ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[373]Pamätné dni v národe našom sa množia! Deň 23. februára pamätným nám je, lebo v deň tento minulého roku vyslovila evanjelická cirkev veľkorevúcka, že v lone svojom na poctu blahoslavenej Trojice slovenské gymnázium založiť chce! Slovo to pomocou božou a pomocou nášho slovenského ľudu, taktiež i niektorých dobrodincov stalo sa skutkom. Prvé slovenské evanjelické gymnázium s dvoma triedami je otvorené, a aby sa aj ďalšie triedy čím skôr otvorili a šťastne započaté dielo šťastne dovŕšené bolo, to je teraz spoločnou starosťou a spoločnou úlohou našou.

Pevne veríme, že prebudené sily v národe našom dostatočne budú zodpovedať úlohe tejto, lebo keď sme teraz pred rokom započínali dielo, nemali sme mimo viery v Boha nič pozitívneho, na čo by sme sa boli mohli opierať. Protivníci naši, kým sa len o uzavretiach jednalo, dávali nám do očí za pravdu, za chrbtom ale posmievali sa nám hovoriac: „Blázni, s holými dlaňami chcú založiť gymnázium.“ Priatelia naši zas, z veľkej čiastky nedávnou, v bojoch patentálnych^[374] utrpenou porážkou zronení a znechutení súc, nemnoho chuti prezradzovali do práce. A teraz, sláva Bohu, vidíme, že viera naša neprišla k zahanbeniu, presvedčujeme sa, že „nie zo smutného oka“, ale „z ruky pilnej nádeja kvitne“, skúsili sme, že čo sa nám osebe a po jednom zdalo byť nemožným, to spojenými silami všetkým odrazu vyviesť sa podarilo!

Príďte len, priatelia drahí, pohliadnuť do knihy základín našich a potešíte sa nad tým, že sotva jesto v Gemeri a Malom Honte na dač súceho národovca,^[375] ktorý by k dosiahnutiu svätého cieľa sily svoje nebol napäl; no dobre to, keď nám neprišlo „z neba dolu na zem bez potu“, keď sa ale aj do suplikantských knižiek^[376] našich nazriete, vtedy cit nábožný nadšenosti uchváti vás — vidiacich, ako ten chudobný roľník svoj usporený groš, alebo ten ubiedený evanjelický učiteľ svoj oddávna prechovávaný toliar alebo dukát kladie na oltár vzdelanosti národnej; ba čo viac, i s tým môžeme sa chváliť pred svetom, že mnohí z osvietených rímskokatolíckych národovcov a bratov našich nielen povzbudzujúcimi slovami a dobrou radou, ale aj hmotne, peňažitými príspevkami napomáhali nás!

My teda nie bez základu veríme, že takáto — duchom pravokresťanským preniknutá inteligencia národná nenechá dielu pri dvoch učbároch^[377] zastať, ale bude vedieť v božom mene dokončiť to, čo v božom mene je započaté.

Čo sa týka ľudu nášho, on kde vodcovia jeho, ako hlavný zakladateľ školy veľkorevúckej obeťami svojimi najlepšie dokázal, že zná, čo je to „národno-cirkevný vzdelávací ústav“. Ľud náš bolestne počína cítiť, že v stave svetskom a na poli politickom slabú má dosiaľ inteligenciu, ktorá pri všetkej dobrej vôli záujmy jeho v terajších okolnostiach náležite zastupovať nedovládze, on cíti i to, že kým silnej národnej inteligencie nemá, dovtedy lepšej budúcnosti sa nedočká; on prichádza po kuse k poznaniu toho, že cíteným v živote nedostatkom jedine školy národné odpomôcť môžu.

Takto zmýšľa ľud, samo sebou sa rozumie, že len tam, kde verní a učenliví synovia národa myseľ jeho spravujú; tam, kde kaziteľ v rúchu kazateľa, kde zradca v podobe úprimného radcu a priateľa vlúdil sa do duši jeho, tam nie divu, že i ľud potom nezná, čo a komu má veriť, a protiví sa vlastnému dobru, hotový súc ukrižovať tých, čo mu skutočne dobre chcú.

A prípady takéto nie sú osamotené, suplikanti naši vedeli by vám z vlastnej skúsenosti mnoho rozprávať o nevedomosti ľudu nášho, ktorá hlavnou je príčinou toho, že ľud náš, sám seba a záujmy svoje nepoznajúc, ako slepý hockomu sa vodiť a skrze nepriateľov svojich — oproti vlastnému dobrému — za nástroj upotrebiť sa dá.

