V službe národa

^[535]Uverejňujeme kráľovský reskript,^[536] ktorým zvoláva sa krajinský snem na deň 20. apríla t. r. do Pešti.

Volebné prípravy a pohyby, ktoré v zimničnom nadšení udržujú obecenstvo vlasti našej, pomaly prevedenými, ako s istotou predpokladáme, priebehom mesiaca marca voľbami, dôjdu zakončenia svojho, a potom na zhromaždenom sneme započne sa nová činnosť.

A v čom tá činnosť záležať má a bude?

S vládou v úzkom spojení stojace kruhy s určitosťou udávajú, že zhromaždiť sa majúci snem prevažne zaoberať sa bude vnútornými reformami, vzťahujúcimi sa podľa reči ministra pravosúdia, ktorú držal ku svojim voličom, na odstránenie všetkých pozostatkov z feudálnych pomerov, ako sú práva poľovačky, rybolovstva, krčiem, vodné a mlynov; potom pomery medzi majiteľmi a držiteľmi kuriálnych a koloniálnych pozemkov; zriadenie municípií, miest a obcí; usporiadanie pravosúdia, zmena volebného poriadku atď.

Jedným slovom, snem minulý vystavil budovu, akú jeho väčšina za dobrú a príhodnú držala, s ktorou ale vtedajšia menšina v mnohom ohľade, a hlavne dotyčne základov spokojná nebola; a ako vidieť z volebných pohybov, nespokojnosť táto rozšírila sa i po celej krajine; budúci snem podľa domnenia deákovskej stránky má sa prevažne zaoberať usporiadaním vnútorným tej budovy, aby na obydlenie stala sa príhodnou.

Z tohoto neodbytne nasleduje, že budúci snem bude, ak nie väčšmi, teda neomylne aspoň tak vážny a významný, ako bol predošlý.

Lebo ak bude v ňom väčšina ľavičiarov,^[537] tak jednať sa bude opäť o základy spomenutej našej štátnej budovy, a teda o ich zmenu. Ak ostanú zase deákovci vo väčšine, základy nepremenné ostanú a jednať sa bude o vnútorné zriadenie; a jedno tak ako druhé je životnou otázkou tak pre vlasť našu, ako i, a to zvlášť pre náš slovenský národ, aby v tej budove dostal seba dôstojné miesto.

Našou teda povinnosťou je a byť musí, všetkými zákonnými prostriedkami na tom pracovať, žeby náš národ na sneme tomto svojimi vernými mužmi, svojimi oddancami, národovcami bol zastúpený. Ktokoľvek teda dobre zmýšľaš so svojím národom slovenským a s vlasťou uhorskou, v tomto máš vyznačenú a určenú povinnosť, ktorú vyplniť musíš, ak nechceš spáchať zradu na národe svojom.

Jedným slovom, každého Slováka svätou povinnosťou je pri voľbách za toho kandidáta hlasovať, ktorého dôverou poctila a vyznačila vôľa národne uvedomelých voličov, hlasovať svorne, jednomyseľne; lebo kliatba národa sprevádzať bude toho, ktorý z osobničkárstva, z podlého sebectva opováži sa rušiť a ničiť túto svornosť a jednomyseľnosť, a tak rozsievaním semena nesvornosti odporníkom, ba nepriateľom života a vývinu národného k víťazstvu kliesniť cestu!

Povinnosť táto je tým naliehavejšia, tým závažnejšia, lebo budúci snem má, ak uskutočnia a splnia sa túžby pravičiarov, založiť základ životy národov usmrcujúcej centralizácie. A tu večná hanba bola by slovenskému národu, keby opäť, ako na minulom sneme, nemal ani len jedného zástupcu, ktorý by v mene národa proti tomu pozdvihol slovo a ohradil sa.

Lebo nedá sa už utajiť, že pravičiari takúto túžbu majú za lubom. Vyslovil ju nedávno, ako to už v novinách týchto bolo spomenuté, pán A. Trefort^[538] a vyslovili ju i iní členovia tejto stránky.

Pán Trefort neprestal ale na tom, čo už predtým pohovoril, on pokračuje i naďalej pojednávať o tom milom mu predmete zosústredenia všetkej moci v rukách vlády; a keďže podľa jeho náhľadu samospráva uskutočneniu tohoto jeho ideálu je na prekážke, teda — i o predmete zničenia, alebo aspoň na stanovisko ničoty devalvovania všetkého samosprávneho života.

