ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[326] I.

^[327]Nič niet snadnejšie, ako všeobecnú, pekne znejúcu výpoveď si utvoriť, ktorú potom v otázkach politických ako absolútnu pravdu, ako okolostojičnosť, ktorá všetko prikrýva — podľa zvláštnych záujmov našich — cieľom našim primerane vykoristiť môžeme.

Keď Srbi teritoriálne vymedzenie národnosti svojej žiadali, keď sa Chorváti osvedčili, že nechcú byť viacej „partes adnexae“, ale osobitnými spojencami Uhorska, vtedy na politickom obzore našom odrazu zjavila sa výpoveď, že „každá konfederácia nesie v sebe zárodok svojho rozpadnutia sa.“

Výpoveď táto má byť háčikom na tých, ktorí jednotu a celosť Uhorska za nevyhnutne potrebnú, a tak za nedotknuteľnú uznávajú síce, ale pritom chcú aj individuálnosť každého národa uznať a skrze to každej národnosti jej osobitné právo zabezpečiť.

„To je nemožné,“ hovoria zjavní nepriatelia a spolu i falošní priatelia rovnoprávnosti národnej, „lebo tak by sa jednota a celosť vlasti rozpadla na toľko čiastok, koľko ste osobností národných utvorili.“

„No,“ odvetia na to opravdiví priatelia rovnoprávnosti národnej, „a či viacej osôb nemôže byť v jednu rodinu, v jeden celok nerozlučne spojených?“

„Áno,“ replikujú tamtí, „ale to by bola konfederácia. Hľaďte na Severnú Ameriku, každá konfederácia je negácia jednoty, ona obsahuje v sebe svoje rozpadnutie sa.“

Výpoveď táto je pravdivá a nepravdivá spolu, podľa toho, ako ju berieme.

Pravdivá natoľko, nakoľko veríme, že vo svete nič stáleho niet a že všetko, čo malo počiatok, musí mať aj koniec; podľa toho teda i granit (žula), ktorý je konfederáciou viacej rozličných skalodruhov, časom svojím rozpadne sa na pôvodné čiastky svoje, i svet, ak mal počiatok, musí sa jednúc rozmelniť na atómy tie, z ktorých povstal; hoci granit v prirodzenom zmysle berieme za obraz stálosti a neporušiteľnosti zvrchovanej, hoci svet — v ľudskom zmysle — považujeme za večný.

Nepravdivá natoľko, lebo v prírode samej tak dobre, ako i vo svete duchovnom pozorujeme, že cestou konfederácie, t. j. spojovania sa, povstávajú z celkov a síl menších celky a sily väčšie a trvajú dovtedy, kým ich spojivo neprestáva samo od seba alebo následkom sily protivnej.

Jednoty absolútnej, mimo Boha, celku hmotného, ktorý by nemal čiastky, ktorý by nezáležal z celkov menších, na svete niet.

Z ohľadu jednoty vlasti našej je teda hlavná otázka: Na čom sa tá jednota zakladá, v čom to spojivo celok tvoriace záleží?

Štefan svätý, prvý kráľ uhorský, sám šetril, i nástupcom svojim šetriť a zachovávať kázal reč, zvyky a mravy rozličných, v krajine žijúcich plemien. On teda uznával osobitnosť plemien týchto a spojivom rovnoprávnosti utvoril celok, ktorý dosiaľ len osemsto rokov pretrval.

Nie tak A. Bach. Náhľadom jeho uznanie osobností národných bolo by bývalo konfederáciou, celosti ríše rakúskej nebezpečnou. On teda všetko pod jeden klobúk nemecký chcel zahrnúť a všetko germanizovať. Spojivom celku toho bolo násilie, ktoré, ako známe, len jedenásť rokov vytrvalo.

Keby Štefan svätý žil, vidiac, že plemená niekdajšie vyrástli v národy, povedomie osobnosti svojej majúce, povedal by zas: „Regnum unius linguae (unius nationalitatis) imbecille est; quis autem Graecos latinis, aut Latinos graecis regeret moribus?“^[328] Dajme každému čo je jeho; len tak, keď každý národ osobné práva svoje vo vlasti tejto zabezpečené a uznané uvidí, len tak môže vlasť táto na stálom základe, ako jeden nerozlučiteľný celok spočívať.

Tí ale, ktorý v uznaní osobnosti a konfederácii národov negáciu celosti a jednoty vlasti tejto vidia, tí hovoria ináč. Oni nechcú mať základ jednoty prirodzený, oni všetko pod klobúk maďarský zahrnúť a násilím, stade pochádzajúcim, jednotu vlasti utvoriť a udržať mienia.

No a my, ktorí sme opravdiví priatelia celosti, jednoty vlasti našej — s kým že máme držať? So Štefanom svätým, či s A. Bachom a jeho nástupcami?

II.

Že by Veľká revolúcia francúzska vyslovením princípu slobody, rovnosti a bratstva vlastne zásadu kresťanstva, „čo nechceš, aby ti druhí činili, ani ty nečiň im“, z cirkvi do života občianskeho bola presadila, je tvrdenie, ktoré zaslúži byť nakrátko analyzované.

