchto bytov v určitom čase vysťahovať. Ba pokračovanie proti profesorom išlo tak ďaleko, že sa im ešte i zriadenie súkromného učebného ústavu zabránilo, na čo boli mnohými rodičmi vyzvaní. Týmto činom bolo protestantským rodičom zabránené, aby svoje deti dali vyučovať tými učbármi, s ktorými sa denne stýkali a ktorým dôverovali.

Medziiným v ministerskom rozkaze stálo i to, aby právne požiadavky učbárov, sluhov a personálu alumnea až do 1. augusta boli vyplatené, podľa čoho dalo sa očakávať, že táto úprava zostane náležite zachovaná. Ale toto nestalo sa úplne takto, lebo pán kurátor Dezider Mihalik odoprel vyplatenie i takých položiek, ktoré boli pred zatvorením gymnázia patronátom ustálené, ba viacerým učbárom i do 1. augusta pripadajúceho riadneho platu istú čiastku zadržal pod tou zámienkou, že zo zadržaných čiastok miesto tých profesorov bude platiť v dištriktuálnom vdovskom a sirotskom ústave. Kdežto tento súkromný pomer, v ktorom títo učbári k menovanému ústavu stáli, jeho sa netýkal, ba po protestoch dotyčných ani týkať nemohol. Sem patrí i to, že pán kurátor jednu bezospornú dlžobu alumnea len vtedy vyplatil, keď sa tá následkom procesných trov s úrokovými a procesnými trovmi zväčšila.

Na druhej strane pán kurátor neosvedčil svoju šetrnosť v záujme na neho zverenej školskej základiny. Tak napríklad donútil, aby sa z gymnaziálnej budovy vysťahoval správca August Škultéty, ktorý za tento byt platil sto dvadsať zlatých ročne, a dal ho do prenájmu Szomorovej; druhý gymnaziálny byt, za ktorý Martin Štefanovič na verejnej dražbe sľúbil sto zlatých, prenajal svojmu priateľovi Jozefovi Viestovi^[559] za päťdesiat zlatých, a tak len v týchto dvoch prípadoch gymnaziálnu pokladnicu ročite o sto tridsať zlatých ošudil. Ďalej pre dobročinnú žrebovú akciu prichystané predmety, ktoré mali hodnotu viac tisíc zlatých, dal zložiť do sypárne alumnea, kde boli vystavené prachu a skaze. Mimo toto v budove, ktorá bola vystavená pre pestovanie vedy a kresťanstva, na posmech z nej vytvorených zakladateľov a na ich pohoršenie dovolil usporiadať tanečnú zábavu, slovom, tak hospodáril, že sa na nijaký prípad nedá ospravedlniť nariadením ministra kultu, č. 1197.

Toto všetko prednášam nie ako obžalobu, ale len na to, aby vysokoosvietený pán minister vnútra vedel o niektorých okolnostiach, ktoré tento proces predchádzali a ktoré trpko pôsobili na myseľ patrónov.

Keď zakladatelia a patróni gymnázia videli takéto hospodárenie a skúsili, že odvolaním sa na pozitívny zákon, na svätosť súkromného majetku, na najvyššie kráľovské nariadenie pred administratívnymi úradmi nič nedosiahnu a že zo svojho majetku nič nedostanú späť, ba že bez súdneho výroku prostredníctvom exekučného pokračovania odpredaj majetku je nariadený, odhodlali sa na to, aby korporatívne a zákonnou cestou získaný majetok riadnym procesom, pomocou súdneho výroku získali späť.

V tejto veci mňa, ako hlavného úradníka svojho, ktorý ako hlavný dozorca i pred tretími osobami zastupoval, teraz osemdesiat zakladajúcich a patronátnych členov písomne, pred súdom sa nachádzajúcim plnomocenstvom splnomocnilo započatím a vedením tohoto procesu.

Keďže advokáciu vykonávať nepatrí k môjmu riadnemu povolaniu, vážne som chcel, aby touto vecou poverili skúsenejšieho jednotlivca, ale napokon na opätované žiadosti mnohých zakladateľov a tiež i následkom môjho najživšieho záujmu, ktorým sa ku právam mojej protestantskej cirkvi a obzvlášte v prítomnom prípade v záujme spravodlivej veci patronátu chovám, nemohol som odmietnuť poverenie a preto som zadal mnou vyhotovenú žalobu ako hlavný dozorca a zastupiteľ rozpusteného veľkorevúckeho gymnaziálneho patronátu.

