ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[464]V tieto dni kolovala po maďarských listoch akási klebetárska pletka, ktorá vraví o tom, že v Spišskej stolici prišlo sa na stopu ustrojenej, široko-ďaleko siahajúcej panslávskej agitácii. Nitky rozhaluzenej agitácie^[465] má vraj v rukách pán direktor katolíckeho gymnázia v Levoči. Celá táto denunciácia vzala pôvod z toho obstojateľstva, že jedenadvadsať spišských obcí ozvalo sa v hraniciach zákona i práva za riešenie národnej otázky, že spomenuté obce poslali rozhodnú žiadosť^[466] v tejto príčine na parlament peštiansky. Toto je to najnovšie vydanie celej Iliady in nuce.^[467]

Pri tejto klebetárskej pletke kladieme si dve otázky, ponajprv, čo je agitácia, po druhé, či máme právo agitovať? Od náležitej odpovede na tieto otázky závisí mnoho, veľmi mnoho preto, aby z jednej strany slabší ľudia nedali sa ustrašiť krikom pýchy i bezočivosti očerňovaním, i bohvieako sa volajú ešte ich argumenty, od vykonávania svojich patriotických, národných povinností, z druhej strany, aby sme oživení jasným povedomím toho, čo robíme, smelým rozhodným čelom postavili sa všetci do jedného — a teraz je nás mnoho — hustými čatami proti naším odporcom.

Čo je to agitácia? Ako mnohé iné veci v odbore mravnosti samy v sebe nie sú ani dobré ani zlé, tak podobne platí to o pochope „agitácie“.

Agitácia na prvom mieste značí toľko, ako budenie, a budenie, samo v sebe pojaté v odbore mravnosti, nie je ani zlé, ani dobré. Svoje zlo i dobro berie od svojho účelu. My agitujeme, my budíme štvormiliónový náš národ slovenský, aby žiadal si sväté svoje práva, jemu prírodou i históriou zaručené, čo nám ich len krivda, nespravodlivosť nechce popustiť zo svojich rúk. My žiadame to, čo naše je, od tých, čo nám naše musia dať; a preto:

Agitujme, t. j. prebúdzajme spiacich, rodáci!

Ako jednotlivý človek, tak podobne celý národ má večné, nezastarateľné práva, ktoré mu nijaký ľudský zákon nesmie vziať, bo tieto práva sú vyššieho pôvodu než ľudské zákony.

Takéto právo je sloboda, takéto právo je národný život!

Štvormiliónový národ slovenský nezriekol sa, ani nemá moci zrieknuť sa tých prostriedkov, čo ubezpečujú jeho národné jestvovanie! Hlavné ubezpečenie národného jestvovania je obnovenie tisícletých príhovorov, obnovenie národného kontraktu z jednej strany medzi opravdivým zastupiteľstvom národa slovenského, z druhej strany medzi zastupiteľstvami národa maďarského, národa rumunského, národa srbsko-chorvátskeho.

Naši odporcovia hovoria, že v prvom rade musí byť ubezpečená integrita i politická jednota kráľovstva uhorského, že spravodlivé riešenie národnej otázky stojí v odpore s integritou i politickou jednotou. Každý vidí, že námietka táto nič iného neznamená, než ukazovať bláznovi iba straku na kole. Námietka táto len toho zaplaší, komu rozum spadol za sáru. Ale nech je to tam, ako chce, nech sa tam rozmelie na kusy alebo nie, niktorý národ nesmie sa zrieknuť svojho národného jestvovania i života. Našu národnú existenciu i náš národný život nesmieme, nemôžeme položiť na oltár žiadnych pustých fráz, z ktorých nič iného nekuká než zámer maďarizmu. Naše národné jestvovanie je taký poklad, nad ktorým je zaviazaný strážiť Argovým okom^[468] každý jeden člen národa slovenského, našou povinnosťou je vyvinovať všetky svoje sily, aby sme v rozhodnej dobe zodpovedali nášmu politickému povolaniu v koncerte národov uhorských, v koncerte národov slovanských. Pýtame sa teda blahoumného maďarského politika, pýtame sa rozumného človeka, či majú právo agitovať mužovia nášho národa? Každý rozumný, démonskou zlosťou nenafúkaný človek nám odpovie, že áno, majú; preto teda:

Agitujme, t. j. zasadzujme sa za práva a vývin národa, rodáci!

Všetko, čo teraz je v krajine a vlasti našej, príroda i ľudia, majú podobu odvekej biedy, a inostranný človek clivo premýšľa, či pravda, že od stvorenia sveta tu nebolo života iného. Veď národ slovenský pod neznesiteľným nátiskom v dielach politických, náboženských, ekonomických i spoločenských ženie sa zúfaniu do náručia!

Z tejto príčiny rozhodne hovoríme, že národné naše záležitosti čím skôr usporiadať sa musia, a to po spravodlivosti, nie ako vy, ale ako my chceme.

My pracujeme, trápime sa, sužujeme sa, od rána do večera, od jari do jari, a pri všetkom tomto nemáme dostatočných prostriedkov na čestnú výživu; pri všetkom tomto dve tretiny nášho národa živoria sa chatrnými otrubami. Pre túto príčinu i národné hospodárstvo národ náš musí si priviesť do náležitého poriadku.

