ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[488] I.

Nemyslel som, že môj, ako ho Slovenské noviny vo svojej „ráznosti, rezkosti a veľmúdrosti“ nazvali, „uplakaný“ článok „Nové úkazy“ stane sa predmetom polemiky. Že sa tak stalo, teším sa tomu srdečne, ba hrdý som na to, že podarilo sa mi týmto článkom prispieť k odhaleniu toho tuhého závoja, ktorým obtáčali sa dosiaľ všetky zámery Slovenských novín.

Lež prv, ako pristúpim k odvete na článok pána Slanického^[489] — „Slovenské okolie“, treba mi niečo upomenúť.

Ktokoľvek článok môj čítal, a verím, že ho aj pán Slanický čítal, keď sa podujal dať naň odvetu, neomylne presvedčil sa o tom, že v ňom sú obsiahnuté moje osobné náhľady, čo som ja aj na počiatku zreteľne udať nepremeškal.

Že okolnosť táto vzdor tomu minula pozornosť pána Slanického, je podivné, a tým podivnejšie, že z tohoto svojho nedopatrenia ostrí zbroj svoju proti Pešťbudínskym vedomostiam, a to, čo vyhlásil som ja za svoje vlastné náhľady, pripisuje Pešťbudínskym vedomostiam.

Ja som v článku mojom, a toto je druhé, čo predbežne poznamenať chcem, vyslovil tú domnienku svoju, že mi tak prichodí, akoby od roku 1861 až dosiaľ ťahala sa niť dejstvovania tej, spomenutého roku často spomínanej takzvanej „Novej školy“. I opísal som charakteristiku jej. Domnienku túto vyslovil som s istou ostýchavosťou, avšak pán Slanický odobral mi všetku pochybnosť, bo on všetko to, čo som ja napísal o Novej škole roku 1861, všetko vzťahuje na „stránku Slovenských novín“, v ktorej mene on hovorí, a tým dokázal zrejme a zjavne, že „stránka Slovenských novín“ totožná je s Novou školou z roku 1861, čo veľmi objasňuje situáciu.

Po týchto poznamenaniach prichodím k článku pána Slanického.

V úvode článku svojho hovorí pán Slanický, že Pešťbudínske vedomosti vypovedali im, t. j. Slovenským novinám zjavný boj. Vypovedanie toho boja ale stalo sa, ako sa domnievam, mojím článkom v 16. čísle Pešťbudínskych vedomostí^[490] a tak nie Pešťbudínske vedomosti, ale ja vypovedal som ten boj, lebo Pešťbudínske vedomosti podľa môjho náhľadu dosiaľ veľmi pasívne držali sa proti Slovenským novinám i tam, kde povinnosť bola ozvať sa. Za článok čísla 16 — „Nové úkazy“ len na mňa padá zodpovednosť, moja buď hana i pochvala zaň. O to nemám v úmysle s nikým sa deliť. A preto napozatým aj len o sebe ako pôvodcovi toho článku budem hovoriť, vynechajúc všetky narážky pána Slanického na Pešťbudínske vedomosti.

Pán Slanický ďalej v článku svojom hovorí, že ich, t. j. Slovenských novín, politiku menujem „dvojdvorovou“ a snahy „humbugom“; že ich staviam naroveň s Krajanom a hovorím, že „smerujú proti nášmu národnému životu na jeho neomylnú záhubu“, že „ich rodoľubstvo je len zdanlivé“ a že „chcú“, totiž Slovenské noviny, „len odporcom národa a života slovenského obľahčiť víťazstvo“, a napokon, že menujem ich zámer „úskočným“. — A toto všetko je v tom „uplakanom“ článku „Nové úkazy“.

