ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[92]Pozdravujeme Vás, páni učitelia a priatelia!

Hodiny moje sú počítané! — možno tento večer je posledný v živote mojom — zajtra ešte raz svitne a zapadne slnko, aby mi svitlo na druhom svete, v kraji rovnosti a bratstva, a nezapadalo nikdy! Moje pekné úmysly rozchádzajú sa vnivoč ako svetlo denné pred blízkou nocou. Jeden ale úmysel, ktorý som do života uviesť mal, ale pre nával neprajných okolností nemohol, naznačím Vám v tejto osudnej chvíli. Použite ho, ak sa Vám použiť dá, mne je na druhom svete nepotrebný! Úmysel tento sa týka škôl.

To znáte, že každá cirkev je v lone svojom malým zákonodarcom, t. j. z ohľadu takých okolností, ktoré zákonom krajským nie sú určené, môže si sama porobiť poriadky, ktoré každého cirkevníka zaväzujú. Ak by dakto o tomto práve a úžitku cirkvi pochyboval, spýtajte sa ho, ako sa vystavil kostol a školy, ako sa urobil vokátor, ako sa rozvrhla a inkasovala dlžoba ejektacionálna atď. Najhlavnejší ústav cirkvi sú školy! Z ohľadu špeciálností, teda škôl sa týkajúcich a zákonom krajinským neurčených, môže si cirkev sama poriadky porobiť.

Naše školy tisovské nie sú v tom poriadku, aby už v lepšom byť nemohli. Tri hlavné nedostatky pozorujem pri nich. A to:

1. Že dietky neporiadne do školy privádzané bývajú — jedny na Michala — a tak nepretržite deň po deň až do Nového roku.

2. Plat učiteľom je tak zle usporiadaný, že už šestnásťročné dlžoby jesto, ktoré, pravda, nikdy neuvidí.

3. Mnoho dietok, takmer tretina, sa nachodí, ktoré by do školy chodiť mali a nechodia.

Nedostatky tieto sú veľmi škodlivé pre celú cirkev, škodlivosť ich nie tak prítomnosť, ale tým viacej budúcnosť pocíti, keď semeno v prítomnosti rozsiate vzrastie a ovocie vydá. — Viďme ale každý punkt osobitný.

1. Učiteľ, keby sa mu dietky naraz aspoň pod pár dňami do školy zhromaždili, mohol by podľa vyrobeného plánu nepretržite pokračovať a dietky vyučovať, čo by aj jemu omnoho ľahšie padlo, aj pre dietky by nemalý osoh prinášalo, lebo by sa omnoho viacej naučiť mohli; takto ale, keď s novoprišlými dietkami aj po troch mesiacoch nanovo musí opakovať, čo už pred troma mesiacmi znať mali, a to nie raz, dva razy, ale s každým skoro dieťaťom osobitne, skrze takéto opakovanie náramne veľa času stratí, a predsa daromnú (prácu)^[93] vykonáva, bez ktorej byť mohol. A predsa pozde prišlých školákov na náhlo tak dokonale veci nenaučí, ako by ich bol naučil. — Ďalej tí, čo poriadne na určitý čas do školy prichádzali, skrze takéto meškanie učiteľovo nerobia tie pokroky vo vedách, ktoré by robiť mohli; a tak pre svoju poriadnosť ešte pokutu trpia. Čo všetko, meškanie času, veľké ustávanie, daromná práca, mrzutosť, zamedzovanie pokroku atď. jedným razom prekaziť by sa mohlo, keby sa ten poriadok prísne do života uviedol, aby dietky naraz pod pár dňami do školy boli poprivádzané.

