ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[503]V prázdnych na krepkejšie pohyby dobách týchto príjemne obživila nás petícia jedenadvasať spišských obcí a my srdečne pripojujeme sa k príhlasom tým, ktoré z Gemera a Liptova v novinách týchto — bratom našim Spišiakom boli zaslané.

Pravda, že by prebudenejšiemu v národnom ohľade Gemeru a Liptovu lepšie bolo pristalo príhlas ten nie v podobe novinárskeho dopisu, ale výdatným skutkom dosvedčiť; medzitým preto, že Spišiaci začali, nie je ešte opozdená vec pre druhých, a to tým menej, že zo stránky podajedných maďarských a nemeckých časopisov petícia spišských obcí vyhlásená je za fikciu.

No nechže sa len tešia fikciami tí, ktorí obávajú sa pravdy, aby im oči nevyklala, a preto silou-mocou a prenasledovaním chcú ju potlačiť. My za ten čas tešme sa skutočnosťou, pre nás mnohovýznamnou, lebo nie je to malá vec, keď aj na Spiši, medzi opusteným ľudom naším slovenským rozmáha sa po kuse presvedčenie to, že „bez rovnoprávnosti národnej pre nás Slovákov rovnoprávnosti občianskej a slobody politickej niet, že rovnoprávnosť národná je pre nás výmienkou slobody občianskej a politickej, a že kým tamtú nemáme, túto požívať nemôžeme!“

Z tohoto istého stanoviska vychodili jednúc aj zástupcovia naši vtedy, keď roku 1861 v zhromaždení svätomartinskom Memorandum národa slovenského zostavili; ba čo viac, z toho istého stanoviska, lenže celkom v protivnom smere, vychodila aj aristokracia naša vtedy, keď oproti Memorandu svätomartinskému s tak veľkou rozhorčenosťou v odpor sa postavila. Ona dobre videla a vedela to, že odkedy privilégiá zemianske padli, odvtedy jedine na základe naduprávnenosti reči a národnosti maďarskej môže udržať naduprávnenosť svoju v občiansko-politickom živote nad nami a ľudom naším; dobre videla a vedela to, že akonáhle rovnoprávnosť národná v zmysle princípov v Memorande svätomartinskom vyslovených do života vstúpi, tým samým padne základ jej privilegiálneho nad nami postavenia a ona bude prinútená prestávať na rovnom práve s nami.

Preto zahorela ona toľkou nenávisťou oproti Memorandu svätomartinskému, preto zbierala protesty proti nemu a osočovala nás, že sa chceme od vlasti našej odtrhnúť, preto strašila a inkvirovala, ako mohla; no ale tým všetkým neublížila ani za mak Memorandu nášmu, lebo zo zásad v ňom vyslovených nepodvrátila ani jednu!

Nedivíme sa tomu, ba za vec celkom prirodzenú považujeme to, keď aj Spišiaci koľko-toľko okúsia z tých inkvizícií, ktoré prenasledovali nás, lebo aj ich petícia z tých istých zásad vychodí, z ktorých vychodilo Memorandum svätomartinské, hoci zásady tie inším spôsobom a v inšej forme vyslovuje.

A v tomto ohľade prijmite, bratia Spišiaci, to priateľské poznamenanie od nás, že by lepšie bolo bývalo, keby ste aspoň tri hlavné body Memoranda svätomartinského v tom istom logickom poriadku, ako sú tam vyslovené, a s tým istým odôvodnením, do petície vašej boli preniesli, keď nie z inšej, teda z tej príčiny, aby jednomyseľnosť naša nielen v podstatnej hlavnej otázke o tom — čo chceme — ale aj v špecifických konkrétnych otázkach — ako to chceme — žiadnej pochybnosti vystavená nebola, a my nepodali sme protivníkom našim príležitosť vychytiť na nás to, že z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej sami so sebou nesúhlasíme.

Tri hlavné body Memoranda svätomartinského, ktoré by zo žiadnej petície vystať nemali, sú:

1. „Uznanie osobnosti národa slovenského“ — lebo ako pri jednotlivcovi uznanie jeho osobnosti je prvou výmienkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národa je prvou výmienkou rovnoprávnosti národnej.

2. „Vyznačenie osobnosti tej v jednom hornouhorskom Slovenskom okolí, so zaokrúhlením stolíc podľa národností, bez ujmy celistvosti krajiny,“ lebo uznanie osobnosti národa, len týmto spôsobom môže mať skutočný zmysel.

3. „Uvedenie reči slovenskej v medziach Slovenského okolia ako výlučne úradnej, vo verejnom občianskom, cirkevnom a školskom živote;“ lebo reč národa musí byť tak uprávnená, ako je život národa v medziach svojich uprávnený, ona so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom naším tak tuho súvisí, že ju v jej prirodzených medziach a právach len s týmito spolu potlačovať alebo uznávať možno.

