ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[510]V poslednom čísle^[511] nášho časopisu vyvinuli sme genetický pochop demokratizmu napospol a pochop demokratizmu slovenského zvláštne, pričom sme poukázali na to, že každý pravý Slovák je zároveň pravým demokratickým, liberálnym, slobodomyseľným človekom. Teraz pokročíme ďalej. Spravodlivosť, sloboda, právo, verejnosť zaiste je len jedna, ale cesty k dosiahnutiu a prevedeniu toho môžu byť a sú rôzne. Jeden chce dve paloty v sneme, druhý jednu, jeden takú ústavu, iný inú, jeden menuje sa radikalistom, druhý liberálnym, tretí miernym, štvrtý konzervatívne-liberálnym; jeden hovorí, že mu ide sloboda nad národnosť, druhý že národnosť dôležitejšia je než sloboda atď., a vedľa toho delia sa všetci priatelia slobody na rozmanité strany, i vieme zo skúsenosti, že mnoho ráz z týchto slobodomyseľných strán urputnejšie brojí proti inej, tiež slobodomyseľnej, než proti protivníkom celej slobody.

Buďsi ale koľkokoľvek strán slobodomyseľných, i nech si tam majú mená akékoľvek, jednako všetky zrovnávajú sa v jednom hlavnom účele, ktorý je sloboda, právo a vláda podľa vôle väčšiny a rozdielnosti medzi nimi povstávajú z rozdielnosti prostriedkov a ciest, ktorými sa každá strana dostať chce k tomu hlavnému účelu. Zo skúsenosti však vieme, že všetky slobodymilovné strany tak dlho dohromady spojené dejstvovali, až poistili úplnú porážku všetkých absolutistov a centralistov a nepriateľov slobody uhorskej, až poistili možnosť, aby podľa vôle Deákovej strany riadené boli všetky záležitosti. Teraz však nastal čas, aby každá z týchto slobodomyseľných strán hľadela preraziť to, čo za dobré uznáva, ak totiž dovedie k svojmu mieneniu nakloniť väčšinu občianstva. Ďalej za našich časov spozorovali sme, že akonáhle jedna zo strán slobodomyseľných dostane sa k veslu vlády, stane sa zaraz absolutistickou a centralistickou a počne utlačovať druhé slobodomyseľné strany. Milovníkov slobody a práva — slobodu a právo berieme v odťaženosti — je veľká hromada; ale akonáhle títo milovníci slobody a práva zbadajú, že i milovníci slovenskej slobody a slovenského práva začínajú naozaj pozdvihovať svoje hlavy, to tamtí milovníci slobody a práva stanú sa za deň a noc krutými centralisty i absolutisty, začnú kacírovať naše slovenské náhľady, začnú utlačovať i prenasledovať milovníkov slobody slovenskej a práva slovenského. Svorného dejstvovania všetkých milovníkov slobody uhorskej a práva uhorského od časov svätého Štefana v Uhrách ešte ani nebolo. My v histórii a v prítomnosti nachodíme, že všade a vždy dve strany stoja proti sebe, strana despotická a strana slobodomyseľná.

Pozrime teda, z akých elementov je každá táto strana obyčajne zostavená. Čo sa despotickej strany týka, nedá sa lepšie rozdeliť než na zjavných a na tajných absolutistov. Zjavní absolutisti sú ďaleko menej nebezpeční než tajní, a tiež by, kde už raz národ slobodu okúsil, nikdy nedoviedli zaviesť naspäť starú ľubovládu bez pomoci tamtých tajných absolutistov. K strane zjavných absolutistov náleží u nás skoro zväčša aristokracia, ako ju Vrbovský-Verbőczy^[512] opisuje. Táto strana nikdy by sama nepreviedla úmysel svoj, lebo má za to, aby sme sa skrátka vyjadrili — málo rozumu, a preto je pri všetkej zlej vôli slobode málo nebezpečná.

