ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[560]Náradu dištriktuálnej komisie z 2. júna 1874 v tom zmysle podanú, „aby dištrikt vyslovil, že veľgymnázium veľkorevúcke ďalej za svoje neuznáva, jemu právo jestvovania odberá, zo všetkých pôžitkov a dobrodení ho vytvára a za zrušené vyhlasuje, ďalej, že svedectvá učiteľského seminára, ktorý ústav dosiaľ v cirkvi nie je uznaný, za neplatné vyslovuje“ — cirkev tisovská zo svojej strany nielenže podporovať nemôže, ale práve ta hlasuje, aby nárada tá rozhodne zavrhnutá bola z nasledujúcich dôvodov:

1. Lebo dištriktuálnou komisiou na podporu hore udanej nárady uvedený dôvod, že „patronát veľgymnázia veľkorevúckeho nectí si autonómiu cirkvi“, je práve tak nepravdivý ako i urážlivý.

Urážlivý je, lebo úradne a verejne obviňovať jeden, z mnohých evanjelických cirkví, obcí a čestných jednotlivcov záležajúci patronát z neúcty autonómie — a obvinenie to nedokázal — už samo v sebe je činom urážlivým, jedného cirkevného arcipastiera a jednej dištriktuálnej komisie nehodným.

Nepravdivý je, lebo okolnosť tá, že patronát veľgymnázia uzavretie dištriktuálneho konventu, aby správa veľgymnázia veľkorevúckeho testimóniá školské nielen v slovenskej, ale columnaliter i v maďarskej reči vydávalo — na generálny konvent apeloval, neobsahuje v sebe žiadnu neúctu oproti autonómii. Apeláta je riadny a zákonitý prostriedok, ktorým sa každý úd cirkvi proti výrokom vrchnosti brániť môže, a apeláta nie je protivením sa, ako dištriktuálna komisia udáva.

Práve tak i okolnosť tá, že patronát veľgymnázia veľkorevúckeho výroku generálneho konventu sa podrobil, spolu i to vyslovil, „že sa práva svojho, t. j. aby testimóniá školské len v slovenskej reči vydávané boli, zákonitou cestou domáhať chce“, neobsahuje v sebe žiadnu neúctu oproti autonómii; lebo podrobiť sa výroku generálneho konventu i vtedy, keď výrok ten za škodlivý držíme, svedčí práve o úcte autonómneho práva, a zas chcieť sa domáhať práva svojho cestou zákonitou, je právo, ktoré každému občanovi patrí, je právo, ktoré cirkev vyznavačom svojim pod ťarchou neúcty oproti autonómii nikdy nezakázala ani zakázať nemôže.

Ďalší dôkaz neúcty autonómie cirkvi zo strany patronátu vidí dištriktuálna komisia v tom, že viac údov patronátu pri zostavovaní memoranda ratkovského^[561] a podpise sa zúčastnilo, že hlavný dozorca gymnázia a sbor učbársky po cirkvách za neprijatie vizitácie niekdajšieho superintendenta Mádayho pracovali, a že všetci najhlavnejší zástavonosiči patentu k patronátu náležia.

Dôkazy tieto sú sčiastky nepravé a vysilené argumentácie, sčiastky bezzákladné obžaloby, a nestoja k patronátu v žiadnom vzťahu, lebo dajedni údovia patronátu nie sú ešte patronát sám, a čo sa tým dajedným údom na vlastnú zodpovednosť urobiť alebo neurobiť ľúbilo, za to patronát obviňovaný byť nemôže; tak menovite:

a) Patronát pri zostavení memoranda ratkovského žiadnej účasti nemal a v záležitosti tej nikdy sa neradil, nasledovne zo spisu toho ani chválu ani hanu privlastňovať si nemôže.