My čakáme a hynieme, my čakáme a dávame sa naplašiť, ako nedospelé politické dietky, každým buchom a sústom, každým Filipom z konopí. A jednako spomenuté otázky nebudú skorej privedené v náležitý poriadok, kým rozhodne nepriložíme sami všetci do jedného k dielu ruky, kým sa neobnoví naším pravdivým, národným zastupiteľstvom medzinárodný kontrakt. A preto:

Agitujme, t. j. zasadzujme sa o povýšenie dobrobytu národa, rodáci!

Najhoršia chyba, ktorú môže mať nejaká politika, je neodhodlanosť, odkladavosť, rozmetanosť myslí. Zlé uznesenie môže sa premeniť alebo vziať naspäť, neodhodlanosť, odkladavosť, hnilosť, lenivosť všetko ochromuje. My nevieme teraz, kde stojíme, nevieme, či prídeme tam, kam nás akýsi veľký pán položil do koša jedného so židmi, aby sme sa vraj spolu s nimi učili mluvnicu maďarskú. Maďari dostali sa k vládnemu veslu, oni chcú svojim ideám dostaviť platnosť — ale nejde to, ani to veru nepôjde. Všetky sny ich sú snami nezdravého. — I Maďari sú v neodhodlanosti, v rozmetanosti myslí. A tento osudný stav vecí dotiaľ bude trvať, kýmkoľvek medzinárodné záležitosti uhorských národov nebudú privedené po dobrote, alebo po nedobrote v náležitý poriadok. Pravda, reakcionárski mudrci odkazujú nás na milosť, pravda, zakazujú nám túžiť za blahoslaveným dňom, v ktorý splnia sa želania unúvaného národa, zakazujú ho predvídať, a túžiť za ním je vraj proti zákonom. Reakcionárski mudrci hermeticky zatvárajú nám každý východ, ktorý by nám povolil vyjsť z kolečka neodhodlanosti. Oni nás odkazujú na politiku „siedmych mudrcov“, hovoriacich: „Odovzdajme sa s poručením do rúk božích, odrieknime sa práva, odrieknime sa spoliehať na samých seba, očakávajme všetko z milosti božej.“ Toto sú tie blažené konštitucionálne úslovia, v ktorých roku 1867 a 1868 pohybuje sa národ slovenský. Boh nad nami, a my na zemi, toto tak byť nemôže a preto:

Agitujme, t. j. starajme sa o zlepšenie nášho stavu, rodáci!

Stálosť, vytrvalosť a neohrozenosť politická sú svojstvá, ktoré nevyhnuteľne národ mať musí, ak chce upevniť svoje práva a svoju slobodu. Na poľutovanie, tieto svojstvá ešte veľmi riedko nachodíme. — Tak mnohý medzi priateľmi svojimi alebo niekde v hostinci alebo, ako hovoríme, za vetrom až nazbyt zúrivý a radikálny človek zvesí hlavu, ohne chrbát i poníži svoju myseľ, akonáhle stranou vidí slúžneho alebo pandúra, akonáhle strana jemu vo zmýšľaní politickom protivná zvíťazí a svojich odporcov ustrašovať a prenasledovať počína. Tak mnohý, čo nedávno bol náramne horlivým národovcom, čo nedávno svojím rodoľubstvom všetko strašil, celý svet sa mu zdal byť neliberálnym a reakcionárskym, ako mnohý, hovorím, horlivý národovec z minulého roku chodí teraz s klobúkom v ruke ako zmoknutá sliepka v ustavičných úzkostiach, aby si niekto nespomenul na jeho lanskú národnú horlivosť.

Sú toto ľudia bez všetkého mravného charakteru, ktorí vždy len s tou stranou držia, ktorá vyhráva, ktorí sa teda i pred troma rokmi bez všetkého presvedčenia a bez mravného pudu k národnej strane pridali, nazdávajúc sa, že musí zvíťaziť a že pritom i oni ulovia nejaký výnosný úradík lebo dačo tomu podobného. Avšak takíto ľudia budú dnes slúžiť praviteľstvu a zajtra vystúpia proti nemu, vždy ale budú vyhľadávať bez všetkej svedomitosti len svoj osobný zisk.

Mužovia ale, čo myslia vedľa pevných zásad, čo utvorili si pevné nezrušiteľné pravidlá v politike, cez ktoré nikdy ani nepreskočia, ani nepodlezú; takí dovedú v čas prílišnej politickej bujnosti odporovať premrštencom, a nedbajúc na žiadne ich, čo pritom často utŕžia, nezaslúžené nadávky, znajú ochladiť ich prílišnú zapálenosť i uchránia tým národ, vlasť od veľkého nešťastia, zato ale sa takže neboja v zarmútených časoch politickej skľúčenosti povzniesť neohrozene hlas svoj proti škodcom i nepriateľom slobody. V politike musí každý napred sám so sebou a so svojím svedomím byť urovnaný i presvedčený, že nič nespravodlivého a nič pre vlasť škodlivého nežiada, potom ale keď raz toto presvedčenie nadobudol, nesmie sa takže báť a ostýchať toto svoje presvedčenie ako vec dovolenú i poctivú, všade a pred každým vysloviť i zastávať. Len takým spôsobom môže naozaj sloboda pravá vzniknúť a pre budúcnosť sa ustáliť. A túto cnosť vyslovenia neohrozeného svojho presvedčenia nazývajú tiež agitáciou; nuž teda agitujme, t. j. neohrození buďme v presvedčení svojom, rodáci!