Skutočne nebezpeční slobode sú len tajní absolutisti. Poznamenať sluší, že sloboda a konštitučná vláda, kde už raz zavedené boli, nedajú sa nikdy tak snadno jedným razom zničiť a odstrániť, a preto tiež majú tajní absolutisti tým viacej príležitosti ukrývať sa so svojimi pravými úmysly. Tajní absolutisti vždy hovoria a sľubujú, že budú zavádzať ústavu, ale spoznenáhla podtínajú jej jednu žilu po druhej a čakajú vždy len na dobrú príležitosť, aby konečne mohli riecť, že niet ústavy ani slobody, i aby sa už nikto tomu protiviť nemohol. Pokým len pripravujú spoznenáhla tento svoj konečný úmysel, odbudú každého, kto tento ich úmysel prehliadol a národ naň pozorným činí výčitkou, že ich uvodí len zlomyseľné v podozrenie; keď ale už môžu prehovoriť svoje posledné slovo, je, pravda, neskoro im to vytýkať, bo už učinili nemožné každé slovo proti sebe.

Tajní absolutisti približujú sa krok za krokom k absolutizmu. Oni spoznenáhla v menších veciach privykajú národ slepej poslušnosti, vyhovárajú sa pritom ustavične, že ešte okolnosti nedovoľujú zaviesť ústavu do života, dane umenšiť, zrušiť regálie, akcis a iné podrobnosti; čas po čase, keď už je národ nazbyt netrpezlivý, hodí sa mu zase nejaká nádeja, a tak ide ustavične jednakým dobre rozmysleným behom táto konštitučná komédia, ktorá nie je nič, než prestrojený absolutizmus. Hlavná charakteristika týchto tajných absolutistov je tiež držanie sa ich ku stranám slobodomyseľným. Spočiatku uisťujú, že oni tak sú pre slobodu ako kto iný, ale že len zrozumení byť nemôžu s niektorými prepiatymi národovci. Keď títo národovci sú premožení a odstránení, dajú sa potom tajní absolutisti do „slobodomyseľných“ národovcov a vytýkajú zase tým, že sú prepiati, a keby i tých odbili i porazili, budú rovno tak i všetkých napospol, ktorí nechcú čistý absolutizmus, zase tak prenasledovať ako národovcov. Takým postupovaním rozdelia si tajní absolutisti ľstivo nebezpečných svojich protivníkov na viacej častí a strán, a každú stranu osebe snadno premôžu. Títo tajní absolutisti ukrývajú sa pod rozličnými menami, ako napríklad konzervatívni, mierni, pravé centrum, ľavé centrum, strana demokratická, alebo i do konca liberálno-konzervatívna, liberálna, strana roku 1848 (48-iki párt) atď., ktoré však slová v tomto prípade zhola nič neznamenajú.

*

Povedali sme nedávno, že v každej krajine sú len dve strany politické: strana despotická a strana slobodomyseľná. Stranu despotickú rozdelili sme na zjavných a na tajných absolutistov.

Strana že slobodomyseľná, slobodu a právo milujúca, rozmanité nosí mená, z ktorých najobyčajnejšie sú teraz liberálna, národná, radikálna, demokratická, sociálnodemokratická, miernoliberálna, liberálnokonzervatívna atď. Už zo samého vyčítania týchto mien je vidieť, že mnohé mená jednaké sú pri strane slobody so stranou tajných absolutistov, čo sa však scela jasne vykladá tým, že tajní absolutisti, chcejúc mnohých neskúsených i nevzdelaných občanov slovenských podviesť a na svoju stranu privábiť, nadužívajú na to čo lákadlo rozličné mená obyčajné pri liberálnej strane, kdežto zatým ich úmysly nezrovnávajú sa nijako s pravým značením týchto mien. Ostatne nedá sa vôbec upierať, že tieto rôzne mená sú vlastne veľké, ačkoľvek nevyhnuteľné nešťastie celej slobody, bo plodia sa nimi len nedorozumenia i zmätky. Kto len nejako pozná diela politické, musí vedieť, že skoro v každej krajine tieto mená niečo iné označujú, a že strany menované v rozličných krajinách s tým samým menom, napríklad demokrat, radikálny, liberálny nijako nemajú jednaké politické zmýšľanie, no často delia sa veľmi podstatne od seba. Vezmime, napríklad, len mená konzervatívny a revolučný, tieto mená môžu označovať buď najlepšieho priateľa slobody alebo najväčšieho despotu a tyrana.