2. Čo sa týka platu učiteľovho, vokátor, podľa môjho domnenia, nič je nie inšie ako kontrakt cirkvi s učiteľom urobený, v ktorom cirkevníctvo učiteľovi sľubuje istý plat od dietok dávať. Sľubuje mu teda nielen právo na istý plat, ale skutočný plat. Z čoho tá morálna obligácia pre cirkev vyteká, aby sa o skutočné dávanie takého platu postarala. Teraz ale zo strany cirkvi kontrakt tento sa lahodne zachováva, nikto sa nestará o to, či učiteľovi platia rodičia alebo nie! Kto chce — dá, kto chce — nedá; a keď učiteľ nemá ani grajciara, plat svoj treťoročný lebo šesťročný sám žiada, niekde mu povedia zo zábudlivosti, že ho už vyplatili, ba aj zvadia sa s ním, niekde ho odpravia s tými slovami „veď neutekáme zo sveta“, niekde mu sľúbia všetko, aby sa ho len zbavili. A predsa učiteľ nemá z čoho žiť, keď nie zo svojej práce, ide teda k mestskému úradu sa žalovať, aby mu inkasoval dlžoby. Úrad zverí inkasáciu na jednotlivého človeka, ktorý sa dosť daromne nachodí, dačo aj zinkasuje, dačo si zabudne naznačiť atď., narobí sa zmätok, z ktorého potom ohováranie, útržky, aprehencie, nenávisti povstávajú, pritom úrady sa rozmnožujú, práce daromné, bez ktorých mohol byť, a učiteľ z mnohých peňazí, čo z toho, ani tretinu nevidí. Toto je pre učiteľa veľká krivda, ktorá, aby aj naďalej trvala, požaduje zo strany cirkvi veľkú nedbanlivosť. A predsa snadno by bolo pri dobrej vôli a vrchnosti vec túto do poriadku priniesť, takže by ani cirkev nemilé ponosy, ani úrad daromnej práce, ani učitelia krivdy, ani cirkevníci exekúcie a všelijaké nepríjemnosti netrpeli, ba čo viac, učiteľ, vidiac sa poriadne plateným, aj ochotnejšie by konal svoju povinnosť, ale aj cirkev by to od neho lepším právom očakávať mohla.

3. Že mnohé dietky, ktoré by do školy chodiť mali, nechodia, toto je smutný prorok pre budúcnosť. Lebo za mladi sa tŕň ostrí; dokým je burina mladá, treba ju vytrhať, keď raz semeno dobré vydusí, pozde Vám bude horekovať na časy minulé. Povážte Vy sami, páni učitelia, ale aj Vy, páni cirkevníci, keď sa vo Vašej cirkvi rok po rok pätnásť-dvadsať zanedbaných dietok bez školy, bez vynaučovania, len tak nemilobohu vychovajú, potom keď dorastú, budú Vás hriešnym životom svojím trestať za Vašu nedbanlivosť. — Dávna pravda je to: čím viacej škôl, tým menej temníc, čím viac dobre vychovaných detí, tým menej hriechu medzi ľuďmi. Či by Vám nebolo lepšie osirelé, bez opatrovníka dieťa do školy dať, a tých pár groši na jeho vychovanie akýmkoľvek spôsobom oferovať, ako potom od dorasteného zlosyna a zbojníka desať ráz viacej škody podstúpiť, ba čo možná vec, skrze vychovaného podpaľača (ktorý ináč mohol byť statočným človekom) s Vašimi príbytkami, stodolami a s celým Vaším majetkom v prach a popol poľahnúť! Lepšie je teraz dať groš, ako o dvadsať rokov tisíce. Ak týmto poriadkom, ako teraz, počet zanedbaných detí každoročne bude rásť, tak obec Vaša i cirkev Vaša nie rásť, ale duchovne i telesne padať bude. Čo robíte, za seba robíte; zo štepa, ktorý ste Vy štepili, budú Vaši potomci ovocie jesť, požehnávať Vás budú, keď to ovocie bude dobré, preklínať, keď ovocie to bude zlé, ovocie nedbanlivosti a samoľúbosti Vašej. Nedarmo na terajšom sneme uhorskom, v čas najväčšieho nebezpečenstva, najsamprv o usporiadaní škôl a vychovaní ľudu rokovali, dobre vediac, že náležité usporiadanie škôl a dobré vychovanie ľudu je najistejším základom budúceho rozkvetu a šťastia ako celej krajiny, tak jednotlivých obcí a cirkví. A preto robte aj Vy to, čo lepšia budúcnosť od prítomnosti, čo šťastie potomstva Vášho od Vás očakáva a požaduje! Nie je to vec nemožná, akonáhle je potrebná a užitočná, ale, pravdaže, treba k tomu dobrej vôle a ochotnosti Vašej, lebo čokoľvek sa nechutne robí, to sa podariť nemôže!

