ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[363] I.

Nárada^[364] snemového povereníctva^[365] z ohľadu rovnoprávnosti národnej leží pred nami. Čin tento v neočakávanom ohľade prekvapil nás, lebo my tej boli sme nádeje, že povereníctvo snemové bude stúpať vpredu hlavnej myšlienky stoletia nášho, a teraz s podivením vidíme, že ono ďaleko nazad za myšlienkou tou len pokuľháva, vystavujúc v nárade svojej zásady také, ktoré by v prvej polovici stoletia nášho duchu času primeraný pokrok zákonodarstva boli obsahovali v sebe, teraz ale — po roku 1860, keď duch času už ďalej postúpil — len spiatočné snahy označujú.

Analyzujme nakrátko náradu tú, aby sme ju v čiastkach i celku náležite poznali.

Povereníctvo snemové samo hovorí, že pri vypracovaní nárady o rovnoprávností národnej dvojaký sa jej ponúkal spôsob, a to „formulované žiadosti jednotlivých národností“, teda spôsob pozitívny, alebo „vyznačenie medzí tých, v ktorých rozličné národnosti nároky svoje samy uskutočniť môžu“, teda spôsob negatívny. Povereníctvo snemové tento posledný spôsob prijalo, a to z tej príčiny, že idea rovnoprávnosti osobnej roku 1848 vyslovená nedopúšťa, aby nároky národné prostredníctvom koncesie^[366] boli rozlúštené.

A v tomto ohľade dokonale môžeme súhlasiť s výpoveďou povereníctva, lebo koncedovať^[367] dakomu rovnoprávnosť národnú bolo by otvorené protirečenie. Ten, kto dačo dakomu konceduje, má právo to isté dačo aj nekoncedovať, a my tak rozumieme rovnoprávnosť národnú, že ona nie je monopolom snemu alebo ktoréhokoľvek národa, ani je nie právom novým, len teraz skrze Slovákov vydobývaným, ale je právom prirodzeným, od Boha pochádzajúcim a práve tak starobylým, ako je život národa nášho starobylý. Neočakávali sme teda, ani neočakávame od nikoho, aby nám sväté právo naše, ktoré sme nikomu nezastavili, ani neodpredali, koncedoval, ale očakávali sme a očakávame len to, aby právo naše uznané bolo zákonom vyslovené a zabezpečené.

I rovnoprávnosť osobná roku 1848 nebola koncesiou, ale len uznaním práva toho, s ktorým sa každý občan vlasti našej zrodil a ktoré už aj predtým mal, hoci v zákonoch feudálnych uznané nebolo.

Ostatne osobná rovnoprávnosť dokonale súhlasí s národnou rovnoprávnosťou, rozdiel medzi oboma je len ten, že tamtá určuje vzťahy jednotlivých občanov medzi sebou, kým táto na vzťahy národov medzi sebou sa vzťahuje. Za časov našich teda nemôže viacej byť reč o tom, či Peter Slovák a Pavel Maďar sú jednako oprávnení klobúk svoj nosiť, zem svoju vzdelávať, v reči svojej všade, kde treba, hovoriť a písať, ale je reč a otázka o tom, či národ slovenský ako národ tie isté práva národné má mať vo vlasti svojej uhorskej ako národ maďarský, a či nie. Povereníctvo snemové na otázku túto keď aj nie zrovna, ale predsa v okolkoch dosť jasne odpovedá, a to v punkte tom, v ktorom hovorí, že nakoľko sú jednotlivé národnosti vo vlasti tejto jedna s druhou pomiešané, následkom toho konkrétnym nárokom jednotlivých národností vyhovieť sa nemôže, lebo by to k potlačeniu menších osihotených nárokov národných alebo k nebezpečným pre celosť vlasti premenám teritoriálnym viedlo.