Ostatne memorandum ratkovské bolo skrze cirkev ratkovskú roku 1864 na dištriktuálny konvent na pokonávanie podané, ono vyšlo tlačou, obsah jeho je známy obecenstvu a nič neobsahuje, čo by proti autonómii cirkvi čelilo, ba práve naopak, hlavný návrh spisu toho ta je namierený, aby hlas cirkví pri konventoch a dobré právo autonómne proti prechmatom a svojvôli bolo zachránené.

b) Patronát veľgymnázia veľkorevúckeho spolu so svojím predstavenstvom a so sborom učbárskym nielenže neodporoval vizitácii niekdajšieho pána superintendenta Mádayho, ale vizitáciu tú s podlžnou šetrnosťou a bez najmenšej protivy uvítal a prijal, o čom úradné akty svedectvo podať môžu.

c) Patronát gymnázia veľkorevúckeho z cirkví, medzi ktoré i tisovská cirkev náleží, z obcí a z mužov za blaho cirkvi, a tak i za autonómiu cirkvi zaujatých zostavený súc, otázne gymnázium v lone autonómnej cirkvi založil, a to práve v čase tom, keď ešte otázka patentálna v cirkvi evanjelickej uhorskej konečne riešená nebola. Neodtajiteľný skutok tento dostatočne svedčí o bezzákladnosti dôvodov skrze dištriktuálnu komisiu použitých.

Že sa za patent zaujaté cirkvi a podobne zmýšľajúci jednotlivci neskoršie k tomuto autonómnemu patronátu a ústavu základinami svojimi pripojili, z toho dobrý evanjelik len úprimnú útechu, nie ale príležitosť k výčitkám a obviňovaniam čerpať má.

2. Dištriktuálna komisia zrušenie a vyobcovanie veľgymnázia veľkorevúckeho z cirkvi tým tvrdením odôvodňuje, že „patronát tohože veľgymnázia nepracuje na dobro vlasti“, čoho dôkazom má byť okolnosť tá, že „protivlasteneckým zmýšľaním svojím z roku 1848/49 známy pán Štefan Daxner, Francisci a Nandrássy sú hlavnými dozorcami tohože gymnázia“, a ďalej okolnosť tá, že „patronát vo svojej väčšine z takých záleží, ktorí hlbokú nenávisť oproti maďarskému národu a vlasti v srdci svojom chovajú“, tvrdenia tieto nemajú žiadneho základu.

c) Okolnosť tá, že patronát veľgymnázia veľkorevúckeho takých mužov, ktorých Jeho cisárske apoštolsko-kráľovské Veličenstvo do vysokých štátnych úradov povolalo, ktorí v úradoch tých skrze jedno štvrťstoročie čestne účinkovali a ktorých i dôvera obecná na cirkevné a občianske hodnosti povýšila, za predstavených veľgymnázia veľkorevúckeho vyvoliť neobsahuje v sebe žiadne previnenie oproti blahu vlasti.

b) Obvinenie ale to, že by patronát vo svojej väčšine z takých záležal, ktorí oproti maďarskému národu a oproti vlasti hlbokú nenávisť v srdci svojom chovajú, je ničím nedokázaná, a tak zavrhnutia hodná urážka týchto cirkví, obcí a jednotlivcov, ktorí otázny patronát tvoria.

Srdcia ľudské vidí Pán Boh a nie dištriktuálna komisia, a zmýšľanie po celej vlasti rozšíreného patronátu komisia posudzovať ani nemôže, ani je k tomu nie kompetentná, lebo: „Ty, kdo jsi, ježto súdiž jiného?“ (Jakub IV, 12.) „Nesúďtež a nebudete súdení.“ (Ev. Lukáša VI, 37.)

3. Ďalšie dôvody, ktoré dištriktuálna komisia za zrušenie a vyobcovanie veľgymnázia veľkorevúckeho pod číslom II, III, IV a V uvádza, zo zmýšľania a údajných skutkov jednotlivých učbárov, jednotlivých terajších a bývalých žiakov veľkorevúckych odvodzuje, cirkev tisovská nedrží za také, ktorým by ako dôvodom za zničenie a vyobcovanie otázneho ústavu nejaká platnosť pripisovaná byť mohla, lebo ako rečené už bolo, zmýšľanie jednotlivcov nespadá pred fórum dištriktuálnej komisie, a za skutky svoje každý činiteľ pred zákonom je zodpovedný. Keď sa teda jednotlivci dopustili skutkov nezákonných, nech budú za to riadnou zákonitou cestou na zodpovednosť volaní, pre skutky jednotlivcov ale veľgymnázium podvrátené byť nemôže, lebo by skrze to tisíce a tisíce nevinných evanjelikov a mnoho evanjelických slovenských cirkví, ktorí a ktoré ústav ten v záujmoch rozširovania pravokresťanskej osvety založili a udržovali, nespravodlivému trestu, ba, do prosta buď rečené, národnému prenasledovaniu bolo vystavené.