Moja vina nie je, že pán Slanický to, čo som ja zreteľne povedal o Novej škole roku 1861 vzťahuje na „stránku Slovenských novín“, hoci keby na to prišla vec, výpovede tie i ohľadom terajšej „stránky Slovenských novín“, ktorá či skutočne jestvuje, neznám, nebolo by mi ťažko odôvodniť. Potreboval by som len poukázať na to označenie hraníc Slovenského okolia, alebo ak tak chcete, Krajiny slovenskej, ako ony s veľkým hukom a krikom oznámené a hlásané boli v programe Slovenských novín,^[491] a na nasledovavšie zriekanie sa Okolia; potreboval by som len poukázať na to hromženie na „servilnosť, žobráckosť doterajšej politiky slovenskej“, zatracovanie jej snáh a zámerov preto, lebo vraj až príliš skromnou a pokornou bola, a k tomu málo žiadala, a na to vašimi ústami, pán Slanický, hlásanie, že Pešťbudínske vedomosti primnoho, ba nemožnosti žiadali! Potreboval by som ďalej len poukázať na tie protirečenia, zjavujúce sa v orgáne vašom, ktorý raz ozýva sa za „úplnú rovnoprávnosť národa slovenského“, inokedy zase učí, že „národ slovenský je tisícročným verným nie susedom — snáď, ale údom národa maďarského“, čím sa zjavne neguje jeho samobytnosť; potreboval by som len poukázať na to zriekanie sa aj názvu „národa“, na čo dosť svedectiev v Slovenských novinách, aby som dokázal z jednej strany „humbug“, z druhej „dvojdvornosť“ politiky Slovenských novín. Avšak nerobím to, bo i na to mám príčiny, medzi ktorými hlavná je tá, že som presvedčený o tom, ako inteligencia národná i bez môjho pričinenia poznala už tieto či len slabé stránky vášho programu, a keby som ju mal na to opäť a opäť upozorňovať, podujal by som sa na zbytočné dielo. Ja neviem, či tento mnou spomenutý, nie na veľkú pochvalu dôslednosti vašej stránky slúžiaci systém do očú bijúcich protirečení stojí v súhlase celej „stránky Slovenských novín“, alebo či je on len výsledok „obozretnosti redakcie“; ale do toho ma aj nič nie je, avšak on dal mi právo vysloviť sa o ňom. Lež aj o tom už viac hovoriť nejdem.

Proti pripisovanému mi úmyslu vás upodozrievať sa týmto slávne ohradzujem. Remeslo to ponechávam iným ľuďom. Ja čo som písal, písal som na základe mnou aj zreteľne uvedených dát a zásad, hlásaných Slovenskými novinami, ku ktorým pripojil som svoje náhľady. Že som sa v týchto nemýlil, o tom najlepšie svedectvo vydal váš článok. A ak vy na vzdor tomu myslíte, že som na bludnej ceste, vyvráťte, alebo ospravedlňte tie citácie, ktoré sú základom môjho rozumovania, potom padne i toto. Kým to ale neurobíte, dovtedy ani slova neodvolám z toho, čo som písal. Je to moje presvedčenie a moja obyčaj je toto len vtedy zmeniť, keď poučený budem o jeho mylnosti a bezzákladnosti. A myslím, že na to mám úplne právo, o ktoré chcieť ma pripraviť najmenej pristane stránke, ktorá by rada dokázať svetu, že je liberálna a demokratická.

Ale, keby som vás aj vskutku bol upodozrieval, ako som vás nie, tak myslím, že vaša stránka najmenej má práva žalovať sa na upodozrievanie. Verte mi, zle pristanú podobné žaloby ľuďom, ktorí takrečeno len z upodozrievania iných udržujú svoj život.

