ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[334]„Kto sa odváži, ten vyhrá; kto pozde chodí, sám sebe škodí.“ Keď spočiatku roku 1848 na snem krajinský podať sa majúce petície za oslobodenie ľudu spod jarma zemskopanského, a za zrušenie urbáru — po Slovensku kolovali, vtedy mnohí národovci slovenskí, hoci pevne boli presvedčení o tom, že vzťah medzi ľudom a zemským panstvom, z urbáru vyplývajúci, dlho sa udržať nedá, hoci pevne verili, že pravda božia po strane ľudu bojuje, predsa keď bol tomu čas, nemali dosť odvahy za pravdu svoju otvorene a rázne vystúpiť, považujúc petície rečené už za krok privčasný, ktorého možné výsledky popredku vyrátať sa nedajú.

15. marec zahanbil malodušnosť mužov týchto a naučil ich oľutovať vlastnú chúlostivosť, následkom ktorej zbraň mravnú vtedy, keď tomu bol čas, v prospech národa upotrebiť nevedeli.

Akokoľvek ten oneskorený špekulant, ktorý do istého podujatia váhal položiť groš, lebo nevedel popredku vykalkulovať všetky — podujatie to postihnúť môžuce — prípady, s oveseným nosom díval sa na odvážnejšieho suseda svojho, ktorý sa smelo pustil do podujatia toho, a že smel i vyhral; práve tak i národovci slovenskí smutne pozerali po 15. marci^[335] na národovcov maďarských, dobre znajúc, že výhra z oslobodenia ľudu, pre maďarskú národnosť pochádzajúca, mohla sa im samým a skrze nich národnosti slovenskej za podiel dostať, keby boli hlas času nielen rozumeli, ale i skutkom uposlúchli.

Nič sa na poli politickom tak zle neodpláca ako zdĺhavé rozumovanie bez ráznej účinlivosti.

Darmo my rozumujeme, že z práva pochodí sila; život skutočný hovorí nám, že sila začasto i z bezprávia robí právo. Príklady toho skúsenosť každodenná nám podáva, a my môžeme byť istí, že ako sme roku 1848 s pravdou našou ostali na ľade, tak i nabudúce samé rozumovanie bez ráznej účinlivosti právo naše nikdy neurobí skutočným.

Rozum sám o sebe je ako to veslo, ktorým loď na stojacích vodách sem a tam skrúcaná býva, a z miesta pohnúť sa nevie; kus vetra a parostroja, kus ohňa a ducha je treba, aby loď naša národná na mori osudov napred plávala, len tak i veslo bude vstave úlohe svojej zadosť urobiť.

My povedomí sme si práva nášho, čože teda váhame celou silou chopiť sa prostriedkov tých, ktorými práva naše dosiahnuť si sľubujeme!

Srbi, Rumuni a Židia nás už predišli — za kýmže ešte čakáme my!

Či chceme sa rovnať tomu pútnikovi, ktorý hoci videl cieľ púti svojej, ale že prišiel na miesto, na ktorom dve-tri cesty sa delili, sadol si a rozumoval, ktorou cestou sa má pustiť, až ho prikvačila noc, a on nemohol nikam — hoci by bol ktoroukoľvek cestou dosiahol svoj cieľ.

Nemienime my skrze to povedať, aby rozum prestal byť hlavným faktorom účinlivosti našej, nie, ale chceme povedať len toľko, že rozum ľudský nie je vstave matematickou istotou vykalkulovať z istého podujatia na poli národno-politickom vyplývajúce následky. Prozreteľnosť božská, osudy jednotlivcov i kalkuly národov spravujúca, nemnoho stará sa o kalkul rozumový a začasto celkom inšie prináša výsledky, než si to pôvodcovia istého podujatia popredku boli umienili. Kdekoľvek roztvoríme históriu, všade nájdeme pravdu túto odôvodnenú.

Známe je, že v čase kongresu viedenského^[336] roku 1815, na ktorom takrečený zákonitý stav Európy utvorený bol, najvýbornejší diplomati európski ideu národnosti už poznali, a že ju považovali za vidinu krásnu, estetickú — bez praktického významu pre vzťahy medzištátne; a hľa, Prozreteľnosť božia práve do idey tejto zavinula tú moc, ktorá pod úbehom polstoletia všetky akty a fakty kongresu viedenského mala vyhodiť do povetria.

Keby žmurkavý Talleyrand^[337] alebo starý Metternich nanovo ožili, čože by povedali k časom terajším, vidiac, že ich dielo celkom inšie následky zapríčinilo, než si to oni popredku boli vykalkulovali.

Bezpochyby by povedali: „Človek mieni, Pán Boh mení.“

Geniálny cisár Jozef II. málo pred smrťou svojou na šľachetné, ale nevydarivšie sa úmysly a reformy svoje smutný poznamenal: „Len skutky sú naše, výpadok skutkov podržal si osud!“

Napoleon Veľký zdar a prospech počínania svojho len z jednej tretiny sebe, z dvoch tretín šťastiu a osudu privlastňoval!

Či i my nie sme deti božie, či i my nemáme mať dôveru v Prozreteľnosť božiu, že nás neopustí, keď len sami sa neopustíme?