No ale smutný úkaz tento ani mak nemýli nádeju našu, ktorú z ohľadu gymnázia veľkorevúckeho v prebudenej čiastke národa a jeho vzdelancoch skladáme. Vieme my to dobre, že po tmách nočných len povoľne a nie odrazu býva deň; vieme dobre i to, že my postať nepriateľskú, v srdci nášho národa zaujatú, dobyť musíme; vieme konečne i to, že víťaznou zbraňou našou môže byť jedine vyučovanie a školy!

Nie mečom, ale vyučovaním zvíťazilo kresťanstvo nad bohmi pohanskými a preniklo svet; čože by sme my, za pravdu božskú a práva Bohom dané — bojujúci, tým istým spôsobom a cestou nevedeli preniknúť ľud a národ náš, a zvíťaziť nad novomódnym pohanstvom!

Vyučovanie ale deje sa v školách; keď teda chceme víťazstvo, musíme sa postarať o to, aby sme mali čím skôr v duchu našom usporiadané, t. j. národné školy.

Školy, tieto ustanovizne cirkvi kresťanskej a štátu kresťanského, sú v terajšom ich spôsobe prostredníkom medzi životom rodinným a životom verejným, občianskym a cirkevným, ony prijímajú mladíka z lona jeho rodiny, aby ho mravne a vedecky vzdelali, a tak k úlohe života pripraveného cirkvi a obci nazpäť odovzdali.

Čím viac takýchto k úlohe života pripravených vzdelancov má národ, tým osvietenejší a vzdelanejší je sám. Vzdelanosť ale a osveta národa tvorí jeho silu. Preto nepreháňame význam školy, keď povieme, že škola je prameňom síl životných národa!

Samo sebou sa rozumie, že školy, ak majú byť prameňom síl životných pre národ, musia byť, ako sme to už pripomenuli, v duchu jeho usporiadané, t. j. národné. Oni mimo vedeckej vzdelanosti majú v mladíkovi mravný cit lásky rodinnej zošľachtiť a na lásku národnú, ba na lásku celej rodiny ľudskej, t. j. lásku pravokresťanskú povýšiť, a okrem toho v ňom povedomie hodnosti ľudskej, s ktorým povedomie národné úzko súvisí, vyvinúť!

Školy, v ktorých sa protivné deje, v ktorých sa láska k veľkej rodine národov z duše mládeže vykoreňuje a namiesto toho do jej srdca nenávisť oproti vlastnému rodu, a tak zárodok najväčšej demoralizácie vštepuje, skrze to ale aj vývin povedomia hodnosti ľudskej na nepravom základe stavia, školy také pre úbohý národ ten nie sú viac prameňmi životnej sily, ale sú prameňmi záhuby a smrti.

My Slováci mali sme a máme i dosiaľ v elementárnych školách našich národné vychovávacie ústavy naše, preto je aj ľud náš dosiaľ od vplyvu cudzieho čistý a v pôvodnej sile svojej dosť dobre zachovaný. Hoci, bohužiaľ, i tu už znaky skazy duchovnej zjavovať sa započínajú. Čo sa ale vyšších národných škôl týka, na tieto my Slováci ešte len teraz domáhať sa počíname. Lebo tie vyššie školy, ktoré dosiaľ v národe našom jestvovali, neboli národné, ale práve naopak — vytisnutím latinčiny a uvedením namiesto nej za reč náukozdelnú maďarčinu, stali sa školami maďarskými a ústavmi odnárodňovania, v ktorých mládež naša rod svoj opovrhovať a krv svoju nenávidieť sa vyučovala! Že zo škôl takýchto pre národ náš len záhubné výsledky pochodiť mohli a môžu, to dosvedčuje národu svojmu z väčšej čiastky odcudzená inteligencia naša!

Protivníci naši najväčší na nás a na kresťanstvu spáchali zločin vtedy, keď nám pramene životných síl našich otrávili.

Ako niekdy skrze Turkov podmanení kresťania podunajskí museli najkrásnejších štvor-päťročných chlapcov svojich dávať do dani zotročovateľom svojim, ktorí potom z nich kresťanstvu najhroznejšie pluky janičiarske^[378] usporiadavali, tak podobne aj u nás doterajšie vyššie školy naše, tieto ústavy maďarizácie, vyberali a vyberajú dosiaľ z národa nášho daň živú, utvárajúc z nej légie odrodilcov!