Veď vy iste znať budete, a akože by ste neznali, čo „výtečný člen stránky Slovenských novín“ — tu pri vás o neznámosti ani reči byť nemôže — že už v programe Slovenských novín obsiahnuté je upodozrievanie nielen Pešťbudínskych vedomostí, ale všetkých národu svojmu nespreneverivších sa mužov (bo títo všetci priznávali sa a stáli za Memorandom) — trebárs aj len prostredne zo zámeru rušenia celistvosti krajiny, akého zámeru u nás nikdy nebolo; a ja úprimne uznám, že vtedy očakával som proti tomu upodozrievaniu rozhodné odmrštenie a zavrátenie ho v Pešťbudínskych vedomostiach;^[492] veď vy to iste znáte, a ako „výtečný člen stránky Slovenských novín“ akože by ste nepoznali, že mnohé články, zvlášť ale dopisy Slovenských novín akoby o závod pretekali sa v obviňovaní Pešťbudínskych vedomostí zo servilizmu, žobráckej politiky atď.; a to ustavičné vystatovanie sa Slovenských novín s ich samostatnosťou, neodvislosťou tiež nebolo nič inšie než indirektné upodozrievanie^[493] Pešťbudínskych vedomostí; že im, totiž Pešťbudínskym vedomostiam Slovenské noviny ešte nevyhadzovali na oči rakúske banknoty alebo ruské ruble, je pravda, ale ja pevne verím, že Slovenské noviny onedlho i k tomu prídu, aspoň sú už na ceste k tomu.

Avšak keby všetko toto upodozrievanie orgánu „vašej stránky“ vystalo bolo, to „osvedčenie“ na spolok peštianskych Slovákov,^[494] ktoré z poverenia, nechcem povedať „stránky“, ale „členov stránky Slovenských novín“, medzi ktorými iste prvé miesto zaujíma šéfredaktor — osvedčenie, ktoré nie v Slovenských novinách ale v maďarských a nemeckých novinách, teda pred cudzím, a ako to celému svetu známe, každému pohybovaniu sa živlu slovenského keď aj nie nepriateľským, teda iste nepriaznivým obecenstvom uverejnené, udiera pečať na snahy stránky vašej. Je to nie upodozrievanie, nie, je to tá najhanebnejšia denunciácia, akej príklad darmo by sme hľadali v doterajšom živote našom. Ja, pán Slanický, len s opovrhnutím spomenul som udalosť túto a verím, ba očakávam, že nielen vy, ale i mnohí iní šľachetní mužovia stránky vašej s ošklivosťou odvrátia sa od nej; lebo neverím, že by tí mužovia, ktorí i dosiaľ písali do Slovenských novín, súhlasiť mohli s ňou. Ak by ma ale viera moja sklamala a táto taktika v súhlase bola s celou stránkou, tak, páni moji, verte, sami odsúdili a zatratili ste snahy vaše!

Toto ale všetko sú pobočné veci, ktoré by som ja ani nebol spomenul, keby ste ma neboli vy, pán Slanický, na ne upomenuli, obviňujúc ma z toho, čo som neurobil. Za potrebné držal som prehovoriť o nich pre objasnenie situácie, lebo i vy cítite, že nám svetla treba. A treba nám ho tým viac, že sme ho zo strany Slovenských novín dosiaľ nedostávali.

Ja netajím, ani neupieram, ba zrovna a výslovne uznávam, že mnohé jednotlivé články Slovenských novín sú výborné a znamenité, a presvedčený som, že by aj mnoho dobrého pôsobiť mohli v národe slovenskom, keby tu nepríhodným poznamenaním, tam zase nepotrebným dodatkom, inokedy zo základu ich vyvracajúcimi článkami iludované^[495] neboli. Ja znám, že i do Slovenských novín píšu mužovia, ako Urpinský^[496] a iní, o ktorých rodoľubstve pochybovať nemožno. Ale čože, keď v tom všetkom niet súhlasu, niet harmónie. Preto tie ustavičné, i v zásadných veciach, protirečenia, to ustavičné kolísanie sa. Ja čakal som, že to objasní doba, avšak týždne uchodili a objasnenia nebolo. Myseľ moju neopúšťala myšlienka: „Títo ľudia lebo nevedia, čo chcú, alebo vediac, nechcú s tým na svetlo.“

Nedôvera moja rástla a tá primäla ma napísať článok „Nové úkazy“, ktorý, sláva Bohu, prispel na objasnenie situácie, lebo zapríčinil, že ste aj pred nami, nezasvätenými do tajností „stránky Slovenských novín“, odhalili aspoň kúsok svojich zámerov. Vďaka vám za to!