Čo je sloboda občianska?

V obecnom zmysle rozumieme pod slobodou občianskou stav otroctvu proti postavený, t. j. neodvislosť od svojvôle druhého v používaní síl svojich.

Že ale každý človek následkom prirodzeného pudu úlohu neodvislosti svojej rozšíriť sa usiluje, čo by sa v najviacej prípadoch len s ujmou neodvislosti slabšieho stať mohlo, preto potreba je určiť medzu tú, ktorá sa v živote spoločenskom medzi tak mnohými neodvislosťami tiahne a ich všetky v jeden harmonický celok spojuje.

A medza táto je rovnosť, preto rovnosť je nevyhnutná výmienka slobody občianskej, bez ktorej sa táto posledná nedá ani myslieť.

Rovnosť ale jednotlivých neodvislostí vo vzťahu vzájomnom medzi sebou a k celku neobsahuje v sebe rovnosť majetkovú, kam niektorí reformátori francúzski pochop tento rozšíriť chceli, ba práve výsledku takémuto sa protiví; lebo matka príroda v duchovnom i telesnom ohľade nás tak nerovnými silami obdarila, že rovnosť v používaní síl týchto nerovnosť vo výsledku sama sebou donáša.

Bratstvo je len mravný zväzok, ktorý slobodou a rovnosťou zostavenú spoločnosť ľudskú citom vzájomnej lásky dovedna púta a posväcuje — upomínajúc všetkých spoločne na to, že sloboda jedného každého v slobode celku je obsiahnutá a zabezpečená, že všetci sme údovia jednej rodiny, synovia jedného otca.

A či ten, ktorý citom lásky vedený sám dobrovoľne zachováva medzu tú, ktorá sa medzi jeho a druhého slobodou tiahne, nebude tým samým zachovávať pravidlo kresťanstva už spomenuté?

Čo tu z ohľadu jednotlivcov stojí, to isté i z ohľadu celých národov platí.

Láska zaiste k národu — tento práve tak hlboko alebo hlbšie ako láska k životu, rukou božou do duše ľudskej zaštepený cit — a z citu toho pochádzajúce právo na národnosť, t. j. právo lásku životom i skutkom osvedčovať, je právo s bytnosťou človeka tak nerozlučne a podstatne dovedna spojené, ako napríklad právo na život. A keďže človek v obci má byť bytnosťou slobodnou, vtedy právo to tak dobre, ako právo na život nesmie byť odvislé od svojvôle cudzej.

Či je teda možné, aby v obci tej, ktorá človeka ako bytnosť slobodnú uznáva, súčet miliónov a miliónov takýchto slobodných bytností, t. j. národ — mohol mať práva menej, než majú jednotliví údovia jeho?

Nie. U nás aspoň, kde Maďar úplné právo k národnosti svojej požíva, je to nemožné — ináč len Maďar by bol slobodný, my ale Slováci by sme boli otroci, z ohľadu najsvätejšieho práva nášho od svojvôle cudzej odvislí, a heslo to, že vlasť naša je obec slobodná, bolo by satirou vlasti tejto, pokutu ďalšiu so sebou prinášajúcou.

Ďalej: Ak rovnosť je tá miera, ktorá slobodu občiansku v živote skutočnom možnou činí a všetkých občanov v jeden súzvučný celok, v jednu slobodnú obec spojuje, pýtame sa, akouže mierou má byť merané právo národné vo vlasti tej, ktorá má byť harmonickým celkom národov v nej žijúcich?

Radi by sme boli, keby nám na otázku túto vysvetlenie podali tí páni, ktorí hoci dobre znajú po slovensky, predsa v slovenských stoliciach našich v maďarskej, ba čo viac, i v nemeckej reči porady verejné vedú, vytvárajúc skrze to spoluobčanov svojich z ohrady práv občianskych, z požitku ich vlastnej slobody občianskej.

Vskutku podivný úkaz! Kým podobné pozostatky starého feudalizmu u nás za vrchstolom sedia a nad občianskym životom naším panujú, dovtedy nemáme sa čo diviť, že za hranicou slobode našej časov terajších nerozumejú. My sami neznáme, čo máme k výjavom tým povedať.

Keby páni tí za príkladom niekdajších kolegov svojich francúzskych zjavne vyznávali heslo, že zomrú skôr, ako by sa poddali, vtedy rozumeli by sme im a šetrili by sme zmužilosť otvoreného nepriateľa.

Oni ale sami zatracujú všetky predpráva a kasty, oni sami vystatujú sa za apoštolov slobody, rovnosti a bratstva, oni sami vyznávajú, že stav v princípe tomto obsiahnutý nesie so sebou moc, dobrobyt, slávu a požehnanie milej vlasti našej uhorskej, a predsa skutkom politickú vieru svoju tak podstatne podvracajú.

Vyznáme teda úprimne, že ani my nerozumieme pánov týchto a neznáme, za čo ich máme držať; či za nedoukov, chvastajúcich sa slobodou, ktorú nohami šliapu, ktorej ducha pocítiť a pojať sú neschopní?

Či za starých farizejov v novom vydaní?