Nemalý sebaklam potrebný je na to, aby človek rozumovanie toto uveril a ako dajakú absolútnu pravdu na dokázanie ďalších právd upotrebiť mohol. Pravda je síce, že hoci my Slováci v hornom Uhorsku jednu kompaktnú, vyše dvojmiliónovú masu tvoríme, predsa mnohé a veľké kolónie slovenské od hlavnej masy tejto odtrhnuté a po Dolnej zemi, najviac medzi živlom maďarským roztratené sa nachádzajú; pravda i to, že Srbi a Rumuni, najmä tamtí v Barani, Báčke a v Banáte, títo v Banáte, Arade a Bihare s mnohými obcami inonárodnými sú pomiešaní, ale nie je pravda, že by okolnosť táto konkrétne uznanie národnosti, t. j. uznanie národa nemožným robila. Veď takýmto spôsobom práve národ maďarský, ktorý je spomedzi všetkých národov vo vlasti tejto najviac živlami inonárodnými popretkávaný, nemohol by si uznanie ako národ vo vlasti tejto osobovať. A predsa povereníctvo národ maďarský nielenže za národ uznáva, ba práve aj iné národy za Maďarov poštemplovať sa usiluje, skrze to ale samo so sebou do nemalého protirečenia prichodí.

Že pri miešanosti rozličných národností medzi sebou predsa každý národ ako národ uznanie svoje v zákonodarstve a správe politickej bez ujmy národa druhého mať môže, toho keď aj zodrané príklady o Kumánoch a Jazygoch, a ostatných municípiách neupotrebíme, najskvelejší dôvod podáva nám rozličnosť náboženská a mnohonásobnosť cirkví, vo vlasti tejto zákonite jestvujúcich. Ukážte nám kút vo vlasti našej, v ktorom by sa cirkvi rozličného vyznania nenachodili. A predsa či všetci vyznavači rozdielnych náboženstiev len jeden a spoločný majú chrám, v ktorom sa každý podľa obradov svojich Bohu modliť musí!? Či rovnoprávnosť náboženská len na jednotlivcov je obmedzená, či katolíci, luteráni, kalvíni, pravoslávni atď. nemajú vo vlasti našej konkrétneho uznania ako cirkev katolícka, luteránska, kalvínska a pravoslávna; a komuže z nás napadne tvrdiť to, že konkrétne uznanie jednotlivých cirkví tiahne so sebou potlačenie cirkví druhých, nemožným robí rovnoprávnosť náboženskú? Práve naopak, rovnoprávnosť náboženská len skrze konkrétne uznanie rozličných cirkví možnou sa stáva.

Čo je tu z ohľadu náboženstiev a cirkví povedané, to platí i z ohľadu národností a národov. Akokoľvek — jednotlivé, po krajine roztratené cirkvi môžu tvoriť jeden celok, jednu rímskokatolícku, luteránsku, lebo kalvínsku cirkev, tak podobne i jednotlivé v živote inonárodnom osihotené obce (lebo veď obec je prvá mravná jednota v štáte) môžu tvoriť jeden celok, jeden národ — slovenský, maďarský atď.

Že by konkrétnym uznaním národností, t. j. národov, teritoriálne premeny v Uhorsku stali sa potrebnými, je pravda natoľko, nakoľko doterajšie politické rozdelenie vlasti našej s ideou rovnoprávnosti národnej sa nezrovnáva a idei tejto primerane preinačené byť musí; že by ale skrze to celosť vlasti nebezpečenstvu bola vystavená, to je úmyselne a kunštovne vymyslená námietka, za ktorú sa — ako sme to pri protestoch proti Memorandu svätomartinskému zjavne videli — celkom inšie ciele a nie starostlivosť o celosť vlasti ukrývajú. Či preto, že roku 1802 artikulom VIII. stolice Báč a Bodrog v jednu stolicu sa spojili, artikulom IX. Malý Hont od Veľkého Hontu sa odtrhol a ku Gemeru sa pripojil, artikulom X. desať obcí kopijníkov do stolice Spišskej vtelili, artikulom XII. dediny Domaníky a Rakytovce od stolice Zvolenskej k Veľkému Hontu a obec Bzovská Lehôtka od stolice Hontianskej k Zvolenskej sa pridali, či skrze to celosť vlasti utrpela nejakú premenu? Každý uzná, že nie. A akúže by utrpela premenu, keby sa pre usnadnenie správy politickej stolice a dištrikty na základe etnografickej čiary potrebám života primerane zaokrúhlili? Doista že žiadnu. Áno — tak je, odpovedia niektorí údovia snemového povereníctva — ale to len vo vzťahu na Slovákov má svoje platnosti — ktorí keby aj z ohľadu správy politickej ako národ v jednom dištrikte boli zosobnení, preto nikdy nebudú von z krajiny, do Poľska, Sliezska alebo Moravy gravitovať, lebo ich materiálne potreby neoddeliteľne k rovinám stredouhorským pútajú; celkom ale ináč sa má vec vo vzťahu na Srbov a Rumunov, ktorí v národnom, tak i v každom inšom ohľade nie do Pešti, ale dolu Dunajom von z krajiny, do Srbska a do Valachie gravitujú. Keby sme teda Slovákov v politicko-administratívnom ohľade ako národ uznali, i Srbov a Rumunov by sme tým istým spôsobom ako národ uznať museli, a tu by potom nastúpilo nebezpečenstvo pre celosť vlasti našej Uhorskej,^[368] ktorému vyhnúť chceme. Nepatrí nám skúmať, nakoľko obávanie toto skutočný alebo zdanlivý má základ, keď ale Srbi a Rumuni dosiaľ i negravitovali von z krajiny, predsa jesto sa čoho obávať, že rovnoprávnosť nám skrze povereníctvo ponúknutá, skoro ich na túto cestu privedie, naproti tomu niet lepšieho antidota proti gravitácii takej ako uznať každý národ za národ a zabezpečiť mu sväté práva národné a občianske, čo keď sa stane, nebude sa nám treba spomenutej už gravitácie obávať, bo kto doma má to, čo je jeho, čo mu treba a bez čoho byť nemôže, ten nebude to u susedov hľadať.