O vašom článku prehovorím budúcne!

II.

Vy ste, pán Slanický, na počiatku svojich článkov udali síce obsah môjho článku „Nové úkazy“, ale nie úplne. Ak sa to stalo len pre krátkosť, tak mohli ste ho, ten obsah, ešte i kratšie udať a jednoducho napísať: „V Pešťbudínskych vedomostiach akýsi (D)^[497] píše, že sa stroja pokusy o podkopanie a podborenie Memoranda národa slovenského a upozorňuje národovcov, aby boli na stráži.“

Bo toto je hlavná vec a os toho článku, to ostatné, ako som to už predošle povedal, sú pobočné veci.

Lež ako v pobočných veciach, tak i v hlavnej veci mal som pravdu, to najlepšie dokazuje nielen mne, ale aj celému obecenstvu váš článok. Teda ani v tomto ohľade ani nekrivdil, ani neupodozrieval som vás, jednoducho preto nie, lebo som písal pravdu.

Vy hovoríte síce, že nie ste „proti slovenskému Memorandu, ale ho uznávate za svoj okrem jedného jediného punktu, ktorým sa požaduje Slovenské okolie.“

Avšak tento punkt je základ celého Memoranda. To znáte vy tak dobre, ako i my a ako aj protivníci naši. A znajú to menovite aj tí, ktorí roku 1861 prítomní boli na národnom zhromaždení vo Svätom Martine, že práve o tento, čo podstatný a hlavný punkt viedla sa aj najtuhšia borba. S týmto punktom rozhodnutá bola vec, a to v prospech národný. Proti nemu ozvali sa hlasy oportunity a ľudí, ktorí len ad hoc udávali sa za priateľov života slovenského.

Vytrhnúť tento bod z Memoranda znamená podkopať jeho základy; a opýtajte sa mužov vašej „stránky“, lebo myslím, budú medzi nimi, ktorí poznajú toľko zo staviteľstva,^[498] čo sa stane so stavaním, ktorého základy sa podkopú. A budete mať odpoveď: Či sa robia pokusy na podkopanie Memoranda?

A prečo zamýšľa sa to robiť? Vy hovoríte preto, že Maďari na to nikdy nepristanú a že radšej zrieknu sa vyrovnania, než by pristali na to. Je to dostatočná príčina? A inej darmo hľadal som vo vašich článkoch. Ja odpovedám určite, že nie. Nasledovať radu vašu len preto, že Maďari nikdy nepristanú na Okolie, je poddanie sa im na milosť a nemilosť; je zloženie zbroja pred bojom, znamená zrieknuť sa samostatnosti národnej. Ja v tomto čine darmo hľadám ráznosť a samostatnosť, ktorou chváli sa stránka vaša.

A čo vy ďalej radíte? Vy udávate nový spôsob vyrovnania, ktorý by vraj obe stránky prijať mohli, a to: Nech Maďari pristanú, aby sa nám zabezpečila rovnoprávnosť municipálna a stredné i vyššie školy. Na toto, myslíte, že by obe stránky pristať mohli.

Ja verím, že Maďari môžu pristať. Ba dokážu vám, že je to už uskutočnené; snemovým totiž odstránením litery e zákonného článku XVI z roku 1848 je rovnoprávnosť municipálna v ich zmysle prevedená a zakladanie stredných a vyšších škôl podľa návrhu o národnostiach voľné. Teda Maďari na to pristať môžu.

Ak im ale predsa napadne povedať, a to je u nich nič nemožného, že ani na to nikdy nepristanú? Čo potom? Povedali ste A, musíte povedať i B. A keďže Maďari na to nikdy nepristanú, a to urobiť tým oprávnenejší budú, keď vidia, ako svoju pevnú pozíciu len preto opúšťate, že oni povedali, ba ani nepovedali, že na to nikdy nepristanú, teda musíte zase reterirovať, a výsledok toho bude, že Maďari aj osobnú rovnoprávnosť za niečo takého vyhlásia, na čo oni nikdy nepristanú. Argument tento, raz vami uznaný, porážať a vytískať vás bude z pozície na pozíciu, až vás vženie celkom ta, kde vás mať želajú Maďari.