Nikdy cirkev evanjelická tisovská tak na čase nevyslovila silnejšiu pravdu, ako v uzavretí svojom dňa 7. decembra^[379] minulého roku, keď osvedčila sa pred svetom, že „školám takým, z ktorých mládež odrodilstvom oproti vlastnému národu spotvorená do života vstupuje, žiadnu pomoc viacej dávať nebude, ani sa na znášanie krivdy tejto akýmkoľvek prostriedkom prinútiť nedá.“

Činom týmto postavila sa cirkev tisovská do prvého šíku v boji duchovnom a osudnom za pravdu kresťanskú oproti novomódnemu pohanstvu! Nech pamätá vznešená cirkev tisovská, že kto zotrvá až do konca, bude spasený!

Už Napoleon Veľký poznamenal, že boje osudné dvojakou zbraňou rozlúštené bývajú, zbraňou meča a zbraňou ducha, v dlhotrvajúcom boji duch obyčajne zvíťazí nad mečom! A boj, ktorý my vo vlasti našej o národné jestvovanie a Bohom dané práva vedieme, je boj ducha, v ktorom nesmieme ustať, kým ducha jesto v nás. Bojovníci ducha a pravdy božskej vždy delili sa od bojovníkov inších v tom, že oni nikdy nečítali protivníkov svojich, ani sa nedali nehodami a porážkami v úmysloch svojich podvrátiť. Dosvedčujú to nielen prvé doby kresťanstva, ale aj terajšie časy naše, pozrime len na prvých hrdinov našich na poli národnom. Oni za pravdu božskú národa svojho pustili sa v nerovný boj proti silám nepriateľským, zo všetkých strán ich obtáčajúcim; oni mimo viery vlastnej začasto nemali inšieho výhľadu na víťazstvo, a mnohokrát zdalo sa, že je už po nich, ba i teraz nejeden z nich nachodí sa akoby na vážke medzi životom a smrťou, a predsa — nebolo v ich živote toho okamženia, v ktorom by boli pochybovali o tom, či majú konať povinnosť svoju lebo nie.

A v duchovnom tomto boji za národné záujmy, menovite aj za národné školy naše, pravda stojí po strane našej! Najlepším toho dôkazom je, že krivdu, ktorú v ohľade tomto hlboko cítime, sami statočnejší protivníci naši, keď nie skutkom, aspoň slovom uznávajú. Keď ale pravda po našej strane bojuje, istotne nás, vytrvalých v boji, ani víťazstvo neminie, lebo tak Pán Boh stvoril svet, aby zlé slúžilo na prebudenie dobrého, a keď úlohe tejto urobilo zadosť, aby zaniklo.

I nás pomaďarčené školy naše prebudzujú a nútia k tomu, aby sme sa o národné vychovávanie mládeže našej zakladaním vyšších slovenských národných škôl starali. Konajme teda spojenými silami povinnosť túto, lebo osemnásť rokov minulo odvtedy, ako Ústav prešporský, a s ním zároveň aj druhé ústavy po školách našich, posledný väčší kontingent národne zmýšľajúcej mládeže vyslali do života; odvtedy pomerne veľmi málo pribúdalo síl nových, takže časy od roku 1845 citeľnú medzeru tvoria v národnom živote našom.^[380] Usilujme sa teda medzeru túto založením národných slovenských vyšších škôl aspoň pre budúcnosť vyplniť; lebo školy sú v duchovnom boji za národ náš rezervy naše, z nich pochodia nové svieže sily, posilňujúce ustávajúcich, doplňujúce, ba mnohonásobne vynahradzujúce pominuvších sa bojovníkov.

Akože sa a skadiaľ regrutovalo a regrutuje až dosiaľ Maďarstvo? Nie ináč, len skrze školy! Ale Maďari ďaleko skorej pojali myšlienku národnosti než my, oni ešte za časov cisára Jozefa II. počali v kolégiách svojich v Blatnom Potoku a Debrecíne reč maďarskú ako náukozdelnú uvádzať a ducha špeciálnej národnosti maďarskej budiť a rozširovať.

Duch ten, spojený súc s duchom vlastenskej na ten čas opozície oproti ustanovizniam cisára Jozefa II., zjavil sa už na sneme roku 1791 a prvou starosťou jeho boli školy!

Dosvedčuje to artikul XVI. z 1791, v ktorom duch maďarský ešte veľmi skromne a ostýchavo porúča reč svoju po školách, akoby sám bol mal povedomie toho, že nároky jeho nie sú spravodlivé a že nastupuje cestu krivdy a neprávosti oproti druhým národom vlasti tejto.

Keď sa ale pri prvom, len akoby na výzvedy urobenom kroku tomto preukázalo to, že všetky ostatné národy sú v tuhom spánku pohrúžené, vtedy i duch maďarský odhodil náličnicu skromnosti, a vystúpil v artikule VII. z 1792^[381] v opravdivej podobe svojej.