Konečne hovorí povereníctvo, že by konkrétnym uznaním národnosti, t. j. národov, len roztržitosti medzi národnosťami sa zapríčinili a k blahodarným výsledkom vedúci súbeh rozličných národností medzi sebou, ku ktorému občiansko-cirkevná a municipálna správa krajiny tak krásne pole poskytuje, premenil sa v márne dohadovanie o dostať sa majúcich právach.

Rozumovaniu tomuto život praktický nielenže neprisviedča, ba práve ho podvracia.

Príklad lepšie objasní vec. Vezmime za príklad Gemerskú stolicu, ktorá vyše deväťdesiattisíc slovenského a takmer deväťdesiattisíc maďarského obyvateľstva počíta. Keď výbory stoličné spôsobom reprezentatívnym sa utvoria, vtedy výbor stoličný v Gemeri bude záležať z jednej polovice slovenskej, z druhej polovice maďarskej; medzi výborníkmi slovenskými dosť bude takých, ktorí neznajú po maďarsky, ako zas medzi maďarskými ešte viac takých, čo nerozumejú po slovensky; ktože pri slabostiach ľudských môže stáť dobre za to, že k pánovitosti privyknutý a netrpezlivý Maďar nebude urážať Slováka, po slovensky hovoriť, slovenské protokoly viesť chcejúceho; ktože zazlí Slovákovi, keď na osobnú urážku, osobnou urážkou odpovie, výbory takéto budú najlepším semeniskom pre zvady, rozbroje a nenávisti národné, pre jalové hádky o právach národných, pre potlačovanie slabšieho skrze mocnejšieho, bude najlepším prostriedkom k tomu, aby sa obecenstvo ustanovizniam municipiálnym odcudzilo, ako to už i dosiaľ v mnohých stoliciach slovenských, v ktorých aristokracia slovenská po slovensky vedieť nechce, bohužiaľ, pri ľude veľmi zhusta sa pozoruje. Celkom inakšie pôjdu ale veci, keby stolica Gemerská podľa národnosti na dve stolice, jednu hornú — slovenskú a jednu dolnú — maďarskú, s osobitnými výbormi sa zorganizovala.^[369] Výbor slovenský by v slovenskej, výbor maďarský v maďarskej reči viedol porady svoje a výborníci dvoch výborov nemali by príčinu o právach národných medzi sebou sa hašteriť, tým ale mali by príčiny ako susedia priateľstvo a lásku obapolne si dokazovať. Len takto by mohlo nastúpiť ono revnenie síl, onen súbeh o závod v zásluhách o blahobyt spoločnej vlasti vynikať, len takýmto spôsobom mohli by sa stať výbory stoličné najlepšou školou cností občianskych, najlepšou preparandiou oných neohroziteľných charakterov rímskych, ktoré sú každej, na slobodu ústavnú sa namáhajúcej krajine v boji proti absolutizmu tak veľmi potrebné.