Možno potom, ak ešte budete mať času, skríknete: „Na to my, t. j. Slovenské noviny, nepristaneme!“ Ale neskoro bude dobrovoľne opustenú pevnosť znovu dobýjať.

Kde jedná sa o právo národa, o byť lebo nebyť, tam „čachrovať“ a „handlovať“ statočný národovec nebude, ani obzerať sa na to, či na to niekto pristane, lebo nepristane.

Vy zatracujete politiku deákovskej strany, že povoľná bola proti Viedni, a predsa to isté urobiť radíte národu slovenskému len z toho dôvodu, že na to, čo on uznal za nevyhnutne potrebné pre svoj národný život, nikdy nepristanú Maďari. Aká to dôslednosť politická, aká ráznosť, aká samostatnosť?

A tomuto dôvodu kvôli vyvolali ste v dosiaľ svornom, jednomyseľnom národe slovenskom nesvornosť, sváry, rozopre!

Pre tento argument ušli ste zo šíku do boja o sväté právo národa hotových národovcov!

Týmto účelom radi by ste ešte aj do šíku verných vrhnúť semeno záhubnej mäteže!

Memorandum je majetok národa. Ono je jeho prvým ozvaním sa. Kto má právo čo len litery meniť v ňom? Jedine národ. Ktokoľvek iný dotýka sa ho, nepovolanou rukou siaha do práv národa.

Ja sám presvedčený som o tom, že Memorandum pri zmenených okolnostiach potrebuje mnoho doplnkov, rozšírenia; ale nedotkýňam sa ho ani slovom. To, čo vystavil a vyslovil národ, požíva u mňa posvätnú úctu.

Nie tak u vás. Keďže sa domnievate, že Maďari na to nikdy nepristanú, vy nielen zriekate sa ho, ale všetečnou rukou, dotkýnate sa jeho ustanovení. A zato žiadate, aby verní národu synovia zvelebovali túto vašu politickú ráznosť a šľachetnosť!

Vy ale vidíte v tom výhody pre národ. Prizrime sa tým. A tu prichodím k druhému článku vášmu.^[499]

Prvá výhoda v očiach vašich je, že vraj ak neopustíme požiadavku o Slovenské okolie, v mnohých slovenských okresoch prepadneme s voľbou. — Na výhodu túto odpovedať by vám mohol jednoducho skúsenosťou z roku 1865, vtedy takmer všetci slovenskí upustili od tej požiadavky a — prepadli. Kde je „minden áron buktatni“ heslom, tam táto domnelá výhoda nemá miesta. Ale Memorandum s voľbami ani nemá nič spoločného. Pri voľbách vystupuje jednotlivý kandidát, ten môže voliť si sám svoje stanovisko; vydávať ale svoju vôľu za vôľu národa, alebo podrývať hlas národom vyslovený, to nesmie, lebo tak dotýka sa cti a vážnosti národa, a to urobiť nikdy nemôže opravdivý národovec.

Ale dopusťme, že by vskutku v niektorých okresoch podarilo sa vyhrať pri voľbe upustením od Okolia. Či táto výhra okamžitá vynahradí ujmu, ktorú tým utrpí vec národa? Ba či aspoň vyrovná sa tomu zlému, ktoré zapríčiní udomácnením vrtkavosti v ňom?

Výhoda táto je len domnelá, bo bez opustenia Memoranda tak všade pri voľbách vyhrať alebo prepadnúť môžeme, ako s opustením ho.

Avšak vy spomínate spojencov. A ako takých držíte ľavú stranu, lebo táto „ukazuje“ sa byť rozvážlivejšou, a preto spravodlivejšou v národnej otázke.

Najsamprv povedať vám musím, že ja na „ukazovanie“ nedám nič. Ešte dosiaľ všetky maďarské stránky podľa potreby a okamžitého prospechu vyznačovali sa tým ukazovaním, ale ono aj len „ukazovaním straky na kole“ bolo a ostalo.

