ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[545]Známe je nášmu ctenému obecenstvu, že zo strany Slovenských novín, orgánu to Novej školy slovenskej, zbierané boli petície za slovenské školy k pánu barónovi Eötvösovi, ministrovi osvety. Dňa 22. m. m. bola päťčlenná deputácia na čele s pánom Zarzeckým^[546] u ministra s tými petíciami. Odpoveď, ktorá sa jej za podiel dostala, je tak vysoko zaujímavá a vrhá tak prepodivné svetlo na zmýšľanie a intencie pána ministra ohľadom nás Slovákov, že nám nemožno neobrátiť na ňu podrobnejšie náš zreteľ. Naše ctené obecenstvo uvidí ztadiaľ, kto je a čo je ten pán barón Eötvös, ono pozná, že všetky tie hlučné a krásne znejúce frázy, ktoré pri každej príležitosti z úst pána ministrových len tak prúdia, sú nič inšie ako daromný humbug, nič inšie ako náličnica, pod ktorou sa skrývajú predpotopné náhľady a silné reakcionárstvo proti duchu času a jeho požiadavkám, proti slobode a spravodlivosti ku všetkým bez rozdielu národom. Poďme však k veci.

Pán barón Eötvös odpovedal: „Budem hľadieť vašej žiadosti zadosť urobiť. Starám sa o to, aby každý občan uhorský bez (?) rozdielu národnosti bol vzdelaný. Uistite vašich posielateľov, že uhorská vláda nemá ani zďaleka v úmysle potlačovať národ slovenský, na čo dnes žiaden rozumný človek nemyslí. My si nemáme čo sťažovať na slovenský národ, vidíme v ňom verného druha. Bojovali sme spolu, spolu sme krvácali a spolu požívali i tie maličké radosti, ktoré sa nám v našich bojoch za podiel dostali, a ja úfam, že i nabudúce tak žiť budeme; lebo agitácie pojediných uplatnených ľudí do ohľadu nepadajú.“ Prečítajúc rubrum petície, hovoril: „Ja myslím, páni, že ste zle informovaní. Vy máte zaiste právo peticionirovať, ale nemáte právo s obžalobou vystúpiť, že by ste menej škôl mali než pod Bachom. Proti tomuto sa ja najrozhodnejšie i najslávnejšie ohradzujem. Ja som oprotivne na národnosti zvláštny (!) ohľad bral; a pri vymenovaní škôldozorcov, bo inde som príležitosť nemal, som na to hľadel, aby Slováci boli za takých vymenovaní, čo sa i napospol stalo.“

Upozornený, že petície znejú za gymnaziálne školy a žeby na Slovákov aspoň taký ohľad braný bol, aký bral Bach na národnosť maďarskú, odpovedal Eötvös: „Neviem, páni, že by ste pod Bachom boli mali gymnáziá, a že by sa vám tie boli odobrali, následkom čoho by ste mohli s obžalobou vystupovať. Snáď proti tomu sa žalujete, že školské knihy a učiteľský časopis nevydávam v češtine, ako pod Bachom, ale v spisovnej reči slovenskej. Avšak toto ináč byť nemôže, lebo každého treba vyučovať nie v cudzej, lež v jeho zrozumiteľnej mu reči.“

Konečne keď deputácia podotkla, že bystrického gymnázia, ako bolo pod Schmerlingom, viac nieto, odpovedal pán minister osvety, že „na banskobystrickom gymnáziu sa i teraz po slovensky prednáša“.

Toto je obsah odpovede pána Eötvösovej, ako ho Slovenské noviny podávajú, ktorým teda za jeho hodnovernosť úplnú zodpovednosť ponechávame. Netreba snáď ani výslovne dokladať, že Slovenské noviny zaiste, ako to v samej povahe vecí leží, usilovali sa oznámiť svojmu obecenstvu odpoveď pána ministrovu výrazmi čím najmiernejšími a najkrotkejšími. A teraz prejdime si to ešte raz.

Pán barón hovorí, že on sa stará, aby každý občan bez rozdielu národnosti bol vzdelávaný a že vláda uhorská nemá ani zďaleka v úmysle potlačovať národ slovenský. To je síce pekná vec, keby pravdou bola. Lebo čo sa toho prvého týka, celý svet prstom ukazuje na pána ministra ako na takého, ktorý spomedzi ministerských kolegov svojich najhorlivejší je rozširovateľ maďarizmu; čo do druhého, pán minister ako člen maďarskej vlády bude najlepšie vedieť, čoho všetkého dopustila sa táto proti národu slovenskému.

Ďalej pán minister úfa, že sa to i naďalej tak žiť bude s tým národom slovenským ako dosiaľ, t. j. že Maďari, rytiersky to a k panovaniu zrodený národ, budú pískať a tí úbohí Slováci, ako im budú hrať, tancovať. A túto blahú nádej svoju odôvodňuje tým, lebo vraj „agitácie pojediných uplatených ľudí do ohľadu nepadajú“.

