ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[447]Každý z nás môže predvidieť, že po skončenej borbe na poliach bitky nasledovať bude borba záujmov tých, ktoré zo života národov v mocnárstve rakúskom žijúcich vyrástli, a na poli vnútorného usporiadania monarchie, poťažne vlasti našej uhorskej uznanie alebo zaprenie, slovom, riešenie svoje čakajú. Záujmy tieto dajú sa zahrnúť pod heslom tých istých ideí, ktoré dosiaľ medzi hrmotom diel a lomozom zbrane zápasili jedna s druhou. Na jednej strane stojí historické právo, t. j. zákonmi pozitívnymi utvorený stav a jeho konzekvencia, na druhej strane vystupuje idea národnosti a v ňom dovedna zákonu božiemu, a tak právu večnému zodpovedajúci stav. Boj teda s pokojom zbrojným nie je skončený, ale v celej rozsiahlosti svojej rozvinie sa nanovo, pri všetkých všeobecných a špeciálnych otázkach, vnútorného usporiadania ríše rakúskej a vlasti našej sa týkajúcich.

Predborbu toho boja mohli sme vidieť v onom kombinovanom útoku, ktorý v najnovšom čase maďarskí dualisti a nemeckí centralisti skrze časopisy, manifestácie a vyslanstvá svoje na terajšiu vládu urobili. Historické právo bolo heslom uvedenia zákonov z roku 1848, a vymenovanie zodpovedného ministerstva maďarského, zrušenie septembrového manifestu a zvolanie užšieho Reichsratu bolo špeciálnou žiadosťou, zabezpečenie terajšej skutočnej nadplánovitosti živlu maďarského a nemeckého nad národmi slovanskými, ale bolo vlastným a hlavným cieľom útoku toho; a cieľ tento — jeho hlavný interes Maďari a Nemci nespustia z očú, aj keby dualizmus ako forma štátu nemožným sa stal, ale v každej forme štátnej budú sa ho najväčším úsilím domáhať.

Že boj o najsvätejšie záujmy národné, o život národný a jestvovanie naše, aj národa nášho bezprostredne sa týka, že teda v boji tom neutrálnymi, utiahnutými byť nesmieme, ba ani len výhovorkou na neprajné okolnosti naše pred Bohom a svetom ospravedlniť sa nemôžeme, o tom, myslím, žiaden z nás nepochybuje. A kto by predsa pochyboval, ten nech si pováži, že neutralitou a pasívnosťou našou znížili by sme sa nielen na „ius non existens“^[448] — ba práve bojovali by sme sami proti sebe; lebo nepriateľ náš hovoriť a vystupovať bude aj v mene našom a my mlčanlivosťou a nič nerobením prisviedčali by sme jemu svedectvo, zosilňovali by sme pozíciu a silu jeho!

Príklad toho máme v nedávnej minulosti, keď aristokracia maďarská pred trónom a celým svetom nielen v mene svojom, ale aj v mene celej vlasti, a tak aj v mene našom, na reštitúciu zákonov z roku 1848, a tak na panstvo svoje a porobu našu vystupovala. Istá je vec, že to i naďalej tak bude. Ak národ sám skrze verných synov svojich neohlási sa a doterajším nepovolaným zástupcom svojim náličnicu z tvári nestrhne.

Uznávam, že vystúpenie národovcov slovenských v záujmoch národa je v terajších okolnostiach unesnadnené. Lebo všetci nadžupani v stoliciach slovenských sú nepriatelia národa a rukám ich zverená despotická moc podáva im tisíce a tisíce prostriedkov na svojvoľné potláčanie každého, čo by ako lojálneho počínania, akonáhle to záujmy, terajšou dvorskou kanceláriou nesledovanej, špecificky maďarskej politiky so sebou donášajú. Akí sú nadžupani, takí sú aj im podriadení stoliční a mestskí úradníci, a odkedy tí dakoľkí mužovia národa, ktorí ešte pred rokom úrady stoličné zastávali, z úradov tých svojvoľne sú pozhadzovaní alebo do stredu maďarského internovaní, odvtedy aj úradníctvo stoličné premenilo sa na legálnou mocou ozbrojenú propagandu Maďarstva.

V národe, v ktorom povedomie práv národných a občianskych len teraz ešte počína sa vyvinovať, legálna moc je hlavným faktorom každého podujatia hlavne preto, že moc tá je zorganizovaná.