Z ohľadu osihotených inonárodných obcí v živle slovenskom, — a slovenských v živle inonárodnom, má byť vzájomne zachovávaný ten istý princíp rovnoprávnosti národnej na základe „autonómie obce“.

K trom týmto hlavným bodom prináleží aj žiadosť z ohľadu „slobodnej asociácie“, ktorú petícia spišská v siedmom bode svojom určitejšie vyslovuje v tom zmysle, „aby národ slovenský mal právo národné zhromaždenia vydržiavať a v nich o záujmoch národných rokovať.“

Na tri spomenuté už hlavné body ako na jadro programu národného odvoláva sa aj epilóg Memoranda svätomartinského, hovoriac: „Bez uznania osobnosti národa, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsiahnutá je, bez rovného práva rečiam a národnostiam v ich národopisných medziach, pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet.“

Nech si nikto nemyslí, že epilóg tento je azda len vecou púhej štylistiky, aby pravidlám rečníckym zadosť bolo urobené. Kto tak povrchne poníma vec, ten ešte nepozná pravý zmysel Memoranda svätomartinského, a tomu povinný sme povedať, že v troch udaných už hlavných bodoch obsiahnuté sú „výmienky života národného“ pre národ náš, a to: „Národná správa v politickom a juridickom ohľade, národná cirkev rímskokatolícka a evanjelická — a národná škola v každom odvetví výchovy verejnej.“

Každý, kto zdravým rozumom pováži vec, na prvý pohľad presvedčí sa o tom, že akokoľvek tá rastlina bez vlahy, teploty a svetla sviežou byť a rozkvitať nemôže, tak nemôže svieži byť a vyvinúť sa bez rečených už troch výmienok organický život národa.

Odopierať výmienky tieto znamená odopierať národu právo života, zrieknuť sa výmienok týchto znamená pre národ zrieknuť sa práva života.

Či nemá teda pravdu závierka Memoranda nášho, keď o troch spomenutých už hlavných bodoch a poťažne o troch výmienkach týchto hovorí, že „sa nedá z nich nič odjednať, ani odtiahnuť?“

Vezmite len dajednému národu ktorúkoľvek z výmienok týchto — a porušili ste organizmus života jeho, ako keď stromu jeden z hlavných koreňov jeho podtnete; ani sa neprestane skôr národ ten nepokojiť a namáhať, kým odobranú výmienku života naspäť neobdrží.

Len ten národ žije spokojný, šťastlivý a slobodný, ktorý všetky tieto výmienky v moci svojej má, oproti tomu národ ten, ktorý z ohľadu výmienok týchto od svojvôle druhého národa závisí, nemôže byť spokojný, šťastný a slobodný. Jeho hlavnou a najprednejšou úlohou je namáhať sa, aby si stratené výmienky života naspäť vydobyl.

Maďari roku 1849 utratili národnú správu, ale im ostala národná cirkev a národná škola, z ktorých pozícii neúnavným bojom vydobyli si naspäť všetko, čo boli utratili.

Rozpamätajme sa len na boj za patent — a jeho následky v občiansko-politickom ohľade.

Srbi, Rumuni a Rusi majú aspoň národnú cirkev, oni sú od nás ďaleko bližší k tomu, že si vydobyjú aj školu, aj správu národnú.

Len my, Slováci, ani jednu z výmienok národného života nášho — nemáme v moci našej!

Odrodená aristokracia naša, odrodená čiastka duchovenstva a vzdelanstva nášho odniesla výmienky tie so sebou do tábora maďarského a vydala ich do ruky a moci maďarskej.^[504]

Historici naši preukážu nám, akú v tejto hre o život náš — hrali proti nám úlohu Maďari a akú Nemci, nám je teraz dosť konštatovať fakt, že výmienky života národného nemáme v moci našej.

Upierajú nám ich tí, ktorí vystavili fikciu o jednom maďarskom politickom národe v Uhorsku, ktorí tvrdia, že vo vlasti našej niet otázky národnej, len rečovej.

Negácia táto je zrovna protipostavená zásadám Memoranda svätomartinského.

Lebo ak slovenského národa v Uhorsku niet, v tom prípade nepotrebné je uznať osobnosť jeho, a kde tejto niet, tam nemožné je uznať územie, v ktorom by osobnosť tá obsiahnutá bola, kde ale územia niet, tam národná správa, cirkev a škola nemá sféry, v ktorej by jestvovala.

Akúže teda my dáme odpoveď na doktrinársku fikciu o jednom politickom národe v Uhorsku?