Teraz ešte pár slov o spôsobe, ktorým by som týmto nedostatkom odpomôcť mienil. Mne je síce všetko jedno, akoukoľvek cestou dobrý cieľ sa dosiahne, a preto čo Vám tuto prajem, to len tak považujte ako náradu a domnienku moju, ktorá nemusí byť tá najlepšia!

Predovšetkým by sa podľa môjho domnenia mal ustanoviť v konvente cirkevnom takzvaný „školský úrad“, z troch ochotných a účinlivých, druhými úradmi neobťažených údov záležajúci.

Tento školský úrad pred začiatkom školského roku vyhotoví s pomocou pánov učiteľov alebo pána farára jeden katalóg alebo výťah dietok, ktoré do školy chodiť majú. V katalógu budú tri klasy, a to:

Do prvej klasy prídu dietky zámožnejších rodičov, ktoré ich rodičia aj chovajú, aj šatia, aj za ne do školy platiť môžu.

Do druhej klasy prídu dietky, ktoré ich rodičia chovať síce môžu, ale do školy platiť a šatiť nie sú vstave.

Do tretej klasy prídu dietky siroty, ktoré ani chovať, ani šatiť kto nemá.

Ďalej ustanoví sa čas, kedy sa školy začínať budú, a oznámi sa verejne viacej ráz z kancľa, aby sa nikto nevedomosťou vyhovárať nemohol, a ktorý by rodič alebo tútor prvej a druhej klasy pod troma prvými dňami školskými dieťa do školy nedoviedol, na každý deň bude platiť pokutu dva grajciare c. m. Vynímajú sa prípady nemožnosti, napríklad keby dieťa bolo choré, ale výhovorky na čižmy, na kabát, atď. ako dôvody neplatné sa zavrhujú.

Pokuty takéto školský úrad skrze služobníka mestského svojím spôsobom inkasovať a do kasy školskej bude ukladať.

Ďalej sa ustanoví, aby školský úrad od rodičov prvej klasy didaktrá^[94] učiteľské sám inkasoval, a to na dva razy, polovicu do zimného exámenu, druhú polovicu do letného exámenu. Kto chce, hneď spočiatku na celý rok môže zaplatiť. Ktorý rodič by ale pánu učiteľovi v hotových peniazoch alebo skrze robotu alebo akýmkoľvek spôsobom didaktrá zaplatil, nech si pýta od učiteľa kvitanciu, ktorú školský úrad ako hotové peniaze do počtov príjme. Dreva keď po celý čas školského roku nedovezie, pred exámenom letným v peniazoch zložiť bude povinný.

O inkasáciu sa stará sám úrad školský skrze kostolníka, alebo inším spôsobom. A ktorý by rodič prvej klasy v určitý čas to, čo bol povinovatý vložiť, nezložil, od toho času, rátajúc každodenne na pätnásť grajciarov šajnov, dva šajnové do kasy školskej doplácať bude, hoci úrad školský hneď po ubehnutí termínu exekúciu žiadať má právo. — Čo sa týka dietok druhej a tretej klasy, týmto iba ľudskosť Vaša, páni cirkevníci, môže odpomôcť. Povážte si, že dávate dorastenému žobrákovi almužnu, ktorá na krátky čas odpomôže hladu jeho. Ale almužna, ktorú by ste spoločnou silou na vychovanie chudobných sirôt dali, nielen na čas krátky, ale na dlhú budúcnosť vydávala by blahodajné ovocie svoje. Často, keď sa v bolestných mojich útrobách v myšlienke prebudím, predstavuje sa mi pred myseľ moju, ako by to bolo, keby tisovská cirkev ochotnosťou svojich cirkevníkov malú zaopatrovňu pre chudobné siroty si založila, siroty takéto do školy dala a potom na remeslo vypravila. Čo by povedali také vychované siroty, keby sa raz ako vyučení remeselníci do domu navrátili. Hľa! — povedali by — boli by sme dakde na ceste zahynuli, teraz ale žijeme, boli by sme o hlade ako randaví žobráci z domu do domu sa túlali, teraz ale sme zašatení a na chlieb si zarobíme sami, boli by sme bývali tuláci svetskí, teraz máme príbytok svoj, boli by sme bývali opovrhnutí neznabohovia alebo zlosynovia, teraz sme ľudia statoční, máme česť i dobré meno, i známosť Boha; jedným slovom, boli by sme zahynuli časne i večne, ale táto cirkev, títo cirkevníci vytrhli nás od zahynutia, za všetko, čo máme, príbytok, živnosť, česť a živobytie, týmto sme povinní ďakovať. — Či by takýmto dobrodením zaviazaní cirkevníci nevynaložili všetku ochotnosť svoju na to, aby spravovaním svojím tak veľkú podlžnosť oproti cirkvi a obci podľa možnosti splácali? Či by sa takto dobrodenie Vaše malým sirotám preukázané nestalo prameňom tisícov dobrodení? Či by sa nestalo žertvou večitou, ktorá zapálená súc nezhasínala by nikdy? A potom povážte aj to, že Vy sami, ktorí sami majetní ľudia ste, môžete skrze nešťastie schudobnieť a pozdní potomci Vaši môžu prísť do toho stavu, v ktorom sa teraz chudobné siroty pred očami Vašimi nachádzajú! Ktože sa postará o ne? Ktože im pomôže v nešťastí? Nikto sa nezmiluje nad nimi, lebo sa ani otcovia nezmilovali nad sirotami cudzími! Keď ale už teraz skrze založenie takejto opatrovne aj o budúcnosť svoju sa postaráte, môžte byť istí, že potom Vaši, aj keby do nešťastia upadli, nezhynú, ale pomoc istú nájdu.