Oproti tejto zorganizovanej nepriateľskej moci len zorganizovaná sila mužov národných môže dačo vykonať. Osamotené a takrečeno rapsodické pokusy, aké sa na zničenie tejto nepriateľskej moci v posledných časoch v Gemeri a Zvolene stali, nemôžu mať žiadneho účinku. Lebo zorganizovaná nepriateľská moc na celý národ tlačí, a tak v celom národe musia sa sily usporiadať, aby moci tej s prospechom odolať mohli. Na takéto usporiadanie zvrchovaná doba je tu, a keď si politický obzor náš analyzujeme, to nachádzam, že doba táto je spolu aj najpríhodnejšia na usporiadanie síl našich.

Dovolíte mi, drahí bratia, aby som sa o predmete tomto obšírnejšie vyslovil. Nešťastie naše doterajšie záležalo v tom, že sme ako národ do okresu záujmov a smer udávajúcich princípov politiky rakúskej neprináležali. Pred rokom 1860 považovalo sa Rakúsko za štát nemecký, my sme teda boli materiál pre germanizáciu!

V Reichsrate roku 1860 podarilo sa grófovi Széchényimu doktrínu o historickom práve a historicko-politických individualitách príjemnou urobiť. Následok toho bol októbrový diplom o daní moci legálnej v Uhorsku do rúk aristokracie maďarskej — ako reprezentantky historicko-politickej individuálnosti Uhorska, zvolanie snemu peštianskeho a uvedenie diplomatičnosti reči maďarskej. V dobe tejto germanizácia v Uhorsku preniesla svoju úlohu na maďarizáciu.

Schmerling síce skrze februárovú ústavu pokúsil sa nad historické právo Uhorska princíp jednoty ríše rakúskej a s tým spolu hegemóniu živlu nemeckého postaviť, pokus ten ale skôr, ako by sa bol vydaril, systematickým odporom Slovanov a Maďarov a krátkozrakou opozíciou frakcie veľkonemeckej je zničený. S pádom Schmerlinga padla aj februárová ústava a meravé historické právo, v zmysle maďarskej aristokracie ponímané, zvíťazilo nad princípom jednoty ríše.

Následok víťazstva toho bolo z jednej strany vyhlásenie integrity Koruny uhorskej, povolanie Sedmohradska a Chorvátska na snem peštiansky, uznanie formálnej zákonitosti zákonov z roku 1848 a výhľad na maďarské ministerstvo; z druhej strany ale pridržiavanie sa Bundu nemeckého a misie veľkonemeckej ako jedinej kotvy hegemóniu nemeckú aspoň v druhej polovici ríše udržať, slovom, dualizmus, ktorý by monarchiu na dve polovice, maďarskú totiž a nemeckú bol rozpoltil.

My Slováci — keďže v Uhorsku len maďarský národ s maďarskou aristokraciou na čele tvoril historicko-politickú individualitu, boli sme Maďarstvu za korisť vrhnutí už aj preto, aby takto zosilnené Maďarstvo pomáhalo Nemcom v druhej polovici ríše slovanské národy znivočiť. Skôr ale, ako by toto Slovanstvu záhubou hroziace panstvo Maďarstva s Nemectvom uskutočnené bolo bývalo, prikvačila monarchiu vojna, ktorej výsledok je porážka v politike rakúskej dosiaľ smerodajného princípu, v historickom práve — skrze ideu národnosti a vystúpenie Rakúska z nemeckého Bundu. Týmto posledným činom je hlavná prekážka jednoty ríše a spolu hlavná príčina dualizmu odstránená.

Aký smerodajný princíp pri nastávajúcom novozostavení svojom nasledovať bude Rakúsko, o tom nejdem žiadne konjenktúry robiť, to ale vidím, že Maďarstvo potratilo koncepty a nezná sa ešte orientovať. Zjavujúce sa mienky sú ešte celkom neurčité, jedni by chceli „par force“^[449] utvorenie maďarskej monarchie súriť, kým druhí myslia, že lepšie bude vyrovnať sa s národmi; iní zas najbezpečnejšiu cestu nachodia v pridŕžaní sa tých istých princípov, ktoré na sneme vo dvoch adresách boli vyslovené.