4. Zničenie existencie a vypovedanie z lona cirkvi, ako to dištriktuálna komisia implicite oproti veľgymnáziu veľkorevúckemu narádza, cirkev evanjelická oproti údom svojim i v prípadoch skutočného previnenia, zhovievavá súc, nikdy nepoužíva; koľkýchže utŕhačov, bohorúhačov, vražedníkov a iných zločincov trpí cirkev v lone svojom, udeľujúc im útechy náboženské, sľubujúc kajúcim hriešnikom omilostnenie božie. Prečože by cirkev tá jeden, v ničom neprevinivší sa vzdelávací ústav len tak nič po nič ľahkomyseľne z lona svojho vyhostiť a znivočiť mala? Niečo takého cirkev evanjelická v povedomí svätej misie svojej, ktorú v človečenstve konať má, urobiť nemôže.

Oproti návrhu komisie dištriktuálnej cirkev evanjelická tisovská s tou prosbou a náradou vystupuje pred velebným seniorátom, aby veľgymnázium veľkorevúcke v lone autonómnej cirkvi evanjelickej všetkých práv, výhod a dobrodení, ktoré iným podobným ústavom za podiel sa dostávajú, účastným bolo urobené, a pri tomže gymnáziu jestvujúci učiteľský seminár bol za cirkevný uznaný a všemožne podporovaný. Žiadosť a náradu túto odôvodňuje cirkev tisovská nasledovne:

1. Lebo potreba evanjelického slovenského gymnázia s náukozdelnou rečou slovenskou už vtedy skrze dištriktuálny a generálny konvent jednohlasne uznaná bola, keď sa gymnázium veľkorevúcke zakladalo; od toho času ale potreba sa nielen neumenšila, ale radšej zväčšila, lebo svet postupuje vo vzdelanosti a evanjelický slovenský ľud bolestne cíti nedostatok vzdelancov, ktorí by ako pôvodcovia slovenských vzdelávacích kníh a spisov vedu a pre život potrebné známosti ľudu slovenskému prístupnými učinili a skrze to osvetu a vzdelanosť uprostred tohože ľudu rozširovali.

Následkom nedostatku tohoto po vzdelanosti túžiaci evanjelický slovenský ľud potreby svoje v ohľade duchovného vzdelávania sa z iných literatúr, menovite z českej, zakrývať musí.

2. Lebo okrem veľgymnázia veľkorevúckeho iného slovenského a evanjelického vzdelávacieho ústavu niet, na ktorom by mládež naša beh štúdií gymnaziálnych skončiť a skúšku dospelosti zložiť mohla; každý uzná, že jedna škola je tak málo, že už menej byť nemôže, i to každý uzná a vie, že väčšinu evanjelictva tak dobre v dištrikte potiskom, ako i v celej vlasti našej uhorskej, evanjelické slovenské cirkvi tvoria, keď teda dištrikt potiský a poťažne cirkev evanjelická v Uhorsku viac veľgymnázií s náukozdelnou rečou výlučne maďarskou udržuje, väčšinu evanjelictva tvoriace cirkvi evanjelické sú oprávnené žiadať, aby v ich záujme a pre ich mravné i duchovné napredovanie aspoň to jedno gymnázium veľkorevúcke s náukozdelnou rečou výlučne slovenskou skrze dištrikt všemožne mravne i hmotne podporované bolo, a to tým viac, lebo tieže cirkvi evanjelické slovenské na udržanie vyšších škôl značnú daň znášajú, ktorá podľa práva a spravodlivosti, keď i nie výlučne, ale aspoň hlavne na podporu veľgymnázia veľkorevúckeho vynaložená byť má.