Povereníctvo snemové ale všetky tieto ciele chce dosiahnuť, lenže prostriedkami, práve k protivným výsledkom vedúcimi; ono nedrží za prospešné uznať národy za národy, a v politicko-administratívnom ohľade požívanie rovnoprávnosti národnej im zabezpečiť. Ono miesto toho, aby národy urovnoprávnilo, obmedzuje sa na rovnoprávnosť osobnú, roku 1848 vyslovenú, a chce vymerať medze tie, v ktorých potom každý jednotlivec národné nároky svoje uskutočňovať môže.

Hľaďme teraz, ktoré sú to medze, a či duch času v živote už dávno ich nezmeniteľne nezrušil.

Prvá medza je:

a) Že všetci občania „Magyarországu“, bez ohľadu na reč, v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu štátu maďarského — „magyar állam“ zodpovedajúci, jediný a nerozdeliteľný maďarský národ (magyar nemzetet) tvoria.

Kto by sa pozastavoval na tom, že slovo „magyar“ neprekladáme do slovenského výrazu „uhor“, toho musíme upozorniť na to, že medzi slovom Magyar a Uhor je ten istý rozdiel, ktorý medzi špeciálnosťou a všeobecnosťou, každý Maďar je Uhor, ako každý kalvín je kresťan, ale nie každý Uhor, napríklad Slovák, je Maďarom, ako nie každý kresťan, napríklad rímsko-katolík, je kalvínom. Rozdiel tento i ctení údovia povereníctva menovaného dobre znajú, a keď skutočne pod „magyar nemzetom“ nie národ maďarský, ale uhorský rozumeli, vtedy pre odstránenie v zákone miesta nemajúcej dvojzmyselnosti mohli ku slovu „Magyar“ aspoň v závierke doložiť latinský európsky výraz „Hungaria“, „gens Hungara“, čo ale neurobili. My teda v originálnej osnove pod výrazom „Magyar“ musíme len Maďara a nie dač inšieho rozumieť, spolu ale musíme sa raz na vše pred svetom osvedčiť, že vlasť naša nie je „Magyaria“, ako nebola nikdy Österreich, a my sami nie sme, ani byť nechceme „magyar nemzetom“, ako sme ani neboli österreichische Nation; musíme sa ďalej zrovna vysloviť i o tom, že v medziach, v punkte spomenutom už vyslovených, podľa ktorého vo vlasti našej len jeden politický, a to jeden nerozdielny „maďarský“ národ jesto, povedáme, v medziach týchto rovnoprávnosť národná miesta nenachádza, ani nachodiť nemôže; lebo kde mimo jedného národa viacej národov niet, tam o viac národnostiach, alebo o rovnoprávnosti národnej dôsledne hovoriť sa nedá, leda by človek takú rovnoprávnosť myslel, akej nás Nemci pod časom minulej centralizácie naučili.

Keby sme neznali, že povereníctvo vo svojej väčšine zostavené je z mužov entuziastický za národnosť maďarskú zaujatých, vtedy, čítajúc náradu rovnoprávnosti národnej, snadno by sme sa nazdávali, že povereníctvo záhubu Maďarstva docieliť žiada, a nazdávanie toto odôvodnili by sme tým, že v nárade svojej tú istú úlohu na Maďarov prenáša, ktorú v minulom decéniu Nemectvo z ohľadu nás všetkých na svoje i naše nešťastie zastupovalo.

II.

Zásada pod literou b) v nárade snemového povereníctva obsiahnutá zneje:

„Že v krajine všetok ľud (nép) maďarský, slovenský, rumunský, nemecký, srbský, ruský atď. za rovnouprávnené národnosti považovaný byť má, a že má právo v medziach politickej celosti krajiny (vlastne národa maďarského) na základe osobnej a spolkovitej slobody, národné nároky svoje slobodne uskutočňovať.“

Z tohoto vidíme, že ľud maďarský, slovenský, rumunský atď. — hoci každý z nich osobitnú tvorí národnosť — predsa žiaden z nich nie je národom. Pri tomto stave veci spytujeme sa úctivo: Kdeže sa berie ten jediný a nerozdeliteľný národ maďarský? Či snáď ľud všetkých národností dovedna má tvoriť to, čoho vlastnosti ani jeden v sebe nemá!? Toto je celkom nová teória na poli politickom a zákonodarnom, s ktorou sme sa ešte dosiaľ nevedeli oboznámiť, neznajúc pochopiť onú metamorfózu, podľa ktorej viacej núl dovedna, majú tvoriť jednu pozitívnu jednotku.