Budeme sa pridŕžať skutočnosti!

Skutočnosť ale je, že Boh stvoril nás ako národ a postavil nás na Uhoria naše, ktoré od nepamäti sveta obývame. Boh nám dal život, a komu Boh dal život, tomu dal aj právo života, a právo k výmienkam tým, od ktorých slobodný vývin života závisí. Neberte nám teda, neupierajte nám, čo je naše!

Budeme sa tým silnejšie a jednomyseľnejšie pridŕžať programu nášho svätomartinského, vo všetkých — otázky národnej týkajúcich sa krokoch, a neprestaneme pracovať na tom, aby vo všetkých vrstvách národa prebudilo a rozšírilo sa povedomie o tom, aký má význam pri nás v živote občianskom a politickom náš svätomartinský národný program a v zmysle zásad jeho prevedená rovnoprávnosť národná.

Od rozmerov, ktorými povedomie toto medze svoje v národe šíriť bude, závisia úspechy naše. Pravda je, že nemožné je exkluzívne len povedomie to budiť, lebo ono s osvetou vedno súmerným krokom stúpa napred, a cesta táto mnohým netrpezlivým nebude po vôli preto, že je zdĺhavá, ale inej bezpečnej cesty niet, musíme teda nastúpiť tú, ktorú nastúpiť môžeme.

Ostatne, aj zdĺhavú túto púť možno náležite skrátiť — „tvorením spolkovitého života v národe,^[505] ktorého nedostatok je hlavnou príčinou netečnosti veľkého obecenstva!“

Keď takto chladnokrvným a spolu praktickým okom pozrieme na terajší stav náš a cieľ náš, musíme vyznať, že veľká a ťažká úloha dostala sa nám za podiel a že sa musíme boriť s prekážkami, sily naše takmer presahajúcimi. Ale veľkosť predsavzatia dodáva síl nových — a keby prekážky tie ešte raz tak ohromné boli, ako sú, aj vtedy nemohli by sme zrieknuť sa samých seba a výmienok národného života nášho, aj vtedy nesmeli by sme zaprieť pravdu našu a stratiť vieru v Boha, i v konečné víťazstvo naše!

A potom pamätajme aj na to, že v ťažkom položení našom nie sme osihotení, veď na základe Memoranda svätomartinského stojíme v solidarite s druhými potlačenými národmi vlasti našej, lebo Memorandum naše v hlavných jeho bodoch, z ohľadu riešenia otázky národnej, zaujíma stanovisko nepodvratné, zákonu božiemu, potrebám života a prirodzenému vývinu samej veci zodpovedajúce, z ktorého otázka národná nielen z ohľadu nás, ale z ohľadu všetkých vo vlasti našej žijúcich národov rozlúštená byť musí.

Probujme len udané už tri hlavné body Memoranda nášho aplikovať na pomery života občianskeho, na záujmy naše v politicko-občianskom, cirkevnom a školskom ohľade, porovnajme potom výsledky aplikácie tejto, napríklad s návrhom zákona o rovnoprávnosti národnej, skrze vyslanca srbského dr. Miletića vypracovaným, a presvedčíme sa, že z troch hlavných bodov Memoranda nášho nutným a logickým spôsobom nasleduje všetko to, čo v nárade Miletićovej je obsiahnuté, takže štyridsaťosem bodov nárady tejto možno považovať za konkrétne rozvedenie a potrebám života národného primeranú špecifickú formuláciu tých istých zásad, ktoré národ náš v zhromaždení svätomartinskom za svoje uznal a vyslovil.

A toto je o jeden dôvod viac k tomu, aby sme sa jednomyseľne pridŕžali národného programu nášho, lebo skrze to udržujeme sa v solidarite, z ohľadu otázky národnej, s druhými potlačenými národmi vlasti našej. No a to každý vidí, že v solidarite je sila, v rozdrobenosti slabosť.

Týmto, aspoň per apices,^[506] boli by sme vyvážili náhľady tie, ktoré u nás petícia spišská vzbudila; vytýkame jej chybu tú, že hoci na uznanie osobnosti národa a na zaokrúhlenie stolíc podľa etnografickej čiary hlavnú váhu kladie, predsa vynecháva z kombinácie svojej Slovenské okolie, vynecháva teda faktické uznanie národa ako jedného celku v priestore tom, ktorý on skutočne, v nepretržitej mase zaujíma.

Právo vydržiavať národné zhromaždenie nevynahradzuje to, čo len skrze Okolie dosiahnuté byť môže, t. j. národnú správu.

Ostatne, petícia spišská tak, ako je, dobre je zostavená, radi by sme čím skôr posúdili aj petície druhé!