ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[583]Na zprávu „Függetlenségu“ v čísle zo dňa 12. mája t. r., v odstavci chýrov, nadpísanú „Ruka ruku umýva“, prinútený som v krátkosti odpovedať, i prosím ctenú redakciu, aby v časopise svojom popriala miesta mojej odpovedi.

Keď z prešporského lýcea vytvorený môj syn prišiel domov, obrátil som sa na učbársky sbor gymnázia v Rimavskej Sobote, aby syna môjho prijali za riadneho poslucháča svojho ústavu. Učbársky sbor, hoci z vysvedčenia školského, ktoré pripojil som ku prosbe, mohol vidieť, že vytvorenie vzťahuje sa len na prešporské lýceum, pre väčšiu istotu spýtal sa ešte direktorátu prešporského lýcea, a na základe obdržanej odpovede, že proti prijatiu môjho syna nemôže mať námietky, dňa 14. apríla prijal môjho syna medzi svojich riadnych poslucháčov.

Pri tomto jednaní hlavný župan Gemerskej stolice, podľa môjho vedomia, nemal žiadneho vplyvu; nepravdu udáva teda dopisovateľ Függetlenségu, keď záležitosť moju do spojitosti chce priviesť s údajnými službami, ktoré som ja preukázať mal pánu hlavnému županovi. Práve tak o nepravde svedčí dopisovateľ i vtedy, keď ma predstavuje obecenstvu čo panslávskeho agitátora. Pri tejto svojej zle mienenej fráze — bezzákladné denunciácie, pravda, ale faktický dôkaz nebude vstave uviesť ani jeden.

Toľko dopisovateľovi. O samej veci a nepravých chýroch, ktoré rozšírili sa o nej, pripomeniem ešte nasledovné:

Dňa 4. mája t. r. oznámilo mi riaditeľstvo rimavsko-sobotského gymnázia, že môj syn prestal byť žiakom toho gymnázia, lebo na základe výroku, doneseného senátom prešporského lýcea, kráľovský uhorský minister kultu vytvoril ho pre účasť v tajnom spolku s protivlasteneckým panslavistickým smerom zo všetkých učebných ústavov tejto vlasti a jeho svedectvá, ktoré obdržal by od cudzích ústavov, vyhlásené sú na území našej vlasti za neplatné.

Ako otcovi bolo mi povinnosťou poznať ťažký prečin a výrok, na základe ktorého môj šestnásťročný syn odsúdený bol na mravnú smrť, na vyhostenie zo svojej vlasti. Žiadal som teda riaditeľstvo prešporského lýcea, aby mi vydali výrok. Dostal som ho a slúži mi čiastočne na uspokojenie, že v tom výroku nenachodím jednanie, na základe ktorého nepredpojatý sudca mohol by vysloviť tajný ráz a protivlastenecký a panslavistický smer toho spolku. V tomto ohľade nech hovorí sám výrok, ktorého podstatné body tu doslovne podávam.

„Trojčlenný odbor (vyslaný totiž z učbárskeho sboru) po šľapajách, ktoré mu boli oznámené, ďalej idúc, prišiel na fakty nepochybne dokazujúce, že medzi dakoľkými lyceálnymi žiakmi skutočne bol tajný spolok. Spolku tohoto, ktorý jestvoval i vlani, i toho roku bol znovu utvorený, meno je „Zora“,^[584] cieľ jeho vzdelávanie slovenskej reči rečnením, čítaním a posudzovaním prác.“

Potom sú pomenovaní úradníci spolku, medzi týmito môj syn Štefan, žiak VI. triedy ako knihovník, a ďalej udáva sa: „Okrem týchto členmi spolku sú ešte štrnásti lyceálni žiaci, ktorí podľa možnosti prispievali na účely spolkové, z peňazí nazhromaždených predplácali časopisy a kupovali knihy, zasadnutie týždenne vydržiavali raz, dakedy mali i spoločenské schôdzky alebo u jednotlivých členov alebo v krčmách.“

Toto je stav veci, uvedený z výroku o tajnom protivlasteneckom, panslávskom spolku.

I v obecnom živote, tým viacej zo stanoviska pozitívneho zákona „tajným“ biľaguje sa spolok taký, ktorého cieľ stojí v protive s mravným alebo pozitívnym zákonom, alebo vôbec s verejnými záujmami spoločnosti, a ako taký prinútený je vyhýbať verejnosti, v tajnosti jestvovať a účinkovať.

Že Zora nebola takýmto spolkom, vidno z toho, lebo jej cieľ — vzdelávanie slovenskej reči, neprotivil sa pozitívnym zákonom, a jej prostriedky — rečnenie, čítanie a posudzovanie prác, predplácanie časopisov a kupovanie kníh, sú prostriedkami osobného vzdelávania a neurážajú oprávnené záujmy nikoho.

Že nebola „tajným“, to i sám výrok implicite zoznáva, keď udáva pri stave veci, že spolok už i vlani jestvoval, pri odôvodnení trestu však prízvukuje, že „z devätnástich členov ,Zory‘ boli len traja naši lanskoroční žiaci, ostatní sú všetko noví, ktorí pre podobné výčiny boli vlani i v Banskej Bystrici trestaní a ktorí v tej mienke prišli sem, že tu môžu počítať na zhovievavosť“.

Poznamenať sluší, že na tútu zhovievavosť dobromyseľne mohli počítať, lebo u obecenstva bolo všeobecne známou vecou, že vzdelávací spolok Zora stále jestvoval medzi mládežou prešporského lýcea od roku 1876 bez toho, že by svojím jestvovaním bol dakomu oči klal alebo k zákazu základnú príčinu bol podal.