3. Lebo z predpojatosti národnej pochádzajúci a bohužiaľ, i od mužov na opravdivú vzdelanosť nároky si robiacich, opakovaný náhľad ten, že cirkev evanjelická vo vlasti našej uhorskej na dôkaz vlastenectva svojho len maďarské vzdelávacie ústavy dvíhať, slovenským ale podporu upierať má, zo stanoviska spravodlivosti a pravdy kresťanskej nie ináč, ako i zo stanoviska večných záujmov cirkvi evanjelickej rozhodne zavrhnutý byť musí. Nielen bratom našim a spoluvlastencom Maďarom, ale i nám Slovákom prostriedkom reči našej zvestované je sväté evanjelium Kristovo, nielen bratia a spoluvlastenci Maďari, ale i my povolaní sme k tomu, aby skrze pravokresťanskú vzdelanosť a osvetu kráľovstvo božie medzi nami rozširované bolo, nielen bratia Maďari, ale i my oprávnení sme požadovať od všeobecnej evanjelickej cirkvi našej v Uhorsku to, aby nám podmienky tejto pravokresťanskej osvety a vzdelanosti, t. j. nižšie a vyššie školy a vzdelávacie ústavy v lone svojom opatrovala, podľa potreby zakladala a založené chránila a podporovala. Toto donáša so sebou duch reformácie a podstata cirkvi evanjelickej kresťanskej nie ináč, ako i svätý záujem vlasti a spravodlivosť.

Ak by cirkev evanjelická podmienky pravokresťanskej osvety a vzdelanosti nám, evanjelickým slovenským cirkvám neposkytovala a školy naše, tieto pramene rečenej už osvety neochraňovala, ba čo viac, z lona svojho vylučovala, v prípade tom zaprela by cirkev evanjelická svätú — z Krista Spasiteľa pochádzajúcu úlohu a civilizátorskú misiu svoju, ktorú medzi nami, slovenskými evanjelikmi, konať má a stala by sa nepriateľom väčšiny verných vyznavačov svojich.

Slávny a velebný seniorát! Nárada dištriktuálnej komisie ohľadom zrušenia a vyobcovania z lona cirkvi veľgymnázia veľkorevúckeho podaná práve ta namierená je, aby cirkev evanjelická do takéhoto nepriateľského postavenia oproti slovenským vyznavačom svojim bola dovedená. Preto, keď prosíme, aby slávny seniorát náradu túto skrze zástupcov svojich na dištriktuálnom konvente zavrhol, pripojujeme k prosbe tej i tú úprimnú žiadosť, aby slávny seniorát skrze týchže zástupcov o ochranu a podporu veľgymnázia veľkorevúckeho v lone autonómnej cirkvi evanjelickej všemožne sa zasadil.

Prosíme ďalej velebný seniorát, nech si v záujmoch evanjelickej slovenskej cirkvi osvojí návrh náš ta smerujúci, aby slávny dištrikt potiský pri veľgymnáziu veľkorevúckom do života uvedený seminár učiteľský za svoj ústav prijal a všemožne podporoval; lebo nedostatok pre cirkvi slovenské potrebných a súcich, t. j. prostriedkom reči slovenskej vo vedách a známostiach vzdelaných učiteľov sa všeobecne cíti, a už viac takých prípadov jesto, že do slovenských evanjelických cirkví povolaní učitelia po slovensky ani len správne čítať nevedeli; pochybnosť netrpí, že takíto na úlohu svoju nepripravení učitelia vznešenému povolaniu svojmu v slovenských evanjelických cirkvách zadosť urobiť nie sú vstave; my pre smutné prípady takéto nikoho síce neobviňujeme, ale si za povinnosť držíme, nebezpečnú ranu túto v autonómnej evanjelickej cirkvi našej slušným spôsobom a s tým cieľom odhaliť, aby rana tá zavčasu vystrábená byť mohla.

Seminár učiteľský veľkorevúcky už viac súcich a blahodarne účinkujúcich učiteľov pre slovenskú evanjelickú cirkev vychoval, slušná teda, ale i spravodlivá je vec, aby seminár ten bol skrze superintendenciu za riadny a verejný prijatý a všemožne podporovaný.

Dané z valného zhromaždenia evanjelickej cirkvi tisovskej v Tisovci dňa 12. júla 1874. Vydal Ján Brádňan, cirkevný notár.