ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[549]Naši ctení čitatelia budú sa ešte vedieť rozpamätať na tú veľkolepú reč nášho ministra financií, pána Lónyaya,^[550] v poslednom zasadnutí pred odročením snemu, v ktorej pán Lónyay tak úchvatne a s takou nevyrovnateľne majstrovskou bravúrou deklamoval a až do samého deviateho neba vynášal preskvelý a prerozkošný stav financií našej krajiny. Každý, kto tú reč číta bez toho, aby mal podrobnejšiu známosť o finančnej neprevýšenosti a až báječnej šikovnosti pána Lónyayovej a našich pomeroch, zaprisahá sa vám na dušné spasenie svoje, že veru šťastnejšej a blaženejšej krajiny nad našu, a väčšieho i slávnejšieho finančníka ako náš, aby sme ho neuriekli, Lónyay, pod slnkom niet. On vám pri Uhorsku mimovoľne bude myslieť na požehnanú zem Kanáan, kde ľudia kedysi po pás sa brodievali v mlieku a mede.

Nuž my, pravda, ktorí nezvykli sme sa dívať cez okuliare a ktorých to preukrutné „šťastie“ a „blaženstvo“ pána Lónyayovo tak akosi ženíruje a omína, my, pravdaže, máme scela iné pochopy i o pánu Lónyayovi a jeho „šťastí“, i o našom „blahobyte“ a „blaženstve“. Horkáže naša bryndza, parom vezmi taký blahobyt! Viďme len tie vycivené a ošarpané postavy, s ktorými sa krok za krokom na ulici stretáme; viďme na premnohých stranách tie učadené chalupy, viacej podobné dieram pre zvery ako obydliam ľudským; viďme, ako menovite náš úbohý slovenský ľud rok za rokom húfne rozlieza sa po svete, aby ušiel biede a hladu; viďme, ako protežovaná švindlérska špekulácia pohlcuje malý kapitál a mu úplnou skazou hrozí; viďme konečne, že dospeli sme už po tú hranicu, kde vyberanie daní deje sa len pomocou bodákov a exekúcie — viďme to a hovorme ešte o „šťastí“ a „blahobyte“! Veruže nás také šťastie, taký blahobyt ešte pomordujú…

Avšak nemáme deficitu! Týmito hlučnými slovami hľadel pán minister Lónyay jednak svoje hospodárenie zakryť, jednak oči zaslepiť vyslancom, odchádzajúcim na prázdniny do kola svojich voličov. Nemáme deficitu? Je to non plus ultra finančných operácií? Či šťastná už tá zem, ktorá nemá deficitu? Či neplatíme ešte viac než pod absolutistickou vládou Bachovou a pseudokonštitucionálnou Schmerlingovou? Či neklesáme už pod ťarchou verejných bremien? Že nemáme deficitu? Ba máme ho a máme ho veľký! To jasnými číslami dokázal po tieto dni znamenitý znalec Koloman Ghyczy.^[551] My na základe jeho výborného článku nahliadnuť chceme pánu Lónyayovi do kariet jeho finančného hospodárenia a šafárenia; začneme od tých čias, čo máme „ústavnú a zodpovednú“ vládu.

Ako stáli naše financie roku 1867, to len sám Boh vie a náš minister pán Lónyay. Účty, ktoré z toho roku predložené boli, sú scela neúplné a nedostatočné. „Chybí pri nich,“ ako hovorí Ghyczy, „to, čo pri účtoch je hlavná vec, bilancia, porovnanie výdavkov s dôchodkami a vyrátanie výsledku“. A tak o tom roku nemôžeme povedať, či sme mali deficit alebo nie.

Ani z roku 1868 nemáme úplné účty. Vieme len, že bol deficit, a to značný. Všetky výdavky toho roku obnášali 130,518.300 zlatých 40 grajciarov; dôchodkov ale bolo menej o 16,335.800 zlatých. Nuž skadiaľ zapravil pán minister financií tento schodok? Stadiaľ, že siahol na to, čo bolo v predošlých rokoch usporené a že zo štátnych statkov odpredal istú čiastku, aby výdavky mohli byť zapravené. Je to hospodárstvo, ktoré odsudzuje samo seba. Pýtame sa ale pána ministra Lónyaya, čo bude potom robiť, až štát nebude mať uhospodárených peňazí viac, a až popredá všetky štátne nemovitosti? Na povýšenie daní nemožno ani pomyslieť, veď terajšie nevládzeme splácať.

Celkom tak veci stoja i s rokom 1869. Ale tu pán Lónyay priznáva sa sám, že výdavky prevyšujú dôchodky o 15,289.705 zlatých. A tento schodok skadiaľ sa zapraví? Nuž zase len z toho, čo má štát aktívneho. Takým spôsobom nezaveľa môžeme sa dožiť, že štát nebude mať žiadneho majetku, občianstvo ale nebude stačiť platiť. Rozkošné vyhliadky!

Ale pán Lónyay s veľkým sebavedomím poukazuje na to, že dôchodky v niektorých odvetviach značne prevyšujú sumy, ako boli preliminované. Furták! Chcel ukázať svoje majstrovstvo a objavil svoju nešikovnosť v zaslepovaní očí. On totiž položil dôchodky omnoho nižšie, než to mal urobiť podľa výsledku predchádzajúceho roku.

Roku 1867, napríklad, vyniesla dôchodková daň 4,031.189 zlatých. V preliminári ale na rok 1868 pán Lónyay udal len 3,920.000 zlatých, teda o 111.189 zlatých menej, než predošlého roku skutočne došlo.

Dôchodky z osobnej dôchodkovej dane obnášali roku 1867 7,922.311 zlatých, do rozpočtu však na rok 1868 vzaté len 7,400.000 zlatých. Teda o 522.311 zlatých menej.

Podobne sa má vec i pri nepriamych daniach. Zo soli došlo roku 1867 10,839.336 zlatých a do rozpočtu na rok 1868 vzal pán Lónyay len 10,200.000 zlatých, teda o 639.336 zlatých menej, ako roku 1867 obnášali skutočne dôchodky zo soli, atď.

Celkom tak pokračoval pán Lónyay i pri štátnych statkoch, ohľadom ktorých vo svojej spomenutej už reči nemálo si zakladal, že zvýšili sa dôchodky z nich. Práve takým spôsobom, ako pri rečených už daniach.

Roku 1867 priniesli štátne statky čistých 3,765.241 zlatých, pán Lónvay však v rozpočte na rok 1868 udal len 2,066.000 zlatých, teda o 1,699.241 zlatých menej. Dôchodku zo štátnych hôr bolo roku 1867 969.026 zlatých, do rozpočtu na rok 1868 vzaté len 387.000 zlatých, teda o 582.026 zlatých menej! Poznamenať sluší, že rok 1868 v každom ohľade omnoho bol priaznivejší než rok 1867.

Hľa! Takto to vyzerá s nami na poli finančnom. Takto hospodári minister našich financií, pán Lónyay! I nedivíme sa, keď blahobyt v uhorskej vlasti šíri a vzmáha sa navidomoči. Lenže my toho blahobytu, a to i s pánom ministrom Lónyayom máme až po uši.