Keby sme žili časy pred rokom 1848, snadno by sme rozumeli príčinu, pre ktorú vo vlasti našej len jeden môže byť národ, a to maďarský, a pre ktorú ľud rozličných jazykov — misera contribuens plebs^[370] — nemá práva národom sa nazývať. Teraz ale, keď panovavšia nad nami preduprávnená kasta aristokratická sa pominula, nie sme vstave teóriu, v nárade spomenutej vystavenú, so skutočným životom dovedna zrovnať; a to tým menej, lebo nárada spomenutá sama sebe protirečí v tom, že rozličnosť národností vo vlasti našej uznáva, kdežto rozličnosť národov popredku odopiera a neuznáva. Akáže to ale má byť národnosť, kde národa niet? Skorej by bolo treba preukázať, že jesto výsledku bez príčiny, potom by sme snadno uverili, že jesto národnosti bez národa.

Do takýchto protirečení a nedôsledností musí sa zamotať každé zákonodarstvo, ak uznesenie svoje nezakladá na práve večnom — prirodzenom, zo života národov nutne sa vyvinujúcom, ale namiesto toho radšej samo svojvoľne vystavuje si hypotézy vymyslené, nespravodlivé, v živote samom žiadneho základu, nasledovne i žiadnej budúcnosti nemajúce.

Právo — táto idea svätá, ktorou osobná samostatnosť jednotlivca alebo národa — vo vzťahu k druhým jednotlivcom alebo národom — sa udržuje, ktorou sloboda jednotlivcov a národov v ich vzájomnom vzťahu medzi sebou sa vyrovnáva, a akoby v jedno spoločné harmonické pôsobenie usporaduje, právo toto večné a nerozmeniteľné nie je a nemôže byť fabrikátom ľudským, ale je darom božím, ktorým nás vôľa Hospodina už v prvom človekovi vystrojila, ono v každej rozumnej bytnosti, tým viac v jednom národe je obsiahnuté, hoci i jednotlivec, i národ nie naraz, ale len časom, podľa zákonov postupného vyviňovania svojho k povedomiu práva toho prichádza. Kde ale spoločnosť ľudská, napríklad jeden národ povedomie práv svojich mať počína, tam potreba je pozitívne ustanovizne života občianskeho a spoločenského k právam týmto primerane usporiadať, ak sa to nestáva, vtedy nastupuje onen neprirodzený stav, ktorý stavom potlačenosti, bezprávia a krivdy menujeme, vtedy pripravuje sa onen zápas medzi svetom duchovným a stavom skutočným občianskym, ktorý začasto v násilnom prevrate a krvavom boji sa objavuje.

Úloha teda zákonodarcu záleží v tom, aby večné a nezmeniteľné v povedomí ľudstva (národa) sa objavujúce právo uznal, a pre život občiansky primerane formuloval, nie ale v tom, aby si bezzákladné hypotézy, napríklad o jednom národe maďarskom od Karpát po Adriu, nastaval a svojvoľné vymysleniny svoje v zákon pozitívny uvádzal.

Moc tá, ktorá bohov pohanských zrútila, feudálne ustanovizne stredoveku rozbúrala, sväté zmluvy porazila, moc tá ešte nevyhynula z národov a človečenstva a hrozí i naďalej záhubou všetkým hypotézam zákonodarným, základu stáleho v práve večnom, od Boha pochádzajúcom nemajúcim!

Keby povereníctvo snemové bolo chcelo počúvnuť silne volajúci hlas ducha času, keby bolo chcelo úprimne uznať práva skrze nemaďarské národy vlasti našej zjavne žiadané, vtedy v nárade svojej miesto punktu a) a b) bolo by skrátka vyslovilo, že „všetky národy krajiny uhorskej (Hungarie), a to Maďari, Slováci, Rumuni, Nemci, Srbi, Rusíni atď., sú z ohľadu práv národných medzi sebou rovnoprávne, a že v politickom ohľade všetky dovedna jeden, historickému pochopu Uhorska (Hungarii) zodpovedajúci nerozdielny celok tvoria; ďalej, že v politicko-administratívnom, súdnoprávnom i vzdelávateľnom ohľade taká ústrojnosť uvedená byť má, ktorá by v medziach celosti krajiny všetkým národom rovný a slobodný národný vývin zabezpečovala.“

Takýmto spôsobom bolo by povereníctvo snemové zosilnilo základy jednoty a celosti vlasti tejto, pod Štefanom svätým položené, takýmto spôsobom bolo by formulovalo zákon pozitívny, zákonu božiemu, právu skrze národy vlasti tejto všeobecne cítenému zodpovedajúci, a bolo by si vystavilo pomník vďačnosti v srdciach národov týchto večný, nezrušiteľný.