Teraz teda, keď ruka božská doterajšie, k našej záhube namierené plány Maďarov porúčala, najpríhodnejší čas je pre nás, pod heslom toľko ráz cisárskym slovom zaručenej nám rovnoprávnosti národnej žiadať „zabezpečenie práv našich národných“, žiadať národnú správu, národnú cirkev, národnú školu! Lebo už akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho bude smerodajným princípom pri vnútornej organizácii ríše rakúskej, v každom prípade isté je to, že keby krajiny pod korunu svätého Štefana náležajúce v zmysle zákonov z roku 1848, alebo tomu podobným spôsobom, v moci aristokracie maďarskej ponechané a v jeden osobitý celok zorganizované boli, vtedy aristokracia maďarská bude obrom, pod ktorou by ostatné národy a korunné krajiny Rakúska svoj politický význam a časom aj svoju politickú existenciu utratiť museli; ba aj bez Chorvátska a Sedmohradska len samé Uhorsko ešte predsa takmer dve pätiny celej ríše bude tvoriť, čoho následok by bola ďaleká prevaha, a tak jednostrannosť v rozhodovaní spoločných záležitostí, nasledovne nemožnosť vnútornej rovnováhy, a tak in fine finali^[450] nepraktickosť ústavného spoludržania ríše, ergo despotizmus, a to s prevažným vplyvom aristokracie maďarskej.

Dač takého ale nemožno chcieť. Nemaďarských národov Rakúska interes je, aby Uhorsko, respektíve aristokracia maďarská, nebolo kolosom ostatné národy potláčajúcim, ba aj najvyššia panujúca rodina nahliada, že by nedobré bolo zosilniť moc tú, ktorú roku 1848/49 len pomocou druhej vlády pokoriť zdolala.

Ak teda štátnici Rakúska pri nastávajúcej organizácii monarchie zlým následkom, z tak náramnej prevahy aristokracie maďarskej pochádzajúcim, vyhnúť chcú, musia na tom pracovať, aby moc tejže aristokracie v istom ohľade dekompenzovaná bola, čo nemôže sa ináč stať, len tak, keď nemaďarské národy Uhorska spod kurately a moci aristokracie maďarskej budú oslobodené.

Donáša to so sebou aj na veľkom dejišti sveta zvíťazivšia idea národnosti, ktorá bez pokuty pri nastávajúcom vnútornom ustrojení monarchie Rakúskej zaznaná byť nemôže.

A v ohľade tomto my, spomedzi všetkých najpotlačenejší Slováci stojíme v popredí, lebo sme po Maďaroch najpočetnejším národom v Uhorsku, takže naším oslobodením spod jarma aristokracie maďarskej bude prevaha Maďarstva zlomená a nová rovnováha v štátnom záujme umožnená.

Len v našom oslobodení spod jarma doterajšieho môžu Rusíni, Srbi a Rumuni garanciu svojej neodvislosli od prevahy a svojvôle maďarskej nájsť, bez nás ale garancie tej nemajú.

Nás teda zo stanoviska štátneho všetky nemaďarské národy Rakúska a Uhorska vo vlastnom svojom interese prinútené sú napomáhať k tomu, aby sme sa od aristokracie maďarskej oslobodili.

A to zas len tak je možné, ak budeme mať národnú správu, národnú cirkev a národnú školu.

Národnú správu skrze osobitnú administráciu v politickom, občianskom a súdnoprávnom ohľade. Národnú cirkev skrze osobitné arcibiskupstvo a superintendenciu Slovenskú.

Národnú školu skrze uvedenie reči slovenskej ako náukozdelnej do všetkých, na priestore národa slovenského sa nachádzajúcich vzdelávacích ústavov.

V týchto troch punktoch ako výmienkach života národného zahrnutý je obsah Memoranda svätomartinského, aj návrh Miletićov^[451] nesiaha ďalej.

Tri tieto punkty sú tak tuho dovedna spojené, že len vovedne otvárajú pole slobodného vývinu pre život národa v materiálnom i v duchovnom ohľade. Keď raz tieto výmienky života mať budeme, vtedy vlastné vystúpenie naše na sneme uhorskom a poťažne na sneme ríšskom bude len otázkou času a nie otázkou princípu.

Vtedy my budeme vstave starať sa o duchovný vývin, t. j. o pokrok vzdelanosti národnej, a materiálny prospech náš, t. j. o rozkvet našich remesiel, orby, kupectva a priemyslu, a prestaneme byť v jednom i druhom ohľade korisťou a prílepkom Maďarstva, ako sme boli dosiaľ.

Že ale tieto výmienky života od Maďarov, respektíve aristokracie maďarskej nevynúteným spôsobom nikdy nedosiahneme, to je celkom prirodzená vec. Lebo určenie maďarskej národnosti, ako to Eötvös definoval — „panovanie nad druhým“, nerátajme teda na to, aby maďarská národnosť a maďarská aristokracia svoje určenie, svoju bytnosť nám alebo spravodlivosti kvôli zaprela!

