ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[469]Oddialený síce od hlukov sveta tohoto a od prúdu, ktorým valí sa politické pohybovanie, neberiem na ňom činnej účasti; predsa ale pozorným a o národ môj starostlivým okom sprevádzam všetky pohyby a tvorím si o nich svoje vlastné náhľady.

Nie je mojou obyčajou vystupovať s týmito svojimi náhľadmi do verejnosti, avšak teraz, tak aspoň prichodí mne, treba sa mi ozvať, lebo okamženia sú vážne a vec, o ktorej hovoriť chcem, je podstatná a veľmi vážna pre náš život. Možno iný ináč o tom zmýšľa.

Cieľ teda tohoto článku, o ktorého ujavnenie Vás prosím,^[470] je upozorniť na tú záležitosť, aby neprekvapila nás nepripravených.

Kto pozorne sprevádzal vývin národného života slovenského, iste dobre sa rozpamätá na akúsi „Novú školu“,^[471] ktorá menovite roku 1861 až veľmi rozhadzovať sa bola začala a tropila nesmierny „humbug“ na účet slovenského národa.

Na čelo tejto strany postavil sa bol ten známy pán, ktorý pri národnom zhromaždení vo Svätom Martine roku 1861 reč svoju z dvojakej farby papiera bol čítal;^[472] bezpochyby, ak úmyselne vyvolil si tú dvojfarbu, na dôkaz toho, že politika jeho je dvojdvorová. Ak stalo sa to ale len náhodou, tak je to dôkazom, že „náhoda“ veľmi divno zahrala si na jeho účet a i proti jeho vôli znamenite charakterizovala ho a jeho politiku pred zhromaždeným obecenstvom, kto a čo je.

Neminulo mnoho času a slávna, s veľkým hrmotom, ako to obyčajne býva pri podobných podujatiach, zjavivšia sa Nová škola i so svojimi hrdinami a dvojfarebnými výtečníkmi zanikla, národ zaiste dosť zavčasu poznal, skade to ten vietor veje, čo tie huky pôsobí!

Ale verte, trebárs tá Nová škola utiahla sa z dejišťa, nezanikla ona navždy. Zjavila sa v novej podobe a v novom vydaní. Lebo prameň, z ktorého ona pošla, jestvuje ešte vždy a čas po čase obracia sa vo vodomet ako to žriedlo Stratenej.^[473]

A je to prirodzená vec. Geológovia z prirodzených príčin vysvetľujú podivné zjavy pri žriedle Stratenej, prečo i my nemohli by sme takým prirodzeným spôsobom vysvetľovať tie podivné zjavy, smerujúce proti nášmu národnému životu?

Memorandum národa slovenského je tá naša archa novej úmluvy, ktorej národ slovenský ani zriecť ani od nej upustiť pod žiadnymi výmienkami ani nesmie, ani nemá úmysel. Kto úprimne a verne zmýšľa s národom slovenským, ten sa iste presvedčil, že odstúpiť od Memoranda značí upustiť od národa a v korisť nepriaznivcom metať celý život národný.

Toto presvedčenie, ktoré navzdor úradným spôsobom a nátlakom vynúteným protestom vždy diaľ a diaľ zakoreňovalo sa v národe slovenskom, bolo a je jeho silou, tým neoceniteľným talizmanom a amuletom, ktorý chránil a chráni ho pred rozdrobenosťou a z tejto neomylne vytekajúcou záhubou.

Všetky útoky, nech oni pochodili z ktorejkoľvek strany, roztrieskali sa na žulovej pevnosti Memoranda.

Odporníci života a národa slovenského, nech oni prináležali k bývalej Novej škole, nech zoraďovali sa pod zástavami „Krajanov“,^[474] „Prítelov lidu“ a iných známych táborov, neustávali útokom hnať na túto pevnosť, výdatne podporovaní od Pesti Naplóa počnúc, až po najdemokratickejšie časopisy maďarské. Všetci túžili po víťazstve a skusovali ustavičné porážky. I zúfali už nad možnosťou vydarenia svojich zámerov.

Ale dobrý vojvodca neskladá zbraň, kým vidí ešte nejakú možnosť, keď aj nie víťazstva, aspoň hrdinského cúvnutia.