Nariadením Jeho Excelencie pána ministra vnútra pod č. 1951/1875 nakladá sa mi ospravedlniť ohľadom toho, s akou oprávnenosťou pozdvihol som túto pravotu pod menovaným už názvom, keď patronát následkom nariadenia ministra kultu bol rozpustený a muselo mi byť známe, že mnou použitý titul obrany je neoprávnený.

V povedomí statočných a čistých úmyslov svojich úprimne a s hlbokou úctou oznamujem, že som bol a som o opaku presvedčený. Zákonité a právne dôvody tohoto môjho presvedčenia a ponímania veci vysvetlil som vo svojej pravote sa nachádzajúcej odpovedi. Keď odpis tejto odvety tu pripojujem, s najhlbšou úctou Jeho Excelenciu pána ministra o to prosím, aby v tomto pravotnom spise na obranu môjho žalobníckeho práva uvedené zákonité dôvody láskavo do ohľadu vziať a tiež ako na ospravedlnenie môjho vystúpenia prijať ráčil. Podľa toho, čo je v pravotnom spise, postavená otázka ohľadom adresy je prísne zákonitá, z druhej čiastky, z hľadiska právneho, tento proces je jedine možný.

Prísne zákonitý je preto, lebo založený je na XXVI. zákonnom článku z roku 1791/92 a na najvyššie rozhodnutie Jeho c. k. apoštolského Veličenstva.

Tu úctive prosím do láskavého ohľadu vziať právo jestvovania z viacej cirkví a početných jednotlivcov zákonite zostaveného a tak cirkevno-mravné teleso tvoriaceho patronátu; ním nadobudnutý cirkevno-školský majetok základinový s rozpustením školy neprestal byť, lebo toto právo jestvovania všeobecný cirkevný zákon zabezpečuje a XXVI. zákonným článkom, § 2, 4, 5 je chránené. A je chránené i rozhodnutím c. k. Veličenstva, podľa ktorého zakladateľom, teda patronátu, je zabezpečené právo rozhodovaniu s patronátnym majetkom. Toto právo voľného rozhodovania s majetkom stalo by sa iluzórnym, keby sa upieralo zakladateľom právo jestvovania.

Ostatne, kto má vlastnícke právo na nejaký zákonite nadobudnutý majetok, toto právo jestvovania podľa prirodzeného práva a pozitívneho zákona nemôže byť vzaté v pochybnosť.

Berúc vec zo stanoviska právneho, v procese užívaný názov je jedine možný preto, lebo čie je právo vlastníctva, toho je i právny názov. Pod kurátorovu moc postavený školský majetok patronát spoločne nadobudol, a tak len sám spoločne môže si robiť nárok na vlastnícke právo a na právny názov.

Z tohoto záleží moje úctivé ospravedlnenie; nič si neželám natoľko, ako to, aby moje presvedčenie bolo láskavo prijaté a posúdené Jeho Excelenciou ministrom vnútra.

Započatý proces ešte nie je dokončený a môže sa stať i to, že ho prehrám, ale ani v tom prípade nestratím uspokojujúce vedomie, že keď som sa odhodlal na obranu spravodlivej, na pozitívny zákon a najvyššie rozhodnutie Jeho c. k. Veličenstva opierajúcej sa záležitosti, tým som len občiansku povinnosť plnil, ale zo svojich povinností neporušil som ani jednej.

Napokon osmeľujem sa na pána ministra vnútra poníženú prosbu predniesť, ktorá z toho záleží, že ak Jeho Vysokoosvietenosť z tohoto môjho osvedčenia a k nemu pripojeného pravotného spisu presvedčí sa o tom, že požiadavka zakladateľov a patrónov ohľadom prinavrátenia cirkevno-školskeho základinového majetku je zákonitá, právna a spravodlivá, tak nech ráči túto záležitosť vo vysokej ministerskej rade tak vybaviť, aby ten školský základinový majetok zakladateľom a patronátu podľa inventára, ktorý je odobratý, bol i prinavrátený, a tým XXVI. zákonným článkom, § 10, z roku 1791/92 určený zákonitý stav sa naspäť uviedol. Za prirodzený následok tohoto považujem i to, aby patronát o školskom základinovom majetku mohol rozhodovať korporatívne.

S hlbokou úctou som Vašej Osvietenosti

pokorný sluha Štefan Daxner

V Tisovci, dňa 17. júla 1875