Vláda (nerozumiem kanceláriu maďarskú, ale vládu rakúsku) nie síce nám kvôli, ale, ako som to už podotkol, vo vlastnom svojom interese povolila by nám výmienky tie, ale nemôže nám ich natískať, keď sa ich sami nedomáhame.

Aj súkmeňovci naši, najmä Chorváti, napomáhali by nás, ale napomáhať len toho možno, ktorý sám niečoho sa domáha.

A tak ak chceme ako národ jestvovať, musíme sami systematickou, t. j. nepretržitou účinlivosťou, udaných už výmienok života, národného života sa domáhať. Opakujem, že okolnosti k tomu teraz sú priaznivejšie, než boli dosiaľ!

Otázka je, ako sa prichýliť k veci? Kde sú potrebné k tomu sily?

Sily naše po celom národe sú roztratené, z ktorých dosiaľ veľká čiastka len z diletantizmu, t. j. že nevedeli sme k väčším výsledkom prísť, že jednotlivci, nemôžuc sa opierať na organizovanú svojeť, kombinovaným útokom nepriateľov často podľahnúť museli, že jeden főišpán^[452] bol vstave sterorizovať a nečinnými urobiť všetkých národovcov jednej stolice.

Slabosti tejto hlavnú príčinu nachodím v nezriadenosti našich síl.

Musíme teda najsamprv lojálne sily v národe našom usporiadať, berúc si za príklad Maďarov, ktorých neviditeľný klub^[453] v Pešti komandíruje.

Roku 1861 boli sme utvorili jeden výbor, aby vypracoval stanovy a vykonal povolenie pre Maticu slovenskú. Známe všetci, že vec sa podarila.

Prečo by sa teraz horliví a inteligentní mužovia národa v Bystrici alebo v Martine nemohli zostúpiť v jeden ústredný národný výbor, ktorý by na vydobytie troch uvedených už výmienok života národného všetky, k cieľu tomu smerujúce kroky porobil a všetky zákonité prostriedky použil, aby národ sám v ustavičnom bdení a účinlivosti za najsvätejšie záujmy svoje bol udržaný.

Prečo v každom vidieku za vec národnú zaujatí inteligentní mužovia naši nemohli by sa dovedna zostúpiť v podvýbory, ktoré by impulz od ústredného výboru vychádzajúci celému národu (najmä podľa možnosti v každej obci svojim priateľom a jednateľom) oznamovali a takrečeno ako výkonná moc ústredného výboru účinkovali.

Ústredný výbor pomocou podvýborov zavádzal by manifestácie v záležitostiach celého národa sa týkajúcich, sem patrí napríklad princíp jednoty celej ríše, školy národné, uvedenie reči slovenskej do úradov ako reč úradnú, hospodársky spolok, hospodársky ústav, sem patria ďalej manifestácie a rovnoprávnosť národná vôbec, reprezentácia ustanovizní pre národ potrebných, napríklad za Memorandum svätomartinské, za návrh Miletićov, sem patrí prednášanie sťažností skrze deputácie proti propagande maďarskej, v terajších úradoch zorganizovanej.

Podvýbory okrem toho, čo im ústredný výbor konať naručí, boli by povinné zbierať jednotlivé fakty o krivdách a neprávostiach v národnoobčianskom ohľade, skrze terajších maďarských úradníkov nám činených, oznamovať jednotlivé povážlivejšie prípady ústrednému výboru, upozorňovať obecenstvo, verejnú mienku na tie krivdy! Za hlavné držím, aby sa podvýbory identifikovali s duchovnými a materiálnymi záujmami svojich vidiekov a každej, obecného dobra sa týkajúcej záležitosti na čele stáli, napríklad následkom akejkoľvek pohromy a nedostatku zárobku hrozí v dajednom vidieku bieda; prečo by v takomto prípade podvýbory nemohli sa postaviť na čelo patričných obcí a žiadať vysokú vládu o verejne stavby na útrovách štátnych (napríklad cesty medzi Liptovom a Gemerom, horným Zvolenom a Novohradom, hornou Nitrou a Turcom), aby tak biedou prikvačenému ľudu aspoň príležitosť na zárobok dala. Inde zas ukazuje sa potreba a možnosť založenia sporiteľnice, obecných sypární, prečo by nemohli podvýbory v takýchto podujatiach predok zaviesť, a tým viditeľné zásluhy o obecné dobro si vydobyť; tým snadnejšie darilo by sa im potom zakladanie knižníc, rozširovanie novín a užitočných spisov, slovom, budenie ľudu k povedomiu práv svojich človečenských a občiansko-národných.