Porovnajme len tieto dva artikuly jeden s druhým a zadivíme sa nad tým, ako to bolo možné, že duch národnosti maďarskej pod úbehom jedného roka tak veľký pokrok urobil.

Keby slovenská aristokracia naša hneď roku 1791 bola žiadala, aby „hungaris nativa lingva slavica“ tiež dostala v školách svojich profesorov, vtedy by povereníctvo snemové k vypracovaniu nárady o vychovávaní mládeže v zmysle artikula XV. z 1791 vyslané, náradu svoju bezpochyby v inšom zmysle bolo vypracovalo, a nikdy by článok VII. z 1792 reč maďarskú výlučne rečou vlastenskou (lingva patria) nebol pomenoval, ani by artikul IV. z 1805 reč maďarskú za úradnú do života nebol uviedol!

No ale starí otcovia, ba ešte aj otcovia naši toho boli presvedčenia, že Maďari pri maďarskej ich reči v školách musejú osprostieť; kým oproti tomu my prostredníctvom reči latinskej múdrosť sveta tohoto monopolizovať budeme. Snadno bolo teda pri takomto zmýšľaní prebudeným mužom maďarským koncom minulého a počiatkom tohtoto storočia naduprávnenosť reči a národnosti maďarskej nad ostatnými nemaďarskými národmi vlasti tejto skrivodlivými zákonmi zabezpečiť.

No ale učme sa z minulosti! Články už spomenuté, sú neodtajiteľným svedectvom toho, že prebudená národnosť maďarská usilovala sa najsamprv v školách pevné korene pustiť, a kto stopy jej ďalšieho vzrastu a vyvinovania sa nasledovať chce, ten sa presvedčí, že ako sa reč a národnosť maďarská v školách rozkoreňovala, v tom istom pomere šírila a upevňovala sa ona aj v cirkvi a v správe občianskej; lebo škola, cirkev a správa občianska sú len rozdielni činitelia toho istého národného života, a stoja jeden s druhým v tak tuhom vzájomnom vzťahu, že duch, ktorý jedného z nich opanoval, neomylne aj ostatných dvoch faktorov preniknúť musí.

Zákony prírody sa ale nemenia! Čo boli a sú pre Maďarov školy, to sú oni neomylne aj pre nás. Ak chceme národnú cirkev a národnú správu, musíme neomylne chcieť aj školy národné, lebo bez týchto snahy naše na poli cirkevnom a občianskom podobali by sa kroku, jednou nohou napred učinenému, kým s druhou nohou z blata vyviaznuť a tak napred ísť nevládzeme!

„Ba keby sme len mali národnú správu v Okolí našom, hneď by sme mali aj národné školy,“ privoláva mi priateľ môj. Áno, tak je, keby len to „keby“ nebolo. A potom nádobno nám aj na to pamätať, že správu občiansku akúkoľvek netvorí len nariadenie o nej vydané, ale tvoria ju hlavne mužovia tí, ktorí ju v živote skutočnou urobiť a previesť majú. A mužovia pre národno-občiansku správu našu potrební „nespadnú nám z neba dolu na zem bez školy“.

Tu máme napríklad najmilostivejší a nám prajný prípis Jeho c. k. apoštolského Veličenstva z 20. októbra 1860, ktorým diplomatičnosť reči maďarskej na vnútornú manipuláciu pri úradoch a na vzájomné vzťahy a dopisy medzi štátnymi úradmi je obmedzená. Následkom najmilostivejšieho nariadenia tohto v stoliciach slovenských mohlo a malo by všetko ísť v reči slovenskej, vyjmúc vnútornú správu pri úradoch (t. j. podávací protokol, expedit, registratúru) a dopisy medzi úradmi. A povedzte mi, v ktorej stolici sa nariadenie toto zachováva? V žiadnej. Na papieri je, to sa tajiť nedá, a v živote, tam je to celkom inak.

Pravdu má ľud náš, keď verí, že bez početnejšej inteligencie národnej nedožije sa lepších dní!

A národ náš dosť dal už inteligencie svetu, len sebe nie!

On dal už za časov starodávnych vlasti tejto prvých zákonodarcov, hrdinov a obrancov, a dával ich vše až do najnovších časov, ba i ten málo uznaný reformátor Adam Kollár,^[382][383] ktorý na väzby feudálne prvý útok učinil, z neho pochodí. On dal Slovanstvu Dobrovského, Kollára, Šafárika, Hollého, Štúra a mnohých, i teraz ešte žijúcich učencov. On dal krajine našej mimo nespočetných v minulosti i terajších všetkých troch arcibiskupov. Z neho berie pôvod svoj veľká čiastka slávnych mužov a literátov maďarských!