I napadla ich veľká myšlienka, zničenie Memoranda samými „národovcami“ slovenskými previesť, quel magnifique!^[475]

„Sláva“ a „hrdosť“ maďarského národa ozvala sa v príhlasoch a iným spôsobom k slovenskému ľudu. Najprvší zástupcovia emigrácie maďarskej^[476] začali obšírne vykladať o slobode, rovnoprávnosti, bratstve, rovnosti a vôbec o všetkých bežných a moderných heslách, len aby národ slovenský odviedli od dôvery, ktorou kloní sa k svojim verným a k svojmu Memorandu. A všetky tie spomenuté „heslá“ núkali mu za odmenu, ak zriekne sa Memoranda a mužov, vyznačivších sa nezlomnou vernosťou a oddanosťou k národu. No, ja pevne verím, že národ slovenský nie je Ezauom, za misu šošovice predávajúcim prvorodenstvo svoje.

Že ale aj v slovenskom národe nachodia sa podobných zámerov ľudia, to je istá vec, a známe je i to, že trosky Novej školy vždy hotové sú na zlúčenie sa s podobným účelom, zvlášť ak stať sa môže pod „národnou zástavou“, aby aspoň pred svetom ospravedlnené bolo ich zdanlivé rodoľubstvo!

Národ slovenský podľa učenia týchto nových Jasonov,^[477] namáhajúcich sa mu vyrvať jeho zlaté rúno, t. j. Memorandum, nie je národom, ale len národnosťou. To prvý krok na zvodnej ceste, na ktorú ľúbili by zaviesť celý národ.

Kto logicky zmýšľať zná, vie, že ako národ bez národnosti, tak národnosť bez národa byť a jestvovať nemôže. Sú to dva, ale jedno označujúce, a práve preto nerozlučiteľné pochopy. Kto dopúšťa jeden a iný upiera, ten zauškuje zdravý rozum.

Avšak čo na tom záleží, veď podľa nových doktrinárov slovenský národ je „od tisíc rokov nepretržite verným údom národa maďarského“, z čoho zase nasleduje „povinnosť zo strany národa maďarského, aby slovenskému národu blahobyt a slobodu dal“. Lebo celok má i právo i povinnosť „dávať“ blahobyt a slobodu svojim „údom“ práve tak, ako fabrikant vypláca mzdu svojim robotníkom.

Týmto politicko-filozofickým dôvodzovaním tých hrdinov novej éry, po prvé, podkopaný má byť základ každej samobytnosti a samostatnosti národa slovenského čo celku.

Úd zaiste nikdy nemôže byť samobytným a samostatným, ak túto samobytnosť a samostatnosť nechce zaplatiť životom, — ale ak chce žiť, ostáva na večné veky apendixom, t. j. prílepkom celku. Kto teda tvrdí, že je slovenský národ „údom národa maďarského“, ten upiera tomuže národu právo samosvojstva a degraduje ho na púhy prílepok. Takýto prílepok ale nepotrebuje, prirodzene, žiadne, jeho samobytnosť a samostatnosť národnú, slovom, jeho samosvojstvo poistiť želajúce memorandá. Teda Memorandum je zbytočné, a ako zbytočné zničiť ho alebo hodiť do komory, v ktorej ukladajú sa staré haraburdia. To je korolárium^[478] tohoto učenia.

Po druhé ale týmto novým učením priviesť sa má národ slovenský k tomu náhľadu, že on „súc od tisíc rokov nepretržite verným údom národa maďarského“ a nemajúc žiadneho nároku na samosvojstvo, nútený je pripojiť sa „úzko k maďarsko-národnej strane“ a spojiť sa v „jednu veľkú národnú (rozumej maďarskú) stranu“, teda zriecť sa aj každého vonkajšieho zjavu, ktorý by upomínať mohol národ slovenský na jeho samobytnosť a samostatnosť.

Nechcem nateraz hovoriť o cestách a cieľoch tejto nádejnej veľkej národnej maďarskej stránky, avšak budúcne prehovorím s Vaším dovolením i o tom. Teraz poukázať som chcel jedine na to, že jestvujú ľudia, ktorí, zjavujúc sa v rúchu „národnej stránky“ a obtáčajúc sa nimbom slobody, rovnosti a ostatných denných hesiel, v konečnom zámere majú podkopať a podboriť Memorandum národa slovenského s tým cieľom, aby odporníkom národa a života slovenského pod krikľavými a hlučnými frázami rovnosti, slobody, ľudovlády atď. obľahčili víťazstvo.

A urobil som toto upozornenie preto, aby mužovia slovenskí stáli na stráži a nedopustili, aby uskutočnil sa tento úskočný zámer. Bo kým viaže nás Memorandum, sme silný, akonáhle opustíme ho, staneme sa zo všetkých strán a z tisícich rán krvácajúcim, do boja neschopným bojovníkom!