A ak nastanú časom voľby na snem, aké veľké pole účinlivosti otvorí sa skrze to každému horlivému synovi národa, najmä keď bude vedieť, že účinlivosť jeho nie je osamotená.

Čím viac ale privykne inteligencia naša na zriadenú účinlivosť, čím viac pôsobením svojím zaujme pole praktického občianskeho života, tým väčšmi prenikať bude jej duch do neprebudených vrstiev národa, tým silnejšie a všeobecnejšie pocíti sa aj neodbytná potreba národnej správy, cirkvi a školy.

Mnohým sa bude zdať cesta táto zdĺhavá, ale kto si hlbšie rozmyslí vec, ten sa presvedčí, že ona je cestou prirodzenou, a tak istotne k cieľu vedúcou.

Len dve moci jesto na svete, moc materiálna a moc duchovná.

Nepriatelia národa nášho tvoria v samom národe silnú stránku, oni majú skrze bohatstvo a hodnosti materiálnu moc v rukách; kedykoľvek sme na poli tomto do styku prišli s nimi, vždy sme ťahali tenší koniec, svedectvom toho sú protesty proti Memorandu a voľby vyslancov na doterajšie snemy! My ako pestovatelia génia národného odkázaní sme na moc duchovnú, vyvinujme teda moc túto a môžeme byť istí, že časom naše bude víťazstvo!

Poznamenávam ešte, že cesta mnou narádzaná nevytvára iné, k tomu istému cieľu vedúce prostriedky. Sem počítam hlavne:

1. Aby národní mužovia naši uzrozumeli sa s výtečníkmi druhých národov, menovite Chorvátov, Srbov a Rusínov o spoločných zásadách, ktorých by sme sa pri nastávajúcom vnútornom zostavení Rakúska a Uhorska mali pridŕžať. Teda:

a) O zásade jednoty ríše, spoločného parlamentu, autonómie krajín a v Uhorsku čím širšej autonómie národov;

b) následkom podstatne premenenej situácie politickej i o potrebe rozpustenia starého snemu uhorského a nariadenia nových volieb. Aby ale voľby tieto mohli byť výsledkom obecnej mienky,

c) o potrebe premenenia vlády uhorskej (uhorskej kancelárie in capite et membris), a to tým viac, keďže vláda táto ani v Maďarstve stránky nemá, pri Nemaďaroch ale určitej nedôvery požíva; konečne

aa) o potrebe preukázania dôvery k živlom národným, ktoré až dosiaľ dosvedčenou lojálnosťou svojou dôveru tú zasluhujú, následkom toho zverenie moci úradnej národným mužom do rúk.

Tieto úlohy mali by prijať na seba mužovia tí, ktorí už či v mene národa, či ako vyslanci Matice na slávnosti Mikuláša Zrinského^[454] pôjdu, kde sa im k uvedenému už účinkovaniu najlepšia príležitosť dá.

Upozornenie Chorvátov a Srbov na to, že keď v udaných už punktoch narádzaným spôsobom proti kolosu maďarskému nám na nohy pomôžu, skrze to len seba samých zosilnia, nemohlo by zostať bez zdarilého účinku.

2. Aby z valného zhromaždenia Matice slovenskej vyslanstvo išlo do Viedne^[455] s cieľom vysloviť nekonečnú dôveru a lásku, ktorú verný národ slovenský panovníkovi svojmu v dobách ťažkého navštívenia choval a chová, a s cieľom predniesť prosby, aby pôvodné stanovy Matice slovenskej (punkt o podvýboroch, respektíve agenciách Matice) milosrdne boli potvrdené. Keď aj nie bezprostredne u Jeho Veličenstva, ale prostredníctvom mužov blízko pri prestole stojacich, dá sa vyslanstvu tomu príležitosť smutný stav náš, ako aj žiadosti a snahy naše najvyššiemu miestu v známosť uviesť, a tak cestu k cieľu nášmu vedúcu prekliesniť.

Keby som nebol internovaný^[456] a mohol by som živým slovom a skutkom za uskutočnenie udaného už návrhu pôsobiť, pochlebujem si, že by sa mi u nejedného z bratov mojich reflexie a nedôveru k vlastným silám odstrániť podarilo, takto ale urobte, bratia drahí, sami, čo a ako za dobré uznáte.

Debrecín 8. 8.

Štefan Daxner