Po druhé neviem, ktorú to stránku rozumiete.

Ľavá stránka delí sa na tri stránky. S ktorou teda chcete to dorozumenie? S Tiszovou, Jókaiho, Madarászovou?

To znať je podstatná vec. Lebo keď medzi ľavým a pravým centrom už skoro rozdielu niet natoľko, že sa už spomína aj ministerstvo, pozostávať majúce z koalície týchto dvoch stránok; tak proti najkrajnejšej ľavej stránke, a ku tejto, tuším, kloní sa stránka Slovenských novín, držiac Kossutha a Szilágyiho za jej výtečných vodcov a prorokov — všetky ostatné strany bez rozdielu obracajú sa frontom.

A čo za výhody poskytuje nám toto dorozumenie? Vy hovoríte, že v uzrozumení s touto stránkou nebudeme porazení v otázke o municípiách a o volebnom zákone.^[500]

Dovoľte mi na to odpovedať. Tá, vami slobodomyseľnou (ľavou) stránkou nazývaná stránka alebo si úprimne želá v zmysle slobodomyseľnom riešiť otázku o municípiách a volebnom zákone, alebo nie. Ak „áno“, teda ona za to bude i vtedy, keď nedorozumie sa s našimi vyslancami, a keď neopustíme Okolie, a tak toto posledné urobiť je celkom zbytočné; ak „nie“, teda nám jej spojenstvo na nič nebude, a škoda by zato bola páchať zradu na vôli národa.

Nuž a čo potom, keď navzdor tomuto, vami i za cenu takmer národnej samovraždy želanému uzrozumeniu, predsa zvíťazí deákovská stránka? Potom my zriekli sme sa jedinú pozitívnu postať poskytujúceho základu a boli sme začas v priateľstve a uzrozumení s Madarászom a Böszörményim, a punktum!

Vôbec argumentácia vaša o tom, ku ktorej stránke pripojiť sa majú naši nádejní vyslanci, je predčasná, a múdrejšie im samým ponechať rozhodnutie ich budúceho držania sa zoči-voči rozličných stránok. Ja teda o tom nejdem šíriť slov.

Ak by na mne niečo záležalo, riekol by, nech naši národní vyslanci nespoja sa so žiadnou stránkou,^[501] ale ponechajú si voľnú ruku, a najviac nech spoja sa s vyslancami nemaďarských národov. Tak stať sa ľahko môže, že v ich rukách ležať bude rozhodovanie snemu v ktorýchkoľvek otázkach. Oni pripojením sa k jednej lebo druhej strane rozhodnú vec. A to bola by najväčšia výhra pre záležitosti národa.

Toto preto by si ja žiadal, že presvedčený som o tom, ako všetky maďarské stránky v otázke národnej jednomyseľné budú a postavia sa v opozíciu s národnými vyslancami.

Mnoho by bolo ešte treba písať o vašom článku, ale zbytočná to vec. Lebo vec je celkom jasná i bez komentára ohľadom snáh a zámerov vašich.

A preto týmto končím dohovor náš.

Možno prichytíte sa odpovedať na moje slová. Nedbám, avšak nech nemýli ani vás, ani ctené obecenstvo, keď nedostanete odo mňa odpoveď. Odvetu terajšiu písal som len preto, aby som sa vyhol nevčasným žartom vášho časopisu, akoby som snáď neznal obrániť svoje tvrdenia. Odteraz ale zriekam sa toho.^[502] Ako mi na vedomie prišlo to delátorské osvedčenie, o ktorom som spomienku urobil v prvom článku, zriekol som sa aj len čítať časopis, v spojitosti stojaci s týmto podlým udavačstvom. Som pristatočný človek a Slovák, než by dopustil poškvrniť ním dom svoj. Teda, pán Slanický, zbohom až do stretnutia sa na šľachetnejšom časopiseckom poli, než je váš orgán. S udavačmi neobcujem a zďaleka im vyhýbam, teda i orgánu vašej stránky. Zbohom!