On doista i teraz má ešte dosť mravnej sily a ducha a chová v sebe mnoho skrytých géniov, ktorí ho zvelebiť a presláviť vstave budú, len sa nám treba postarať o to, aby štepy výborné, v sade národnom vyrastené, neboli presadzované do cudzej pôdy, kde i s ovocím svojím pre národ zahynú.

A k tomuto, ešte raz a konečne opakujeme, jediným prostriedkom sú školy národné.

Z týchto náhľadov vychádzajúc, i my tu v Gemeri a Malom Honte konali sme len povinnosť našu, keď pousilovali sme sa založiť slovenské evanjelické gymnázium vo Veľkej Revúcej. Zvláštne okolnosti naše, medzi ktoré i tá prináleží, že my tu v Gemeri a Malom Honte, na pomedzí Okolia nášho štyrmi maďarskými^[384] školami obkľúčení sme, nútili nás neodkladať dielo, ale urobiť počiatok s tými chatrnými silami, ktorými práve vládzeme. Dvoch profesorov už máme zabezpečených, ešte toho roku ale musíme pre tretiu a štvrtú triedu gymnaziálnu dvoch nových profesorov vyvoliť. Známe dobre, že to sami, bez pomoci druhých vykonať nie sme vstave. Na národe a hlavne na vzdelancoch jeho záleží teraz, aby školu túto uznali za národno-cirkevné dieťa svoje, ktorého vzrast a zveľadenie všemožnými obeťami a peňažitými príspevkami — napomáhať sú zaviazaní. Ak sa to, a to v úplnej miere, hlavne skrze cirkvi evanjelické slovenské nestane, vtedy dieťa toto pri všetkom namáhaní našom ostane zakrpateným pygmeom, úlohe svojej v cirkvi a národe zodpovedať nevládnym, lebo my evanjelickí Slováci nemôžeme sa opierať na fundus studiorum, náš fundus studiorum je obecnomyseľnosť národa!

Ak ale národ, školu našu prijme v dedičstvo svoje, čo v krátkom čase obeťami, k rozmnoženiu základných istín školských smerujúcimi, sa dokáže, vtedy presvedčení sme, že škola tá hojné úroky bude vydávať z toho, čo prijala od národa; veríme, že sa ona šťastne vyvinie a bude slúžiť „cirkvi, vlasti a národu na ozdobu a radosť“!

*

K ďalšiemu dorozumeniu poznamenávame ešte, že správu gymnázia veľkorevúckeho vedie patronátny konvent. Bežné záležitosti obstaráva patronátny, z pätnásť vyvolených členov záležajúci výbor, ktorému predsedá hlavný dozorca a v neprítomnosti miestny dozorca školy. Kasu spravuje osobitný pokladník.

V zmysle uzavretia patronátneho konventu zo 16. septembra 1862^[385] učinený je rozdiel medzi patrónom a zakladateľom. Patrónom je každý, kto isté príspevky na gymnázium dáva, zakladateľom je len ten jednotlivec, ktorý kapitál dvesto zlatých r. č. alebo v hotovosti dá, alebo intabulovaným úpisom zabezpečí a riadne päťpercentné úroky aspoň polročne popredku spláca. Mravné telá, ako cirkvi a obce, stávajú sa zakladateľom, ak sto zlatých r. č. zložia alebo riadnu fundačnú listinu o toľkej sume vystavia a zákonité úroky popredku splácajú.

Každý patrón má právo rokovania v konvente patronátnom, ale právo hlasovania len zakladatelia majú.

Následkom prosby skrze výbor školský predostretej vysoká uhorská kráľovská námestná rada nariadením svojím, zo 17. novembra 1862, č. 77445 vydaným, povolila robiť peňažité zbierky, na rozmnoženie základných istín gymnázia veľkorevúckeho smerujúce. Povolenie to vzťahuje sa na všetky superintendencie augsburského a helvétskeho vyznania v Uhorsku a trvá za pol roka. Príhlasy k dobročinným zbierkam vyzývajúce rozposlané sú na všetky strany; od vzdelancov našich, od opravdivých priateľov osvety národnej závisí teraz postarať sa o to, aby hlas volajúcich o pomoc nebol hlasom volajúcim na púšti.

V Tisovci dňa 16. februára 1863.

Š. M. Daxner v. r.,

hlavný dozorca gymnázia veľkorevúckeho.