Povereníctvo snemové ale neočulo hlas ducha času, nedalo nič na žiadosti a práva prirodzené národov nemaďarských, ale namiesto toho vystavilo si radšej hypotézu o jednom nerozdielnom politickom národe maďarskom, a týmto samým už in principio nemožnou urobilo rovnoprávnosť národnú vo vlasti našej. Vystavilo si ďalej hypotézu o tom, že národy vlasti tejto nie sú národy, ale len ľud, ktorý, hoci jeho jednotlivcom dovolené je reč ich vlastnú v živote občianskom v istých medziach používať, predsa vo vzťahu k suverénnemu národu maďarskému práve tak stojí, ako niekdy misera contribuens plebs k vševládnej kaste aristokratickej.

Pri takomto stave veci škoda by nám bolo obšírnejšie rozobrať tých štyriadvadsať punktov, v ktorých povereníctvo snemové medze rovnoprávnosti národnej anno 1861 pri jednotlivcoch a korporáciách, pri právomocnostiach, pri štátnej vrchnosti a sneme vyznačuje, bola by to práca jalová a zunovaná, dosť nám je vedieť, že keď stoličné sbory a snem (ktorých pod časom bývalého absolutizmu nebolo) von vyjmeme, rovnoprávnosť v punktoch týchto obsadená asi tá istá je, ktorou nás centralizácia nemecká oblažila.

Ba v mnohom ohľade rovnoprávnosť povereníctva nebezpečnejšie pre nás ukrýva priepadiská ako rovnoprávnosť Nemcov; keď povereníctvo nedržalo za hriech a neprávosť národ jestvujúci neuznať za národ, prečože tak svedomite ba úzkostlivo stará sa o menšinu národnú, rozumie sa, že v obciach a stoliciach slovenských? Či je to nie zákonom podaná ochrana odrodilstvu slovenskému, či to nesmeruje ta, aby škaredý vred tento na tele úbohého národa slovenského vždy rozjatrený ostával a nikdy sa nezahojil; keďže ale tá menšina a väčšina len na obce a stolice miešaného obyvateľstva vzťahovať sa má, prečože okolnosť tá aspoň jedným slovíčkom v nárade nie je spomenutá?

Známe dobre zo starej skúsenosti, že kde Maďarstvo s odrodilstvom vedno je vo väčšine, tam pre menšinu slovenskú milosti niet, kde by ale naopak stáli veci, tam väčšina slovenská, podľa nárady snemového povereníctva, bude sa podobať húfu bojovníkov nahých, bezbranných proti dakoľkým, od päty po hlavu ozbrojeným gladiátorom bojujúcich.

Ak by ale predsa tá slovenská väčšina zvíťazila, otázka je, či jej bolo hodno bojovať a víťaziť. Punkt 13 — Pán Boh pri nás — hovorí, že keby dajedna právomocnosť reč nemaďarskú za reč zápisnice prijala, v tom prípade zápisnice predsa i v maďarskej reči vedené byť musia! Kto tu nevidí ten testament pána patróna o krave urobený^[371] (viď PbV, č. 46), tomu len sám Boh zosníme belmo z očí.

Ale skončime už raz nemilé nám pojednávanie o nárade snemového povereníctva, o ktorej najväčšie noviny anglické, „Times“, vyslovili sa, že „každému pozornému čitateľovi smiech vynúti“.

My v nárade tej vidíme nový plán maďarizácie, dosť nespôsobne pod maškaru rovnoprávnosti národnej ukrytý. Preto zrovna a otvorene vyslovujeme, že povereníctvo snemové nezodpovedalo veľavážnej úlohe svojej, a že vyjmúc dvoch statočných mužov (Vlad a Popovič^[372]), opravdivá dôvera národov vlasti tejto a vďačná pamiatka dňov budúcich nedostala sa a nedostane sa mu za podiel.