Oproti tomu keď sa dietky takéto bez vychovania zanechajú, či netrpí skrze to cirkev aj obec daromnú škodu? Lebo aj statočných údov útraty, ktoré časom svojím mohli by jej byť ozdobou, aj mešťanov, vychová daromných nezbedníkov, ktorí budú časom ťarchou a potupou spoločnosti ľudskej. Opakujem teda, čo som už povedal, aby aj ziskuchtivosť ľudská v tejto veci našla svoj dôvod, že lepšie teraz dať groš ako o dvadsať rokov tisíce!

Ale ak je dobrá vôľa, akýmže spôsobom, akou cestou pokračovať treba, aby sa cieľ dosiahol? Akoukoľvek! Cesty môžu byť aj rozličné, keď len zámer bude všetkým rovný.

Napríklad, či by sa podľa spôsobu druhých (nepotrebných) ofier nemohla uviesť ofera pre chudobné dietky, a to posledný večer v roku. Dobrovoľné oblácie a zbierky by tiež koľko-toľko pomáhali. Ďalej mohlo by sa za povinnosť naložiť úradným osobám, ktoré na robenie testamentov sa vysielajú, aby pri každej príležitosti kasu chudobných dietok napomli, ako sa to v Pešti, v Prešporku a v našich väčších mestách robieva, kde máloktorý testament aby na obecné ústavy koľkú-toľkú legáciu neobsahoval. — Neverím, že by sa týmito cestami pri vynaložení ochotnosti aspoň toľko každoročne nenazbieralo, čo by na vychovanie päť alebo šesť sirôt bolo dostatočné.

Všetky dôchodky kasy chudobných dietok, peňažité i nepeňažité, odberal by úrad školský. Tu by dôchodky tieto pri náležitej správe aj vynakladal a počty v cirkevnom konvente alebo pred deputáciou v určitý čas oddával.

Dátum druhý deň popoludní.

Ťažko človekovi čakať, keď groš položil na lutriu, ale tým ťažšie, keď mu celý jeho mladý život na lutrii stojí. — Už odzvonili na poludnie, dnes teda z mojej sentencie nebude nič. Mám ešte času do zajtra rána, a preto naznačím Vám ešte jeden prostriedok na napomoženie kasy chudobných dietok. Popredku síce vidím, že starými predsudkami skľúčené mysle ľudu nášho prostriedku tomuto protiviť sa budú ako židia svojmu spaseniu, ale obecnomyseľnosť a čistá ľudomilnosť uzná pravdu jeho. Prostriedok ten znie:

Aby tí osobníci, čo dietky nemajú a žiadne neschovali, povinní boli na vychovávanie chudobných sirôt a proportione svojho majetku každoročne konkurovať.