Conservare znamená zachovať terajší poriadok i brániť sa proti zmenám; revolučný znamená túžiaceho po zmenách s obyčajným príznakom násilných prostriedkov. Položme tú prípadnosť, že by mala istá krajina najpeknejšiu ústavu i slobodu, ale že by táto sloboda nebola po chuti istým ľuďom, čo radi svojich blížnych utiskujú a z nich nezaslúžený úžitok majú, a žeby si títo ľudia umienili skrz spiknutie i násilie ústavu zrušiť a despociu zaviesť. Všetci priatelia slobody v tejto krajine budú iste chcieť svoju dobrú ústavu zachovať, budú teda konzervatívni, všetci absolutisti ale budú revoluční, a česť i zásluha bude v tejto krajine byť konzervatívnym, nečesť i zločin byť revolučným. Nedávno písali Slovenské noviny, že Pešťbudínske vedomosti sú konzervatívne a Slovenské noviny že sú slobodomyseľné. Mnohým pomenovanie toto neobyčajné pozdávalo sa náramne smiešnym. Ak uvážime dielo v pragmatickej jeho súvislosti, to Slovenké noviny písali úplnú pravdu, Pešťbudínske vedomosti, zastupujúc väčšinu národa i jeho záujmy a požiadavky, tak ako ony vyslovené sú v Memorande, nechceli dopustiť porušenie tohoto veľkého deja, a preto po spravodlivosti nazvali ich Slovenské noviny konzervatívnymi, t. j., že nechceli dať narušiť ľahkomyseľne Memorandum, svätú vôľu nášho národa. Slovenské noviny nazvali proti tomu seba slobodomyseľnými, t. j. že slobodomyseľne, ako by sa im ľúbilo, chceli vyvrátiť tú vôľu národa a položiť na jej miesto svoju.

Položme ale tú prípadnosť, že by zas v inej krajine panovala despocia alebo špatná, len k šialeniu občanov smerujúca nespravodlivá ústava, budú iste chcieť všetci nepriatelia slobody tento poriadok vecí zachovať, budú konzervatívni, kdežto naopak, všetci priatelia slobody budú chcieť tento poriadok vecí zrušiť, budú revoluční. V tejto prípadnosti teda je zase naopak nečesť byť konzervatívnym, a tak vidíme, že slovo konzervatívny vlastne samo po sebe nijakého zmyslu nemá, no až podľa okolnosti buď zlého alebo dobrého zmyslu nabýva. Kde vláda i poriadok vecí je špatný, tam znamená slovo konzervatívny nepriateľa slobody, kde dobrá je vláda a stav občana šťastný, tam je sláva pre priateľa slobody nazývať sa konzervatívnym.

To samé platí takže menej alebo viacej o menách, ktorými sa obyčajne strany slobode náchylné označúvajú, a žiadne z nich niet tak určité, aby už naznačovalo jasne smer i úmysly strany tej, alebo aby dokonca nepripúšťalo i špatný zmysel. Preberme tieto mená po poriadku.

Liberálny pochodí od latinského slova liber (slobodný) i používa sa obyčajne pre krátkosť čo pomenovanie všetkých, čo sú pre dobrý pokrok i pre politickú slobodu. Avšak aké rozmanité stupne sú tu možné, ktoré sa teda všetky pod jedným menom zahrňujú. Za ministra Bacha alebo Schmerlinga menoval sa mnohý starý pánko liberálnym, ktorý teraz najväčším je reakcionárom. Ostatne najobyčajnejšie so slovom liberálny spojuje sa zmysel rozumných i povážlivých priateľov pokroku i slobody. Príde ale zas všetko na to, čo kto považuje za pokrok, za slobodu, za rozumné i povážlivé!

Národná menuje sa obyčajne tá strana, ktorá to chce, aby sa reči prírodnej jej národa dostalo miesto vo všelijakom verejnom i privátnom živote; i tu môže byť a je, ako vidíme, mnohý spokojný s dosť malom, iný zase viacej žiada. Keď, napríklad, my prikladáme si meno národnej strany, znamená to u nás toľko, že pokladáme rozkvet, šťastie i slávu nášho národa vyhľadávať za najprvšiu i najdôležitejšiu povinnosť svoju i starosť. Niekto zas, počítajúc sa tiež k strane národnej; je už spokojný, keď niektorý úrad k niektorému po maďarsky neznajúcemu, zníži sa a po slovensky s ním hovorí atď.