Zora teda nebola „tajným“, lež súkromným spolkom, ktorý podľa úradnej zprávy pána lyceálneho direktora Michaelisa, podanej v Pesti Napló (večerný list z 27. marca), zrovnával sa čo do cieľa a ústrojnosti s tamojšími maďarskými a nemeckými vzdelávacími spolkami, čo do formy líšil sa od týchto natoľko, že kým na čele posledných stál profesor, tamten bez dozoru profesorského vydržiaval svoje zasadnutia.

Že to nebolo v svojom poriadku, o tom nikto nepochybuje; veď rodič preto dáva do školy svoje dieťa, aby zrastalo pod dozorom a správou profesorov, a prospievalo v dobrých mravoch a vedách.

Či nemôžu sa oprávnene spýtať rodičia, prečo nebol postavený i na čelo tohto spolku profesor, ktorý v tomto ohľade úlohe svojej ochotne by bol vstave zadosť urobiť (veď prešporské lýceum podnes používa základinu, urobenú na katedru slovenskej reči a literatúry od svojho dakedajšieho profesora Palkoviča), alebo ak sa to z akejkoľvek príčiny nestalo, alebo za inoportunné bolo považované, nuž keď riaditeľstvo dostalo úradnú vedomosť o jestvovaní toho spolku, prečo nezakázalo mládeži, že bez profesorského dozoru organizované schôdzky vydržiavať a spolok utvoriť nesmú pod ťarchou disciplinárneho trestu? Prečo držali od tohoto ľavnejšieho spôsobu za lepšie vo výsledkoch herodesovským pokračovaním napadnúť mládež?

Okoľko humánnejšie, vlasteneckejšie a ctihodnejšie je pokračovanie rimavskosobotských profesorov, ktorí sa ani za mak nebáli, že prijatím anatemizovaného mladíka kompromitujú svoje uhorské vlastenectvo a svoju misiu!

Najťažšiu obžalobu, t. j. „protivlastenecký a panslávsky smer spolku“, v nedostatku dôkazov takto udáva výrok:

„Členovia tajného spolku tvrdia síce, že ich spolok nemal protivlasteneckého cieľa, lebo mali za cieľ len vzdelávanie svojej materinskej reči, a od profesorského sboru len preto nepýtali si k tomu dovolenie, lebo vopred vedeli, že ho nedostanú; predsa hodnovernosť tohto ich tvrdenia zrúca tá okolnosť, že zničili svoje zápisnice.“

Pre protivlastenecký a panslavistický smer bolo by teda pozitívnym dôkazom, že mali a čítali matičné Letopisy a Slovenské pohľady.

Tu na orientovanie obecenstva poznamenať mi treba, že matičné Letopisy obsahujú vedecké literárne práce, a tieto svojím časom boli i maďarskej akadémii doposlané. Nuž a zošity Slovenských pohľadov vychodia i teraz, neboli nikdy nikým, ani prostredníctvom tlačovej pravoty ani zvláštnym nariadením zakázané, a vo verejných kníhkupectvách môže si ich každý kúpiť. Tieto dáta a dôvody teda o protivlasteneckom a panslávskom smere spolku toľko dokazujú, ako to známe „baculus in augulo, ergo pluit“.^[585] Nahliadol to i školský senát, lebo vo svojom revíznom a potvrdzujúcom uzavretí celkom vynechal panslávsky a protivlastenecký smer, a vypovedal, že trest (t. j. vyhodenie piatich žiakov z lýcea a pokutovanie štrnástich zatvorením na viac hodín) vymeraný bol nie pre vzdelávanie materinskej reči, ale pre tajný, s obídením profesorského dovolenia utvorený, a tak protizákonný spolok.

Výrok tento, akonáhle bol prevedený, v zmysle predpisov predložil sa vláde a stal sa základom ministerského obežníka, ktorým piati, len z prešporského lýcea vytvorení mladíci, vytvorení sú zo všetkých učebných ústavov tejto vlasti, a ich svedectvá, ktoré mohli by dostať v zahraničných ústavoch, vyhlásené sú na území našej vlasti za neplatné.

Je to nepochopiteľná distributiva justitia, keď pre účasť v spolku, ktorý jestvoval bez školského povolenia, štrnásti mladíci boli náležite potrestaní zavretím na dakoľko hodín, vtedy vybraní piati mladíci pre ten istý priestupok odsúdení sú na mravnú smrť, na vyhostenie zo svojej vlasti, teda odsúdení tak ukrutne, že tí piati mladíci, pozbavení sú primitívnych najvyšších a Bohom daných práv ľudských — práv totiž, aby sa mohli vzdelávať na zemi svojich otcov a stať sa časom na základe svojho vedeckého vzdelania podporou rodičov, užitočnými členmi ľudskej spoločnosti a dobrými občanmi svojej vlasti.

Niet kultúrneho štátu, ktorého zákonník znal by trest tohto druhu a dopustil, keď veľmi prísny trest, pre istý priestupok zo strany kompetentného fóra donesený, bol už na patričných exekvovaný, žeby vtedy na základe toho istého výroku, teda bez nových dôvodov, mali patriční podľahnúť pre ten istý priestupok novému zničujúcemu výroku.

Pre nepravé chýry, ktoré povstali vo verejnosti v tejto záležitosti, pokladal som si za povinnosť, všetko toto objektívne rozpovedať, aby zaujaté obecenstvo bolo orientované o stave veci podľa zásady audiatur et altera pars.

Štefan M. Daxner