ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[321]Terajší cisár francúzsky, ešte za oných časov, kým ako vyhnanec ukojenie ducha svojho v účinlivosti literárnej hľadať musel, v jednom historickom pojednávaní^[322] (fragments historiques 1841) úvahy svoje o Stuartoch tým poznamenaním končí: „Deje Anglicka silno hovoria k hlavám korunovaným — stúpajte vpredu myšlienok stoletia vášho, a ony pôjdu za vami a budú pomáhať vám; ostaňte za nimi nazad a ony pošliapu vás.“

Poznamenanie toto nielen na hlavy korunované, ale na všetkých tých sa vzťahuje, ktorí sa povolanými byť cítia v živote verejnom, občianskom — akúkoľvek účinlivejšiu úlohu na seba podujať.

Vlastné povedomie naše tak dobre, ako aj terajšie udalosti vlasti našej a deje Európy jednohlasne privolávajú nám, že hlavná myšlienka časov našich je národnosť!

Čo je národnosť?

Naším náhľadom je ona seba povedomý život národa ako osoby človečenstva!

A v tomto zmysle rozumená národnosť je idea nová, ktorá vlastne len teraz stala sa hlavným faktorom života občianskeho i vzťahov medzinárodných.

Svet starý neznal národnosti.

Čo o starom Egypte, o starých Chaldejcoch, Asýroch a Židoch v tomto ohľade známe, vychodí na to, že u nich duchovný — seba povedomý život bol žiarlivo ukrývaným tajomstvom jednej kasty a nie vlastnosťou národa.

Gréci nikdy sa nemohli z rozdrobenosti občianskej k všeobecnému národnému povedomiu pozdvihnúť, u nich nie Grékom, ale Aténčanom, Sparťanom, Tébancom byť bola hlavná otázka, hlavná pýcha.

V Ríme mohol dakto ku ktorémukoľvek národu prináležať, akonáhle bol „civitate romana donatus^[323]“, tým samým prináležal do privilegovanej kasty mešťanov rímskych, a hrdé „romanus sum civis^[324]“ doista nie národnosť, ale občianstvo vyznamenávalo.

Ba i národy kresťanské, kým inštitúcie feudalizmu kvitli, jedine v náboženstve a obci sústreďovali hlavné záujmy svoje — náboženstvo a obec bolo ich hlavným heslom, o národnosti pochopu nemali.

Idea národnosti časov našich len potom mohla sa v národoch kresťanských zrodiť, keď Veľká revolúcia francúzska privilégiá a kasty z pästného práva stredoveku pochádzajúce zrútila a na ich rozvalinách — vyslovením zásady rovnosti a slobody (ku ktorým bol pozdejšie skrze Lamennaisa^[325] princíp bratstva pridaný) práva človeka, ako uznanej osoby v štáte, ustálila.

Princíp slobody, rovnosti a bratstva síce nič nového neobsahuje v sebe, čo by svet už dávno predtým nebol vedel, lebo známe, že zmysel tento omnoho krajšie a jednoduchšie vyslovený je v pravidle „miluj blížneho svojho ako seba samého“ a „čo nechceš, aby ti druhí činili, ani ty nečiň im“. Ale revolúcii francúzskej neomylne prináleží zásluha tá, že vyslovením slobody, rovnosti a bratstva vlastne princíp kresťanstva z cirkvi do obce presadila.

Uznanie práv človeka v obci ako bytnosti slobodnej, s druhými seberovnými bytnosťami zrovnoprávnenej, v ďalšom pokroku svojom neomylne vedie k idei národnosti, čiže k povedomiu, že národ ako súčet mnohých — bydliskom, rečou a prírodou v jedno spojených — slobodných bytností, nemôže mať práva menej, než majú jednotlivci v ňom obsiahnutí.

Národnosť je teda práve tak podstatne a nerozdielne s duchom ľudským spojená vlastnosť, ako u jednotlivca povedomie seba samého, a stadiaľ pochodiaca snaha právam svojim u druhých uznanie vydobyť.

Jednotlivec, povedomie hodnosti ľudskej majúci, nie je viac slepým nástrojom vôle cudzej, ale je bytnosťou slobodnou, od svojvôle druhého neodvislou.

Národ k povedomiu práv svojich, t. j. k národnosti prichádzajúci prestal byť otrokom duchovným a zastal si do radov človečenstva — s nimi zrovnoprávnený.

Čo je teda z ohľadu jednotlivca v obci sloboda a rovnoprávnosť občianska, to je z ohľadu národa národnosť a rovnoprávnosť národná.

Úvahy tieto vedú nás k úvahám ďalším — menovite k otázke: Z akého prameňa pochádza spor časov našich vedený medzi národnosťami v dŕžave rakúskej, najmä ale v Uhorsku?

Náhľadom naším je to prameň ten istý, z ktorého niekdy pochádzal boj za slobodu človeka proti zotročujúcim inštitúciám feudalizmu.

Akokoľvek ten starý aristokrat nemohol sa spriateliť s myšlienkou, že by ľud do kasty jeho neprináležajúci také mal mať práva, ako on sám, tak podobne i v rodine národov nachodia sa národy, ktoré sa o sebe nazdávajú, že im Boh viacej práva udelil ako národom druhým.

Akokoľvek ten starý aristokrat, keď videl, že naduprávnenosť jeho do otázky prichádza, odvolával sa na legitimnosť, na svätosvätý stav zákonitý, predpráva jeho zabezpečujúci; práve tak i národ jemu rovný odvoláva sa na stav zákonitý, aby si predpráva svoje, na ujme a krivde národa druhého založené, poistil a zachoval.

Spýtame sa: Od kohože pochodia tie zákony, čiže tak nazvaný stav zákonitý? Či nie od ľudí?

Naproti tomu od kohože pochodia práva človeka, práva národa? Či nie od Boha?

Tamtie sú urobené a premenlivé.

Tieto sú s nami zrodené, večné.

Výpadok bojov, vedených za práva človeka proti inštitúciám feudalizmu, v pozitívnom zákone a historickom práve obsiahnutým, sme videli!

Výpadok sporu medzi národnosťami — uvidíme!