Dôvody svoje nakrátko Vám rozložím: V tom sa, myslím, zjednotíte, že jeden rodič mnoho práce, ustávania a obete podstúpiť musí, dokým jedného alebo dvoch potomkov vychová, zaopatrí, do stavu privedie; ďalej aj to mi uznáte, že rodič skrze vychovanie jedného hodného syna a hodného potomka väčší úžitok urobil cirkvi, obci, vôbec spoločnosti ľudskej ako s celou jeho kontribúciou, ktorú od majetku svojho obecnosti dával. Ak mi tieto dve pravdy uznáte, musíte mi uznať aj následok, ktorý z nich vyteká, t. j., že ten, ktorý žiadneho syna a potomka nezachoval, spoločnosti ľudskej ostal mnoho dlžen. Lebo ani útrovy nemal, ani úžitok spoločnosti ľudskej neurobil a predsa bezpečnosť majetku, života, cti a všetky dary, ktoré obec a cirkev jednotlivcom podáva, jednako s tam tými požíval. Preto teda spravodlivé je, aby na vychovanie chudobných sirôt konkuroval, doplácal zo zisku svojho, a skrze to s druhým spoluobčanom, potomstvo majúcim, do rovnováhy bol privedený.

Pravdu návrhu môjho podporuje aj beh politický vlasti našej, ktorý sa mimovoľne čím diaľ, tým viac k demokratizmu zbližuje; demokratizmus ale čistý považuje celú obec ako jednu rodinu. Hlavná cnosť jeho je, „obecnomyseľnosť“, ktorá každému jednotlivcovi vlastné šťastie v šťastí obecnom zakladať káže, ktorá netrpí v sebe ani Rothschilda, ani žobráka, ale skrze zamedzovanie z jednej strany zvrchovaného bohatstva, z druhej strany najnižšieho chudobárstva spoločnosť ľudskú na základoch rovnosti a bratstva samu seba do rovnováhy priviesť sa usiluje.

Niekto mi ale povie, že z princípu tohoto ďalej pokračujúc, spravodlivé by bolo, aby ten, kto nemá len jedno dieťa, pomáhal vychovávať tomu, ktorý má štvoro, lebo pätoro detí! Pravda, že by tak nasledovalo, ale toto je už socializmus, všetky dietky bez rozdielu na majetnosť rodičov majú byť na útrovách štátnych vychované. Nás budúcnosť jedného stoletia od socializmu vzďaľuje, ostaňme teda len pri najbližších potrebách života prítomného, dosť je, keď sa týmto odpomôže.

Druhý zasa mi povie, že platiť na vychovávanie cudzích sirôt je pokuta pre také manželstvo, ktoré Pán Boh dietkami neobdaril. Tým ale odpovedajte: Dobre robiť nie je pokuta žiadna. Mohla by sa vec aj tak modifikovať, že tí, ktorí v bezdetnom manželstve žijú, len polovicu by platili a proportione k tým, ktorí sú svoji gazdovia a neženatí žijú. Vdovy a bezdetné, dokým v majetku manželskom ostávajú, alebo vlastné hospodárstvo majú, boli by tiež povinné konkurovať. — Ostatne vec táto len vtedy by sa dala v špeciálnostiach svojich náležite určiť, keby sa naozaj k dielu prikročilo.

Tak podobne z ohľadu chovania a šatenia dietok, pod opaterou školského úradu (alebo sirotského úradu) súcich, by si sám školský úrad najlepšie spomáhal, do povahy berúc kasu chudobných dietok a počet dietok, keby kasa bola chudobná. Vtedy by sa dietky druhej klasy aspoň šatami a knihami zaopatrili. Keby ale kasa na vychovanie a živnosť päť alebo šesť dietok tretej klasy dostačovala, vtedy by zasa okolnosti určili, či by lepšie bolo malú alumniu na fare alebo v škole založiť, či inším spôsobom ich stravovanie usporiadať.

No ale už dosť, ako povedané, dobrá vôľa nájde si prostriedky. Majte sa dobre, písal som toto pre vyrazenie a uspokojenie mysle svojej, ktorú ťažké oblaky blízkeho osudu, city nie tak strachu, ale radšej bolesti a žiaľu obkľučujú. — Majte sa dobre a spomeňte si na Vášho

priateľa

Štefana Daxnera