„My potrebujeme silnú vládu!“ volá on, a my v tom ohľade súhlasíme s ním. Avšak nie tá vláda je silná, ktorej k službám stoja celé légie od nej závislého úradníctva, státisíce bodákov reprezentujúceho vojska, u ktorej nôh leží reťazami centralizmu spútané občianstvo; v ktorej rukách zosústredené sú všetky nitky i nitôčky života národov, a bez ktorej vedomia a privolenia nemožný je ani ten najmenší pokrok. Lebo keby takáto vláda, a takú žiada pán Trefort, bola silná, tak bachovská vláda bola by tou najsilnejšou bývala. A zo skúsenosti známe, ako slabou byť dokázala sa ona v časoch, v ktorých dokázať mala silu svoju.

Podľa nášho náhľadu sila vlády zakladá sa v dôvere národov; no, a to len sotva kto tvrdiť bude, že by centralizmus, že by tútorovanie pomocou úradníctva napomáhalo túto dôveru, lebo jedno i druhé ju radšej podkopáva a ničí.

Ak utratí ale vláda, a to ktorákoľvek, dôveru národov, stane sa malomocnou a utrativšiu silu nenahradí jej ani utlačenie slobodnej tlače, ani obstrihanie a obmedzenie volebného práva, ani akcia fiškusov, ani stav obliehania atď. Kto tomu neverí, nech sa poobzerá v Čechách a presvedčí sa, že je tomu tak.

Že ale naša terajšia vláda nevykonala mnoho na získanie a poistenie si dôvery národov, to je tak istá vec, že o tom sotva kto pochybovať bude. Ona nielen prevedením zákona o používaní jazykov (tej sľubovanej rovnoprávnosti národnej) odsotila od seba všetky nemaďarské národy, ona i v samom maďarskom národe, ktorého záujmy predsa pred všetkým iným má na zreteli, vzbudila ostrú opozíciu. A že vyrovnanie s trojjediným kráľovstvom^[539] tamojšie národné kruhy nielen neuspokojilo, ale práve rozdráždilo, to je práve tak istá vec, ako i to, že únia so Sedmohradskom len ešte zosilnila odpor Rumunov.

Ale i ústavu verne milujúce kruhy nie sú veľmi preplnené dôverou k terajšej vláde, lebo to vysielanie kráľovských komisárov, a menovite účinkovanie kráľovského komisára v Novom Sade, nemožno, žeby budilo a upevňovalo dôveru k vláde, obhajujúcej slobodu ústavnú a samosprávnu takýmito prostriedkami.

Nenapomáha tú dôveru ani, napríklad, to bez vedomia správcu Turčianskej stolice, a ani neznať, na čie požiadanie vyslané vojsko do Svätého Martina^[540] v záujme jednej voličskej stránky.

A predsa, ako vidno tu, naša vláda všade a vo všetkom vyviňuje veľkú ráznosť a odhodlanosť. Ale podľa nášho náhľadu práve táto jej energia, bo na nepravom mieste a v čase upotrebená, je koreňom jej slabosti.

Vôbec povedať možno, že terajšej vláde najviac škodili jej prívrženci a priatelia, na ktorých myslela, že jedine a výlučne spoliehať sa má a musí, a že vyplňovanie týchto želaní dodá jej sily a dôvery.

Títo svojím držaním sa na minulom sneme zasiali to semeno nedôvery, ktoré sa už dnes tak široko-ďaleko rozkorenilo, ako to vidíme a skusujeme!

Lež čo nám do toho? Naša vláda zná i so svojimi prívržencami, čo robí, preto ona našej rady nepotrebuje. Ani jej my radiť nemienime; to ale držali sme si za povinnosť dokázať, že z centralizmu, že z udusenia všetkej voľnosti neplodí sa sila vlád. A keby vláde od najmenšieho pisárika až po najvyššieho úradníka v krajine všetko bolo povoľným ústrojom, ešte by silná nebola bez dôvery národov, lebo, ako to veľmi dobre povedal minister pravosúdia B. Horváth,^[541] „v ústavnej krajine všetci úradníci od pisára až po ministra sú sluhami, a nie pánmi, ľudu“ — tak sila leží nie v úradníkoch, teda sluhoch, ale v národoch!