Radikálny pochodí od slova radix (koreň) a vedľa svojho slovesného významu naznačuje ako korenný, od koreňa, z koreňa. Vedľa obyčajného však zmyslu berie toto slovo na naznačenie najodhodlanejších liberalistov, i najmä takých, ktorí veľmi nedočkaví sú, i zaraz by radi všetko od koreňa porobiť. Avšak používa sa spolu toto slovo na označovanie krátkozrakých politických bitkárov, ktorí vždy hotoví sú zbrane sa chopiť a povstanie spôsobiť bez ohľadu, či je nejaká nádej i výhľad na víťazstvo.

Demokrati menujú sa teraz tí, čo chcú rovnosť všetkých občanov pred zákonom; vlastne podľa pôvodu znamená toto slovo v gréckom jazyku národovládu, kdežto slovo aristokracia vládu len niekoľkých nad ostatnými vyznačuje. Spoznenáhla počalo sa ale používať slovo demokrat na pomenovanie tých, čo chceli zrušiť privilégiá aristokracie, i želali si rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Tu však zas všetko záleží na tom, v akom zmysle berie sa slovo rovnosť; niekto nazýva už to rovnosťou všetkých pred zákonom, keď jeden občan ani do obce nevolí, iný zas má výhradné právo voliť vyslanca na snem; ba Tiszova strana nazýva i to rovnoprávnosťou, keď občianstvo ako nejaký tovar na sorty chce i káže podeliť. Tak teda ani slovo demokrat nemá scela určitého zmyslu.

Sociálni demokrati, ako sme hovorili na druhom mieste, sú tí, čo chcú zlepšiť stav chudobného pracujúceho ľudu, avšak i tu je neurčitosť nesmierna, bo naznačujú sa týmto menom zároveň mužovia prepiati, čo by nemožnú vec, akúsi rajskú rovnakosť v imaní i v šťastí zavádzať chceli, ako tiež i mužovia múdri, čo uznávajú, že nespravodlivé je, aby niekoľko kapitalistov vycicalo celý národ. Tu nám prichodí pripomenúť i komunizmus,^[513] ktorého značenie rozložili sme v osobitnom článku. Komunizmus, hovorili sme, znamená v prvom rade, s narušením jestvujúceho poriadku vecí, akési jednaké právo v majetku. My sme sa vtedy vyslovili s jasnou určitosťou proti tomuto vynálezu francúzskych fantastov. Pán Zmeškal v Slovenských novinách denuncíroval Pešťbudínske vedomosti, že zastupujú politický smer komunistov. Na urážku túto ľahkomyseľnú na tento raz len to odpovedáme v krátkosti, že pán Zmeškal, keď písal spomenutú urážku, nevedel ani, čo je to komunizmus, ani neznal politický smer Pešťbudínskych vedomostí; písal teda to, čomu sám nerozumel. My prosíme pána Zmeškala, ak chce druhý raz so svojimi náhľady vstúpiť do verejnosti, aby to, čo píše, najsamprv doma bedlivo i pilne si rozvážil. Tie časy už prestali, kde voľno bolo búchať do sveta dve na tri.

Mierni liberálni sú tí, čo by si želali, aby sa opravy potrebné v dobrote a bez všetkých zmätkov diali. Ostatne ale toto meno veľmi často nadužívajú tajní absolutisti, aby sa ukryli za ním, a načim teda dobrý rozdiel činiť medzi opravdivými miernymi síce, ale počestné slobodomyseľnými mužmi, i medzi tými, čo v srdci svojom protivníci sú slobody a len za toto pre nich príhodné slovo sa schovávajú.

Slovo liberálnokonzervatívny je už dokonca brloh tajných reakcionárov, ačkoľvek samo v sebe pripúšťa veľmi dobrý zmysel, totiž naznačujúc tých, čo síce slobode i pokroku sú docela oddaní, pritom ale všetko, čo dobré je, zachovať chcú.

Z neurčitosti teda týchto tuná uvedených slov videli sme, že veľmi snadno je pobalamutiť nimi len občanov menej vzdelaných i predávať im pod krásnymi slovy špatné veci. Podľa mena nemožno nikdy poznať, ktorá strana je naozaj slobodomyseľná i ktorej by sme sa pridŕžať mali, ak to chceme poznať, musíme hľadieť vždy na to, čo ktorá strana chce, aké zriadenie uvádza i akému protiviť sa úmysel má.