Sada táto, tak krátka, obsahuje v sebe tú najhrubšiu urážku a denunciáciu. Navyknutí sme na podlé udavačstvá a upodozrievania od luzy, od ľudí, ktorých je to remeslom, ale také slová počuť z úst ministerských voči slávnostnej slovenskej deputácii — to je, prisámbohu, primnoho. Ľutujeme len, že deputácia nezavrátila naskutku pána ministra a že sa ho nespýtala, kto sú to tí agitátori a od koho sú uplatení?

Medzitým ľahká je na túto otázku odpoveď. Pán minister osvety pod tými „uplatenými agitátormi“ nepochybne rozumel tých ľudí, ktorí tomu ním spomenutému pokoju a blaženstvu v ceste stoja, rozumel mužov národných, ktorí na prebudení a pozdvihnutí nášho ľudu neúmorne pracujú a jeho sväté práva s odvahou a sebazaprením hája, rozumel nás. Nuž na potechu pána baróna nech slúži, že my, dokiaľ perom a ramenom hýbeme, nikdy nedopustíme, aby sme s Maďarmi ako dosiaľ, tak i nabudúce žili, t. j. aby oni rozkazovali a my poslúchali. Rovné bremená, rovné práva, to je naším heslom.

Pán Eötvös chce nám nahovoriť, že on „na národnosti zvláštny ohľad bral“, a na dokázanie toho odvoláva sa na vymenovanie škôldozorcov, na ktorých vraj „napospol“ vymenovaní boli „Slováci“.

Nevieme, či to má byť satira alebo nemiestny žart, a či snáď pán minister chcel seba i nás mystifikovať. Vymenovaním škôldozorcov pre Slovensko dokázal pán minister osvety nielen veľkú pedagogickú beztaktnosť, ale i zvrchovanú nespravodlivosť k nám Slovákom. Medzi všetkými dosiaľ vymenovanými škôldozorcami nieto ani jedného opravdivého a úprimného národovca slovenského, bo s odpustením slávnej deputácie, ktorá za vymenovanie pána Nemesányho svoju povďačnosť pánu barónovi Eötvösovi vyslovila, my ani toho za takéhoto pre jeho minulosť považovať nemôžeme. A tí ostatní? Nuž podívajme sa im trochu do očí.

Pre Turiec a tuším Oravu vymenovaný je pán Mennyey, rodený Maďar; pre Trenčín pán Mednyanszky, stoličný notár, o ktorom dosiaľ svet ani to nevedel, že žije, a ktorý do pedagógie asi tak bude sa rozumieť ako hus do piva; pre Nitriansku stolicu pán Grmanecz Károly, slúžny, ten istý, ktorý kedysi v neblahej pamäti v „Krajanovi“ tie najhnusnejšie podlosti popísal o Slovákoch atď. A to má byť ten „zvláštny ohľad“? Difficile est satiram non scribere.^[547]

Pán barón Eötvös veľkú slávu a zásluhu hľadá v tom, že vydáva školské knihy a učiteľský časopis v „spisovnej“ slovenčine; zabúda ale pritom, že Répásimu^[548] dovolil vydávať školské knihy v podrečí šarišsko-spišskom a sľúbil mu k tomu podporu, zabúda, že do toho učiteľského časopisu slovenskými slovami vlieva ducha maďarského do nášho učiteľstva.

Námietku straniva banskobystrického gymnázia hľadel pán minister osvety podvrátiť tým, že veď i teraz prednáša sa tam po slovensky. Naše ctené obecenstvo zná, aké je to prednášanie. Ale z tohoto vyjadrenia pána ministrovho môžeme zároveň súdiť, ako má vyzerať tá národná „rovnoprávnosť“ na našich gymnáziách. Dovoliť, aby synkovia slovenskí, ak sa im ľúbi, ale i to s privolením rodičov, smeli sa učiť i gramatike slovenskej, to má byť — všetko.

Mravné naučenie:

Z celého javne vysvitá, že v zmysle ministra osvety, a vlády maďarskej vôbec, ústavy na Slovensku majú i naďalej zostať propagandami maďarizmu a orgánmi odnárodňovania našej mládeže. Z toho nevyhnutne plynie následok ten, že ak chceme sa dochovať národnej mládeže a inteligencie, a tým pripraviť národu nášmu lepšiu budúcnosť, neomylne sami, vlastnými mozoľmi zakladať musíme ústavy nové a staré udržovať. My týmto činom nechceme sa vzdať a nevzdávame sa nijako neodtajiteľného práva na ústavy školské, ktoré na území slovenskom jestvujú; príde čas, kde Slováci, prejatí nadšením za práva a život svoj národný, mohutným hlasom reklamovať budú ústavy tie pre seba. A hlas ten nebude hlasom volajúcim na púšti, bo ním ozve sa celý národ slovenský.